František Granec

„Skupina sa stretávala najprv v trojke, ktorá vypracovala podnet a ktorá vypracovala stanovy Bielej légie pre svoju činnosť. Tieto stanovy boli v tom zmysle spravené, aby sa nastolil mier, demokracia a sloboda slova. Autorom týchto stanov a neskôr preukazov Bielej légie bol Vincent Drieňovský. Na jeho podnet, z jeho rukopisu som toto opísal v internáte Pozemných stavieb, kde som bol ubytovaný v tom čase aj spolu s Jožkom Gašparovičom. Všetci sme si dali za úkol, že získame nových členov. Týchto členov sme získavali jednak na pracoviskách, a jednak v okolí svojho bydliska. Ja som konkrétne získal Eda Martanoviča, ktorý nám ako typograf, respektíve tlačiar, vyhotovil matrice preukazov Bielej légie a vytlačil niekoľko preukazov a prihlášok. Tieto preukazy sme mali rozdávať prijatým členom. Pán Drieňovský vyslovil prianie, aby jednotlivé prihlášky išli cez neho, aby boli akosi korigované, či vôbec tohto dotyčného alebo túto dotyčnú prijať. Zo začiatku sme sa stretli traja na uliciach na základe telefonátov, ktoré sme dostali my od pána Drieňovského s Jožkom Gašparovičom. Potom sme odovzdali asi dvadsať prihlášok pánovi Drieňovskému. Ten nám na základe týchto prihlášok vrátil sedemnásť kusov vyplnených, už teda sedemnásť nových členov získal, a zároveň zbrane.“

„Vtedy ako 17-ročný chlapec som prvý raz pocítil na sebe, čo je to zúrivosť. Zúrivé tváre, pena okolo úst, tých ľudí mám v živej pamäti. Dodnes mám sny, ktoré sú niečím strašným. Sníva sa mi, že som v jednej izbe, kde mi pália nohy novinami, kde ma bijú, kde sršia na mňa akoby draci, a to všetko vyšetrovatelia ŠtB tu v Bratislave U dvoch levov. Všetky moje prečiny, ktoré boli predmetom žaloby, boli na mne vytlčené, boli mi odopreté akékoľvek obhajoby a boli výsledkom ich nahováračiek a ich spôsobov, ako toto dostať do protokolov. Medzi inými sa objavil aj bývalý školník z Devínskej Novej Vsi, ktorý ma bil kutáčom, keď tam prikladal U dvoch levov do kachieľ. Sú to veľmi smutné spomienky. Spomienky, ktoré dnes u 73-ročného chlapa ešte pretrvávajú.“

„Na uvítanie, ako som spomenul, ma privítal stopäťdesiatkilový príslušník Štátnej bezpečnosti, vyšetrovateľ, ktorý na mne skúšal rôzne boxerské a zápasnícke chmaty, takže mňa slabého, jednoduchého chlapca rozhodne prvou ranou povalil. Neplakal som, pamätám si, že som neplakal. Zaťal som sa a vidiac z iných kníh som sa postavil do obrany. To som ešte viac rozzúril pána boxera, ktorý sa na mne vyvŕšil tým, že ma ešte viac mlátil a nechal ležať pod stolom. Prišla pani upratovačka, alebo či to bola príslušníčka, už si nepamätám, tá ma hrncom vody vzkriesila, posadila do stoličky, vyzula mi topánky a bosého mi obviazala nohy novinami a zapálila. Samozrejme, že som vyskočil, že som sa bál a zľakol, že tam zomriem upálený a hneď, keď mi spomenuli Bielu légiu, som vedel, kde končí a kde začína skutočnosť a vtip. Takto začalo vyšetrovanie, ktoré mňa nielen duševne, ale aj telesne zvalilo. Povalilo ma tak, že som, myslím, dva dni nebol na výsluchu, čo som nebol schopný a od tej doby mi krvácalo pravé ucho. Do dnešného dňa mám len desaťpercentnú počuteľnosť na pravom uchu. Verím, že pán eštebák sa na mne vyvŕšil aj s týmto a do smrti mi zanechal pamiatku.“

„Táto činnosť našej Bielej légie v Bratislave bola skutočným odbojom, my sme sa snažili získať rôzne dôkazy, doklady o činnosti komunistov; my sme mali na Prírodovedeckej fakulte pána Drieňovského, ktorý tam robil z náuky rôzne výskumy, ktoré boli vhodné pre Západ. Ako pracovníci Pozemných stavieb sme mali prístup k Výskumnému ústavu káblov a izolantov v Bratislave, odkiaľ sme projektovú dokumentáciu brali so sebou do Španielska, a potom aj zároveň celé potrubie, celú vodoinštaláciu Chemických závodov Juraja Dimitrova v Bratislave. Tieto doklady, tieto špionážne projekty, ktoré nám mali slúžiť, sme mali odovzdať a za toto sme mali dostať odmenu na vyštudovanie a na mierové poslanie našich osôb tu naspäť na Slovensku po oslobodení.“

