“Toto mi teraz povedzte. Čiže tie transporty začali, áno, koncom marca štyridsaťdva.
No, my nešli sme, my…
Viem. Kde sa objavil ten otec? Lebo ste vraveli, že sa nepoznali.
Oni.
Spolu chodili.
Nechodili.
Nechodili, poznali.
Ale to tak tam robili mnohí chlapci, nie len on. Aby zachránili.
Áno. Takže to znamená, že áno.
Ale otec ju aj chcel.
Tak.
Lebo mama bola veľmi pekná. Bola blondína, také do ryšava vlasy...tá vnučka má po nej vlasy. Tá úplne mala také ryšavé vlasy a modré oči.
A on musel niekde vybaviť nejaký doklad?
Neviem.
Ukázať, že…
Áno, uplatiť, uplatiť.
Že som si ju zobral, na sfalšovaný doklad.
Áno, všetko uplatiť. Všetko za peniaze...všetko za peniaze.
Takže on tam došiel s papierom, že my sme vydatí, alebo teda zobratí.
Nie, ona je moja žena a nikdy nemala svadbu.
Nikdy nemali svadbu?
Nikdy nemali svadbu.
A v ten…
Tak vybavili aj civilný...vybavili civilný, ten je platný a hotovo.
Čiže vy čo máte ten… a vy to máte?
Čo?
Tie ich sobášne listy.
Nie.
Nie. Nič sa nezachovalo.
Takže tie ilegálne papiere alebo tie falšované papiere, ktoré on vybavil…
To neboli falšované. Oni boli legálne, len zaplatené.
Len sa to neuskutočnilo.
Neuskutočnilo, tak.
Čiže oni už nikdy potom nemuseli nič robiť, ani nerobili.
Nikdy nič nerobili.
Lebo už to mali, ako keby.
Presne tak, presne tak.
Super.
Ale to bolo úžasné, že ju ten môj otec zachránil, lebo ona išla by potom…
Tak bol asi do nej aj zamilovaný už predtým.
To je dosť možné. Ale povedal otec, že mama sa mi predtým páčila, to mi povedal.
Super. “
“Čiže vy ste sa hneď tak, keď ste prišli do Bratislavy, vedome nacucli na túto komunitu.
Postupne. A áno, vedome. Áno, som chcela. Lebo mala som nežidovských tam, aj tú som akceptovala, nie že by som nechcela, ale chcela som mať aj také.
Aj, hej. Dobre, čiže.
A potom on chodil k nám do internátu na obedy a nie...najprv, my sme sa veľmi nóbl spoznali, vo filharmónii. Sme boli na koncerte. On nechodieval, ja som chodievala...na koncerte, s Kučerom aj s tými hudobne...A potom prišla tá Kahanová, či nechceme spoznať jedného židovského chlapca. No, tak čo by sme nechceli...že on nás chce spoznať. Tak prišiel, lebo nemal vôbec žiadnych židovských priateľov. Môj muž je taký...no nie veľmi spoločenský. Má tak svojich kolegov a to bolo všetko.
A on je odkiaľ?
On je pôvodom z Levoče, ale potom všelikde, to si vypočujete potom.
No, a potom chodieval on k nám ako mladý asistent. Chodieval k nám do internátu na obedy a tam boli také šóry...a tak keď on tam stál, tak mi ukázal, že mám prísť. A keď ja som tam stála, tak on prišiel. No a tak sme…
Jasne, jasne.
Tak sa to vyvinulo. A kedy ste sa zobrali?
V šesťdesiatom šiestom. To si pamätám.
No, ale vtedy ste mali super náladičku tu v Bratislave, v šesťdesiatom šiestom.
Vôbec nie.
Nie?
Vôbec. My sme mali… všetci odišli. Však mnohí odišli aj v šesťdesiatom ôsmom.
No, a...ale ešte nie v šesťdesiatom šiestom.
Naši, ale odišli.
Ale neskôr. No, v šesťdesiatom šiestom, siedmom.
Sa to rozišlo. Rozišli sme sa. My sme mali svadbu v Kežmarku, ale keby ste videli...Tajne, tak tajne. Kipur, z Viedne prišli ľudia. Pár. Evička tam bola, Jana a títo. A tí z Viedne. Oni ako micve, aby tam bolo jedenásť ľudí. Spievali nahlas a môj otec šalala, ša, ša. No, a košerne sme mali ešte svadbu.
No, ale kde ste to mali?
My sme mali taký čudný byt, obrovskú izbu, potom bola jedna hala a potom ďalšia izba. Tak bolo tam dvadsať ľudí. Vy si nemyslite, že to bolo neviem čo.”
