Angela Bajnoková

„On študoval na chemickej fakulte vysokej školy a jedna taká veľmi šikovná žiačka mladá ho ohovorila, že chodí s farárovou dcérou. Môj muž dobre študoval, vždy sme sa stretli, on zišiel zhora, zo školy a ja som žila tam na predposlednej zastávke za tými kasárňami, tam som bola na priváte. No a potom sa voľakto našiel, taký šikovný spolužiak môjho muža. S jednotkami končili, tam boli dvaja či traja, už sa nepamätám ani na meno toho profesora, u ktorého ťažko sa skladala skúška. Výborne skladal všetko. Našla sa jedna taká, ktorá išla a povedala, že chodí s farárovou dcérou. Tak ho nevyhodili len tak, len povedali, len raz prišiel sa zapísať na tretí ročník: ,Nemôžeme Vás zapísať.‘ Nikto nič nepovedal.“

„Ja som raz bola taká, ale s kým? S otcom som bola! Lebo keď išla mama do Prešova z Kobylníc, tak mama ma vzala, ale keď išiel otec, tak otec ma vzal. Vždy ma zobrali do toho Prešova. A raz sme tak boli vonku, tam, ako je neďaleko gréckokatolícky kostol, a tu dakde sa otec stretol, neviem, kto to bol ten človek, či nejaký učiteľ či spolužiak, či čo, lebo on potom z toho Ríma, keď tú maláriu mal, on potom učil sa v Prešove. Tak oni debatovali. A ja som si obzerala ľudí, tak ako keď sa človek pozerá, keď nemá čo robiť. Ale zrazu príde jedna taká pani, tak išla a z ničoho nič, ja som sa obzerala, a oni sa vyprávali, a ona môjmu otcovi povie, z ničoho nič, nikdy sme ju nevideli, ja som sa obzerala a oni sa vyprávali, a príde k nemu, ako sa oni vyprávali: ,Vy zomriete mučeníckou smrťou!‘ A ja taká malá tam. Si myslím: ,Ako ona vie?‘ A tak aj bolo!“