Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Ja som to tak brala, že kalich nám dávali piť ľudia. Ale ten kalich naplnil Boh.
narodená 20.9.1928 v Rokycanoch pri Prešove
2. júla 1943 vstúpila do Inštitútu Preblahoslavenej Panny Márie /IMBV/ neskorší názov rehole Congregatio Jesu /CJ/
vyštudovala učiteľskú akadémiu v roku 1945-1949 v Prešove
v auguste 1950 bola so sestrami násilne odvezená z kláštora Sancta Maria v Prešove do Spišskej Soboty
v roku 1952 bola presťahovaná do Ivanky pri Nitre, kde prežila 8 rokov
v roku 1960 odišla do Báču. Pracovala vo Výrobni hostii.
v rokoch 1968-1969 kedy sa na chvíľu uvoľnila politická situácia odišla do Prešova, kde učila náboženstvo a pomáhala vo farskej pastorácii
koncom roka 1969 sa vrátila do Báču, kde opäť začala pracovať vo Výrobni hostií a zároveň sa venovala apoštolátu mládeže dávaním duchovných obnov a duchovných cvičení
počas komunizmu, ale aj určité obdobie po ňom bola novicmajsterkou a vedúcou postulátu
zomrela 15.9.2009 na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v Prešove
Sestra Pavla Eštočinová už od malička túžila po svätosti. Jej túto túžbu umocňovalo čítanie životopisou svätých.
Dievča, tkoré bolo ukrižované z lásky ku Kristovi, pre Krista. Nezaprela ho, nevolila si ponuku ženícha, sveta, bohatstvo, poklady. Ale chcela milovať ako Ježiš – Keď on zomrel za mňa, teda za ňu, tak ona chce zaňho. A teraz ja som si myslela – tak chvalabohu, aj dievčatá vedia tak milovať jako Ježiš. Tak aj ja tak musím milovať, ale kde teraz pôjdem, aby aj mňa umučili.
V 14 rokoch vstupuje do rehole, najskôr ako kandidátka. Doštudovala si meštianku a potom strednú učiteľskú školu. V roku 1949 maturuje a vstupuje do postulátu rehole. Prvé sľuby má v Auguste toho istého roku.
A ani jedne sľuby, to večné sľuby, nerobila som verejne. Len všetko veľmi tajne. Súkromne. Žiadne vonkajšie vonkajšie oslavy, slávnosti, nič. Len Boh a ja. A tie prvé to bolo hneď o týždeň, keď nás vyviezli.
Túžba po mučeníctve a po krutom zaobchádzaní sa jej splnila, keď v auguste 1950 rušili jej rehoľu v Prešove a všetky sestry boli vyvezené do Spišskej Soboty. V tomto období vznikol aj obraz, ktorý každá sestra nosila so sebou - išlo o sľub, ktorý sestry podpísali svojou krvou ako sľub mučeníctva, ak to bude potrebné. (dodnes je kópia tohto listu vyvesená ako veľký obraz v prešovskom kláštore sestier ako pripomenka)
Lebo z Prešova nás vyviedli do Spišskej Soboty. A v tých triedach sestričky nám hovorili, že oni, keď tam mali školy, deň a noc kúrili. A my sme nemali čím kúriť. My keď sme si ráno, večer, doniesli vodu a ránosme mali len ľad. Len z ľadom sa pošúchať. Nebola sprcha, nebola kúpeľka, nebolo umývadlo. Takže tam bol život obety.
Näasledkom zlého zaobchádzania a zlých podmienok bolo za rok a pol v Spišskej Sobote hospitalizovaných 22 sestier. Potom ich postupne začala štátna moc brať do čiech, avšak mnohé neboli práce schopné zo zdravotných dôvodov.
Hovorili si – my sme si mysleli, že keď tie sestry zhromaždíme na kopu, budú sa vadiť, hádať a sa rozíde. Ale nič, tak čo? Tak teraz do továrne, na pole, do lesa, do ťažkých prác. Veď oni zutekajú, veď rehoľnice nič nerobia. A keď my ich dáme do práce, oni zutekajú. Tak teraz mali sme ísť do továrne, do Čiech, no lenže tí riaditelia tých tovární, oni žiadali najvprv prehliadku. Oni chcú zdravých ľudí do tovární. Z tých, koľko nás tam bolo, tak tri boli práce schopné.
Nasledovalo rozdelenie sestier podľa veku a schopnosti pracovať. Tie aspoň trochu práceschopné boli odvedené do Ivanky pri Nitre, choré do Vrbového a staré do Beckova. Sestra Pavla bola pridelená do Ivanky pri Nitre aby pomáhala s výrobou hostií.
Potom tie sestry naše 15 len išlo s tou výrobňou. Tak oni to nestačili. Lebo potom to, tú našu výrobňu, tak poštátnili a bol zákaz nikto nesmel okrem tejto štátnej výrobne, stroje a všetko bolo naše, ale štát to prevzal. Nikto nesmel piecť. Žeby oni. Však to pre nich bol zisk. Tak urobili z toho družstvo. Všetko sa vtedy, brali role, tak všetko bolo družstvo. Tak aj to bolo družstvo. Potom sa to menilo na, sme patrili pod Čechy. Potom chrámová služba, potom Spolok svätého Vojtecha. A tak sa to menilo.
Po uvolnení pomerov v 1968 išla na kurzy náboženstva do Bratislavy, avšak tieto boli prerušené príchodom vojsk Varšavskej zmluvy.
A keď prišli Rusi, seminár bol pod hradom a s tými kanónmi vyšli na hrad, na každý roh toho opevnenia tam a rovno namierili na nás. Na seminár a na ten Dóm sv. Martina. Práve bol opravený. Prekrásnu škridricu americkí Slováci veľmi drahé niečo dali, zosypalo sa to ako prah. A nám rovno do okien.
Normalizačné pomery našli sestru Pavlu v prešove kde učila na škole. Bola nútená odísť, pretože sa nechcela vzdať rehoľného rúcha.
Na žiaden pán, sestry nesmú ostať v Prešove, musia odtiaľ odísť. Tak boli také vybavovačky, ale museli sme odísť. Tak prišli na troch autobusoch, žandárske školy, mladí žandári. Obklúčili dom náš sused, keď sme boli na tejto Budovateľskej, ten učiteteľ, keď sme tam boli, ako bol vchod do nášho domu, on oproti domu, mal lehátko, že je na pľúca chorý, tak nás pozoroval. Tak nás kontroloval. Bolo to trochu podivné, že naraz takto ochorel. My sme v noci stanuli so sestričkou, že ideme do Košíc, že tam máme doklady od domu. A keď sme sa vracali, tak sme videli v našom plote, taká trhlina a tento sused tam bol. A z druhej strany boli tí, čo nás vyvážali. Tak sme videli, kto čo žaloval.
Sestra Pavla bola 2 krát nasilu odvezená zo svojho poslania, ale všetky svoje trápenia zverila Bohu.
Ja som to tak brala, že kalich nám dávali piť ľudia. Ale ten kalich naplnil Boh. Pán Ježiš hovoril – nemám piť kalich, ktorý mi dal Otec? Jasom to brala ako Božia láska. Všetko bolo ako Božia láska, lebo som za tie roky veľmi pocítila, že Pán je so mnou. Len sa jemu treba zveriť.
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Faith
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Faith (Hermana Matláková)