Rudolf Dobiáš

„Pretože som bol ťažký zločinec, s mojím trestom som naozaj už bol na oddelení pre ťažkých zločincov, ktoré bolo kúsok alebo blízko k oddeleniu, kde boli odsúdení na smrť. Takže počúval som tam po nociach, keď ich nadránom brali, alebo ich odvádzali. Lebo údajne sa to robilo tak na tri etapy, z vlastnej cely ich tam previedli na takú čakaciu celu, odkiaľ išli tí odsúdení ešte nie na popravu, ale rozlúčku s príbuznými. No a potom ešte, tuším, na ďalšiu celu, kde už boli tesne pred popravou. Tak som počul tam aj tie výkriky, aj ten šuchot, keď ho možno vliekli, alebo keď sa zdráhal, alebo ja neviem, čo. Tak som to zažíval. Nevedel som si predstaviť ten akt tej popravy. A potom som náhodou bol na Vyššom vojenskom súde, kde rehabilitovali Tomáša Chovana a tam ten sudca mi nechal ten jeho spis. Tak som tam našiel ten lístok, záznam o poprave, kde bolo napísané, že kedy prišla stráž pre odsúdeného, kedy ho predviedla pred predsedu súdu alebo prokurátora, neviem, ktorý mu už znovu prečítal rozsudok a oznámil mu, že mu nebola udelená milosť. Potom ho o tej a o tej hodine a minúte odovzdal majstrovi katovi, o tej a o tej hodine a minúte začal s výkonom popravy ten kat, teda popravčí, a o tej a o tej hodine prítomný lekár konštatoval smrť udusením.“

„Najhoršie na tomto bolo, že za celý deň sa jednoducho nedalo sadnúť. Tam ako tie cely boli také, aj hádam sú také, že posteľ je vstavaná do steny, stoličky sú len také sedadlá, ktoré sa zase zamknú, stôl sa rovnako zamkne, takže nemáte si ako sadnúť. Takže potom si ma, povedzme, týždeň alebo dva nikto nevšimol a teraz celý deň chodiť, chodiť, chodiť, chodiť... Akurát keď išiel obed, tak bachár odomkol tam stolík, stoličku, dal obed, potom zase zavrel a večer otvorili zase tú posteľ. A tam to svetlo jednak svieti, jednak ruky musíte mať stále na deke a búchanie na dvere, jednoducho už to išlo do tuhého. Neviem, akým spôsobom sa to stalo, že som si zvykol. Tak som chodil, pomaly som rozmýšľal, on vždy ten bachár: ,Tak ako sa máte?‘ A ešte musím povedať taký zážitok. Prvý raz ma ktosi oslovil, že pán Dobiáš. Taký chalan a v živote dovtedy sa mi to nestalo, a ten zrazu, že pán. ,Tak ako sa máte, pán Dobiáš?‘ Ja hovorím: ,Dobre.‘ ,A ako to, že sa máte dobre?‘ ,No čo ja viem, reku, mám sa dobre, nemám nejaké...‘ Takže možno taká kríza na mňa doľahla niekedy vo februári, keď to bolo také, už sa striedali tie vyšetrovačky. V noci alebo cez deň, alebo dlhodobo a niekoľko hodín zakaždým, a znovu všetko odznova: ,Ale prečo ste zatajili toto? Prečo ste nepovedali toto? Prečo ste klamali?‘ Takže znovu a znovu sa to obmieňalo, tie protokoly. Myslím, že to oni robili.“

„Potom niekedy koncom decembra nás previezli do toho ústredného tábora Ostrov. Tam nás rozdelili na tábory a uznali nás za schopných fárania pod zemou. Tak mňa poslali na tábor Svätopluk na Slavkovsku. Tam som fáral na bani, ktorá sa pravdepodobne volala Barbora, nie som si istý. Tak sme chodili do nej takým dlhým koridorom, asi kilometrovým. Na Slavkovsku boli kruté zimy, tam snehu bolo vždy a ten koridor bol taký klzký a obkľúčený drôtmi. Vedľa išli teda stráže a psy, a my sme sa dostali na šachtu. Takže o štvrtej ráno sme vstávali, o piatej sme vychádzali a išli sme na šachtu. Tam sme asi tak za hodinu prišli, vyfárali a mokrí zase naspäť cez koridor. Zamrznutí, mnohokrát deravé tie gumáky. Takže takto sme prichádzali denne a trvalo to asi tak do mája, do mája som bol na tom Slavkovsku. Tam som mal aj svojich kamarátov, teda svojho kamaráta Ivana Masára, spoluväzňa. Ale potom jeho dali na Mariánsku a mňa potom na tábor Vojna, nás rozdelili.“

„Dvadsiateho prvého decembra som išiel domov, ešte sa nič nedialo v ten deň. A na druhý deň večer, nie na ďalší deň, 23. decembra, išiel som, tam vzadu na dvore sme mali dreváreň. Niesol som drevo a vtedy prišli dvaja páni, ktorí sa ma pýtali, že ako sa volám. Tak som povedal, ako sa volám, takže ma zatkli. Bol som v teplákoch, v takej flanelovej košeli a takýto nejaký pulóver som mal na sebe a nejaké baganče. No tak urobili takú prehliadku u nás tam v komore a v byte, zobrali mi také básničky nejaké. No a to zobrali a mňa zobrali, samozrejme, takého, ako som bol. V tých teplákoch, flanelke a v tom pulóvri, akurát taký zimník som si dal na seba. Posadili ma do auta, vtedy som sa konečne viezol v aute, aj to bol zážitok. No a zastavili sme sa v Trenčíne, z Trenčína potom rovno do Bratislavy na Račiansku.“

„No, na tábore Vojna okrem toho, že som už pracoval na hĺbení, bola taká pokojnejšia, až som povedal, taká intelektuálnejšia atmosféra. Boli tam totiž takmer všetko ľudia, ktorí boli intelektuáli. Spomínal som, kňaz, ekonóm, literárny kritik, taký začínajúci básnik, medik pôvodom tiež, dramaturg nedoštudovaný takisto. Čiže ľudia, ktorí mali blízko k literatúre, takže s nimi sa dalo hovoriť aj o týchto literárnych otázkach, o poézii. A tak som sa zoznamoval vlastne aj ja, čo ja viem, s českou poéziou a vtedy som sa opäť pustil do písania, napísal som takú zbieročku. Ilegálne, samozrejme, tam sa nedalo nejako verejne písať. No a človek si síce mohol vypýtať zošit na poznámky, no ja som si robil výpisky z prečítaných kníh. Zhodou okolností si spomínam na Jána Krištofa Rollandovho, že som si robil také výpisky z toho. A zrejme na tých izbách bol aj obyčajne jeden konfident, takže urobili ,filcung‘. Som to tak schoval pod matrac, tak to vyhodili a zobrali, nevrátili. Nič tam, samozrejme, nebolo také, za čo by ma mohli nejako potrestať. Ale tie básne, neviem, asi som ich schovával v šachte, lebo tak sa to robilo, že tam za výdrevou sa dalo schovať všeličo.“