Ing. Ján Benček

„Najviacej som sa osobne kontaktoval aj stýkal s Neuwirthom. My sme jeden ročník, ale on bol študijne o dva roky vyššie. No a s tým som sa stretol hneď, ako ho pustili z basy. Bol ešte vychudnutý, taký celkom biedne vyzerajúci, a potom sme spolupracovali v rámci KDH dosť veľmi úzko. Aj som bol s ním, keď bol veľvyslancom v Paríži, tak ma pozval na týždeň na jeho náklady na všetko tam.“ Moderátor: Mal na starosti nejaké krúžky, alebo čo organizoval? Ján Benček: „On mal predovšetkým medikov. On bol lekárom a jeho švagor, to bol asi vtedy taký hlavný, by som povedal, taký organizátor všetkého tohto diania študentského. Bol teda vtedy medik a švagor tohto Neuwirtha sa volal Stercula, Vladimír Stercula. Bol vynikajúci obetavý lekár, dávali ho za príklad, po novinách ho rozťahovali, ako na koni zachraňuje on na Kysuciach chorých ľudí. Nepotreboval žiadne prostriedky ani nič a tak ďalej, len až potom zistili, že vlastne on je jeden z kolakovičovskej rodiny a budúci švagor tohto Neuwirtha.“

„Odvtedy som bol v ich očiach tým, čo ako jediný zachránil nejaké stavby, ktoré hrozilo, že sa zrútia, tak potom som tak kvázi dostal plnú dôveru. Odvtedy som postupne získal takú dôveru, že ma dokonca vyzvali, aby som dvadsaťpäť rokov prednášal externe na vysokej škole tento predmet, prefabrikáciu, až do konca. Takže tým, hoci som bol šesť mesiacov v manuálnej práci... Do strany som, samozrejme, nikdy nevstúpil a ani tam, ale už to potom tolerovali nejakým spôsobom. Takže tým, že som prednášal aj na všelijakých zahraničných konferenciách, tak som dostal takú dôveru, že som dokonca robil aj hlavného inžiniera hlavnej správy bez toho, že by som bol býval partajník.“

„Vo vyšetrovacej väzbe som bol dvakrát. Raz si ma pozvali, dostal som už pozvanie, že mám teda vo veci štátnej príslušnosti ísť na národný magistrát, do tejto novej budovy ma pozvali. Nechápal som, čo s tým ja mám. Prišiel som tam a ukázal som im (predvolanie). Potom si ma zavolal do ďalšej veľkej miestnosti, kde bol sám (vyšetrovateľ), jeden stôl a dve stoličky. A hovoril, taká zaťatá päsť, pýtal sa ma, či viem, kde som. ,Ja neviem, ste ma zavolali, no ale podľa toho obrázku to je, aj by sa dalo tušiť...‘ No a teraz začali so mnou: ,Ako je to možné, čo to títo robia v tomto štáte, že vy nesedíte, že nie ste v base?‘ Som stále nevedel pochopiť prečo.“ Moderátor: Prečo by ste mali sedieť? Čo vám vytýkali zo života? Ján Benček: „Oni mi vytýkali, vedeli, že pracujem v krúžkoch Katolíckej akcie, aj to vedeli, že som vo Svoradove bol aktívny. To tiež vedeli.“

„No tak v prvom rade, isteže to boli títo moji traja odpadlíci. Ja som bol asistentom vtedy na vysokej škole a tam som ma mal ja krúžky nejaké. Tak títo traja prvé čo urobili, ma udali. No takže tým mne najprv v prvej etape nepredĺžili asistentúru, čiže som naraz zostal bez zamestnania, ale to bol iný zákrok tam, lebo sa dozvedeli, že vediem katolícku akciu, to tam tak nazvali. A na základe toho mňa teda zo školy (vylúčili).“

„Povedal mi, aby som za mesiac prišiel, že či si to rozmyslím. O mesiac presne. No a o mesiac presne som išiel ráno na celoživotnú spoveď, tak a išiel som takto pripravený, už nech sa robí, čo chce. So ženou som sa rozlúčil, že tam zostanem. Istý čas som tam čakal a bolo počuť, ako tam s niekým cvičil, reval na neho: ,Ako to, že ste to nepočuli? Čo počúvate, čo robíte?‘ Reku toto by bol môj chlebík, keby som podpísal, som si bol vedomý toho. Ako tam tak sedím: ,No, čo ešte že?‘ No reku: ,Ja nič, kázali ste mi.‘ ,Choďte domov!‘ A nevedel som, čo vedeli o mne, či nevedeli, no nikdy už som sa viacej s tým nestretol. A toto druhé vyšetrovanie, to zase som už bol svedok. To už bolo také... S kamarátom som bol ešte s jedným, ktorý je teraz vo Viedni, on ušiel, tak sme spolu boli naraz zobraní. Jeho v jednej miestnosti vyšetrovali a mňa v druhej. A vždy ten (vyšetrovateľ) prechádzal, čo povedal on, čo som povedal ja. Priamo nás nekonfrontovali, my sme nevedeli o sebe, že sme tam dvaja. No ale, chvalabohu, už to už nebolo také. Tam len od nás chceli vedieť, že ktorí kňazi vychovávajú svoj dorast. A chvalabohu, sme mali také niektoré dobré vlastnosti, že s tými, s ktorými sme sa stýkali, sme si nevedeli mená. Povedali: ,Poznáte pátra Janovského?‘ S čistým svedomím som povedal, že nikdy som to meno nepočul. No ale my sme ho medzi sebou volali ,Maco‘. Ja som nikdy som nepočul, že sa volá Janovský. To isté mi povedali o druhom, aby som tiež potvrdil meno. Či to urobil náhodou alebo náročky neviem, tak zas som povedal, že nepoznám. Tak potom, keď čítali tú moju svedeckú výpoveď, povedali: ,Tvoja bola najlepšia!‘, lebo ja som povedal: ,No, keby som vedel, tak vám to poviem, no.‘ Tak to boli dva také prípady, že som bol zavretý.“