“A tak môj otec tým, že pracoval s benzínom, mal výnimku. On pochádzal z trinástich detí, ako som povedala, a bol tretí najmladší. A zaujímavé, že on viedol ten podnik. On ho viedol a on dostal tú výnimku...teda na mamu a na mňa, čo som sa narodila potom v tých časoch, tak my traja. Ale všetci ostatní, tie jeho sestry staršie, čo už mali malé deti, vydaté, čo tam v okolí žili, tých všetkých pobrali. Všetkých pobrali. Ostali sme my, jedna teta vydatá sa schovávala, to je od tej Tešerovej mama...to bola sestra od otca a jeden mladší brat, s ktorým boli spolu v koncentráku. No druhé šťastie, tak druhýkrát, to je ako nás chytili, teda ako otca chytili. Išli sme po ulici a zrazu prišli dvaja páni a povedali:” Vy ste pán Šlos? Áno. Tak poďte s nami.” Tak odišiel a mama sa už bála ísť do bytu. A to bolo v podvečer. Išla so mnou...rok som mala...hore a dole, nevedela kam. A išla peši, tam pri Kežmarku je taká dedina, také malé mestečko, Ľubica. A v tej Ľubici tam, vopchala sa k jednej, k jednej žobráčke na jednu noc a potom sa dozvedela, že jedna rodina tam predsa pomáhala židom. Tak išla tam a skutočne ju tam prichýlili a oni...tá rodina nadväzovala aj kontakt s inými a dozvedela sa to tá kamarátka, od Evy Beckerovej mama. Tak poslala po nás posla, mladého chlapca, a týždeň sme išli do Tatier. Takže, v noci sa kráčalo a ten chlapec, kde mohol, nás cez deň ukryl u nejakých na jeden...išiel zháňať niečo pod zuby. A tak sme potom došli k tej kamarátke.”
Viera Schlossová, neskôr Fischerová, sa narodila 21. augusta 1943 v Kežmarku. Mamička Gizela nepochádzala z veľkej rodiny, nakoľko mala len jedného brata, ktorý sa venoval účtovníctvu. Jej otec bol učiteľom v miestnej židovskej škole a matka zomrela krátko pred vojnou. Naopak, Vierin otec, Henrich Schloss, bol jedným z trinástich detí. Rodiny oboch rodičov boli židovského pôvodu. Dodržiavali sviatky a svojej viery si boli vedomí. Henrich viedol rodinnú firmu - teda benzínové sklady, vďaka čomu bola jemu a jeho najbližším udelená výnimka. Viera nemala žiadnych ďalších súrodencov.
Narodila sa v búrlivých rokoch rýchlych transportov do koncentračných táborov. Matkin otec a brat boli transportovaní hneď na začiatku vojny. Ona sa tomu vyhla, keďže miestny chlapec, Henrich Schloss, sa k nej prihlásil ako k svojej manželke. Poznali sa len z videnia, ale na základe nelegálne vybaveného sobášneho listu sa aj ona dočkala výnimky. Henrichovi súrodenci však také šťastie nemali. Skutočnú svadbu novomanželia nikdy nepodstúpili.
Onedlho bol otec odchytený na ulici a odvedený. Matka Gizela sa s ročnou Vierou potulovala, až sa jej dostalo nocľahu v neďalekej Ľubici. Odtiaľ, spolu s poslom, týždeň smerovala k rodinnej známej Bäckerovej, do Tatranskej Kotliny. Po nešťastnom udaní boli 6. decembra 1944 všetci deportovaní do koncentračného tábora v Ravensbrück. Podarilo sa jej s dcérou prežiť a boli oslobodené Angličanmi. Absolvovali ozdravujúci pobyt vo Švédsku. O otcovi sa dozvedeli neskôr, že žije a nachádza sa v Prahe. Bol veľmi chorý a vychudnutý, mal len 38 kilogramov. Do Kežmarku sa vrátili spolu. Otcovi bol vrátený zničený podnik, ktorý mu bol však komunistami onedlho znovu odobraný.
Viera absolvovala 11-ročnú školu v Kežmarku a následne sa v roku 1961 rozhodla pre štúdium nemčiny a slovenčiny v Bratislave. Na filharmonickom koncerte sa zoznámila so životnou láskou, židovským chlapcom Lajom. Svadba sa konala v roku 1966 a neskôr sa im narodili tri krásne deti. Viera celý život pôsobila ako gymnaziálna učiteľka a jej manžel ako profesor fyziky. V súčasnosti žijú pokojným životom na dôchodku a užívajú si z času na čas veselú prítomnosť vnúčat.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!