Pavla Eštočinová

"Toľko mladých sa rozhodlo ísť za Kristom, on sa pýtal – a vy ste si to rozmysleli, čo vás čaká a kde idete? Lebo už tie sľuby sestry robili skôr, nie na svätého Augustína. Ale prvého mája. A prvý máj si spomínate, jak to bolo. Čiže aj v Prešove tie pochody a už tie výkriky, kríže vyhadzovali práve tuná. Tu je promenáda. Naše sestry zbierali čo našli tam. Už vlastne bol Kristus potupovaný. Bolo to už také ťažké. A tie výkriky sme priam do kaplnky počuli. A on sa pýta – aj teraz ste sa rozhodli ísť za Kristom? A vtedy, keď som videla tú jeho ustarostenú tvár , tak som povedala – áno, keď On nás tak miloval, že až na smrť, tak aj my. Keď nás čaká smrť, tak ideme aj na smrť s Ním."

"Keď nás nemohli nahovoriť, tak jednotlivo, tak teraz nás začali deliť. Aj brali do Čiech, do továrne. Hovorili si – my sme si mysleli, že keď tie sestry zhromaždíme na kopu, budú sa vadiť, hádať a sa rozíde. Ale nič, tak čo? Tak teraz do továrne, na pole, do lesa, do ťažkých prác. Veď oni zutekajú, veď rehoľnice nič nerobia. A keď my ich dáme do práce, oni zutekajú. Tak teraz mali sme ísť do továrne, do Čiech, no lenže tí riaditelia tých tovární, oni žiadali najvprv prehliadku. Oni chcú zdravých ľudí do tovární. Z tých, koľko nás tam bolo, tak tri boli práce schopné. Lekári takto určili, že tri. Ale za krátko potom , viem, že aj tieto mali vážne choroby. No a takto nás rozdelili. Potom s výrobňou, lebo kňazi to nejako vybavili, že tú vyrobňu našu vyviezli z Prešova za nami do Spišskej Soboty. A teraz, že výrobňa pôjde do Ivanky pri Nitre. Potom tie choré, čo lekári uznali, že idú do Vrbového. A tie staré, teda tie najstaršie a choré do Beckova."