„Keď som chcel ísť na vysokú školu, podal som si žiadosť, pán Chmela mi ju potvrdil. Bolo potrebné dať ju riaditeľovi potvrdiť, ak som chcel ísť na štúdium na vysokej škole popri zamestnaní. Žiaľbohu, dvakrát som sa išiel na vysokú školu informovať, či majú moju žiadosť. ,Nemáme, pán Granec, nemáme.‘ Išiel som naspäť a prosil som, aby mi ukázali, že ako to odoslali. Riaditeľ bol niekde preč, tak som zneužil sekretárku a som ju poprosil, aby mi ukázala môj spis. Samozrejme, moja žiadosť tam bola nepodpísaná riaditeľom. Keď prišiel, tak som mu trošku ostrejšie povedal, lebo hoci musel mať voči mne ako zamestnancovi odstup, dosť sme si vychádzali. Povedal mi: ,Dones tú žiadosť, ja ti ju pred tvojimi očami podpíšem.‘ Tú žiadosť zobral a napísal: ,Súhlasí, Demien.‘ Ja som tú žiadosť chcel zobrať a ísť na vysokú školu, no nesmel som ísť, že oni to oficiálne doporučene pošlú poštou. To sa tam dostalo za týždeň. Keď som prišiel na vysokú školu na sekretariát, našiel som tam moju žiadosť podpísanú riaditeľom Demienom a predtým ,súhlasí‘ bolo napísané ,nesúhlasí‘. Čiže takto som ja z tlačovej služby odišiel a išiel som robiť do zelovocu. V zelovoci som ale nenastúpil, nesmel som nastúpiť, lebo dostali môj kádrový materiál. Potom som nastúpil u pridruženej výroby, JRD Maňa, kde sme si zostavili jedno reklamné propagačné stredisko, ktoré pracovalo na vysokej úrovni.“

„Pri pochôdzke v Bratislave som stretol môjho bývalého profesora a učiteľa pána Drieňovského, ktorý ma spolu s mojím spolužiakom Jožkom Gašparovičom zoznámil s prácou a vysielaním Bielej légie. My sme sa, samozrejme, k tomuto prihlásili, že to počúvame a že sa k tejto odbojovej činnosti aj hlásime. Bolo to katolícke, bolo to humánne a bolo to také slnečné povolanie a poslanie týchto príslušníkov Bielej légie. Takto sa začala naša činnosť a takto sa narodila Biela légia v Bratislave. Žiaľ, aj tu sa našli ľudia, ktorí nám nechceli veriť a nechceli pochopiť, že to myslíme úprimne a dobre.“

„Rádio Biela légia bolo zamerané na deštruktívnu činnosť, na oboznamovanie občanov s demokraciou, slobodou, prejavom slova a tak ďalej. Nikdy nebola toto ozbrojená zložka, táto zložka nemala nič spoločného so smrťou, tá humánne a čestne chcela tvoriť novú ideu, novú myšlienku naproti komunistickému režimu.“

„V roku 1955, myslím že to bolo, ma kontaktovali dvaja príslušníci Štátnej bezpečnosti na mojom pracovisku v Kovospracujúcom podniku mesta Bratislavy. Ponúkli mi spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou ako človeku, ktorý má skúsenosti z protištátnych činností, má styky s ľuďmi s protištátnym zmýšľaním a tak ďalej. Ja som sa obával tejto spolupráce. Prisľúbili, že nič dôležitého nebudú so mnou riešiť, len keď by sa náhodou niekto so mnou skontaktoval s protištátnou činnosťou, aby som ich informoval. Do dnešného dňa sa tak nestalo. Nikto sa so mnou neskontaktoval, ani som o nikom takomto túto spoluprácu neprejavil. Neskôr, respektíve, až drzo ma provokovali k stretnutiam. Chodili za mnou, aby som riešil otázky spolupráce s niektorými mojimi bývalými spolupracovníkmi, s rodinou, so spolužiakmi. Ja som v tom čase bol ešte slobodný a nemal som záujem niekde sa zapájať do takýchto prác. Preto som aj túto spoluprácu prijal len tak, že nebudem ňou zaťažovaný. Neskôr pri konkrétnych úlohách na Ružoviča, na môjho švagra, na Višňovského a tak ďalej, som ich klamal. Očividne som ich klamal, respektíve, som povedal to, čo mi oni vopred povedali. Tá spolupráca nikdy nebola konkrétna, nikdy nebola vedená v tom duchu, v akom si oni predstavovali, že im budem napomáhať odhaľovať protištátne činných ľudí. Ja by som chcel len toľko povedať, že ten pán, čo písal môj spis o spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, bol tak naivný, že mi veril a nechal sa klamať. Nemám skutočne záujem túto stránku môjho života rozpracovávať, rozpitvávať. Je to dôsledok mojej mládežníckej činnosti, môjho mladého veku a nikdy som nikomu, na česť svojich rodičov prisahám, neublížil. Nikdy som sa nesnažil znehodnotiť niekoho dôstojnosť a jeho osobu.“