Juraj Anoškin

„Ja som už prežíval aj udalosti roku šesťdesiatdeväť takým zaujímavým spôsobom, že práve som bol vtedy na služobnej ceste vo Švajčiarsku, keď nás obsadili Sovieti a spojenecké armády, a som sa krkolomným spôsobom prebojoval naspäť, lebo som tu mal malé deti a rodinu. Bývali sme vtedy na Boženy Němcovej, neďaleko od nás bol dom, kde býval Dubček a viem, že keď som zavčas ráno išiel domov, tak som stretol Husáka, ktorý išiel smerom k Dubčekovi a pýtam sa ho: ,Pán Husák, čo sa to tu deje?‘ lebo som nemal plné informácie. A on len takto zakýval rukami a hovorí: ,Pán Boh nás tresce, pán Boh nás tresce.‘“

„No jedno je isté, že v päťdesiatom treťom roku som bol na praxi v Sučanoch, na povinnej praxi a raz o polnoci proste prišli ku mne traja páni na ubytovňu a zbalili ma. Zaviazali mi oči, dali mi na ruky putá, ja som bol z toho, samozrejme, absolútne šokovaný, lebo bol som zvyknutý na všeličo, ale nie na takéto niečo. No a viezli ma smerom na Bratislavu. To som už uhádol z tých zatáčok, ale aj z rečí. To ešte vtedy diaľnica neexistovala a keď sa vchádzalo do Senca, tak tam bola pravouhlá pravotočivá zatáčka pred námestím, tým vlastne začínalo ich námestie. A v tej zatáčke v tom Tatrapláne to ten šofér nejako nešikovne prehnal, proste sa prevrátil a zostal trčať naboku. Nebolo by to také zlé, oni vyliezli von celí vyhúkaní, mňa, samozrejme, nechali vnútri a plecom ho hodili naspäť na štyri kolesá. Len keď chcel odštartovať, tak prišiel na to, že mu niečo zadiera v tom kolese, že vlastne nie sú pojazdní. Tak sa zľakli, pretože keď vezú väzňa, tak nesmú si dovoliť nič také. To pre nich proste bolo viac ako zlé - disciplinárne konanie a podobne. A ja im hovorím: (ja som totiž bol vtedy aktívny motocyklový pretekár, motory to bolo prosto moje) ,Ja vám to dám do poriadku.‘ hovorím, ,však to je len zaseknutý brzdový valec. Ja vám ho odblokujem.‘ Pozerali na seba, pozerali, tak mi potom dali tú pásku z očí dole, dali mi dole putá a ja som im to skutočne urobil. Dali dole koleso a ten tam, kde je valček, tak ten som zapchal dvadsaťpäť haliernikom starým, zaskrutkovali sme to naspäť a bolo to v poriadku. Vydýchli si, ale už keď sme pokračovali ďalej, už mi nedali ani šatku, ani putá a skôr naopak. Ponúkli ma ešte cukríkmi.“

„Keď som sedel na tej cele a ozvalo sa to ťukanie, tak som zistil, že je to vlastne morzeovka, kde čiarka bola dve klepnutia a bodka bolo jedno klepnutie. Ja som mal po každom písmene jedným klepnutím potvrdiť, že som ho prijal. Mojím susedom bol nejaký pán doktor Otakar Hromádka, bývalý šéfredaktor Funkcionára, čo bol vlastne časopisom Ústredného výboru KSS alebo KSČ v Prahe. Ten človek tam už bol štvrtý rok v samotke a zapodieval sa tým, že skladal a zapamätával si rozprávky pre svoje deti. Nevedel o tom, že zomrel Gottwald. Nevedel o tom, že zomrel Stalin. Nevedel o tom, že zomrel Dimitrov. To všetko sa dozvedel až odo mňa. Práve tým, že ja som mu to tam podával. No aj to nakoniec skončilo dosť drsne, lebo raz sa pri takomto ťukaní roztvorili dvere a vpadla tam celá banda eštebákov [s otázkami] čo sme si to vysielali, čo sme si to hovorili. Oni totiž morzeovku neovládali. Ja som povedal: ,Ja neviem, ja som proste ťukal. No som tu sám, áno, a tá samotka... Dajte pokoj. Nechápem, prečo mi nedáte nejakú spoločnosť! Tak proste niekto mi ťukal, no tak aj ja ťukám. Ale ja morzeovku neovládam, ja nič neviem.‘“

„Povstanie vtedy začala vlastne armáda. O čom sa dnes nehovorí už vôbec, alebo začína sa tak nesmelo hovoriť. A rozfúkali ho nakoniec, alebo prebrali ho práve títo agitátori komunistickí, ktorí tu boli nasadení do tyla, a ktorí vlastne tomu celému dali tú nepríjemnú formu, ktorá vlastne zhanobila, podľa môjho názoru, celé Slovenské národné povstanie. Pretože to, čo sa vtedy robilo, to ozaj nebolo správne. Napríklad si pamätám, keď na Vrútkach na našej ulici zastalo auto a z auta rozdávali zbrane a muníciu každému, kto prišiel. Bez ohľadu na to, či to bolo malé decko, alebo či to bol starý človek. A si pamätám, vtedy v auguste sme boli na dovolenke v Tajove, kde krstný otec ako zememerač zameriaval terén, tak som si aj zarobil nejaké vlastné peniaze a vtedy sme už museli povinne evakuovať päťsto metrov od stanice kvôli bombardovaniu. Tak sme evakuovali do Sučian provizórne a som išiel peši zo Sučian do Vrútok kúpiť si rysovaciu súpravu. Medzi Sučanmi a Vrútkami boli sklady, takzvané sklady ,Sima.‘ Nejaké nedotknuteľné zásoby vojenské to boli. A tam hneď na začiatku stál nejaký polocivil - polovojak so zbraňou v ruke a na to nikdy nezabudnem, okolo neho hlúčik ľudí a on predniesol takúto asi reč: ,A my tých Nemcov mladých či starých všetkých postrieľame.‘ Ja si hovorím: ,Preboha, čo to je? Však to je nejaký partizán zase!‘ O kúsok ďalej ďalšia brána, tam slovenský vojak a nič. No a za nejaké tri dni nato vypuklo Povstanie.“

„Mňa pustili v septembri. Ja som došiel, naši vtedy, bývali už v Báhoni. V takom dosť chatrnom bývaní. A ja som sa cestou pýtal, kde bývajú Anoškinovi. To bolo niečo až neskutočné, že vlastne človek po rokoch sa vracal domov a vôbec nevedel, kde býva. Tam je stanica v Báhoni asi taký kilometer - dva, dosť ďaleko od obce, tak celou cestou som sa musel vypytovať, kde vlastne tí Anoškinovi bývajú. Keď som došiel, otvoril som bránu, vošiel som do dvora a taká veranda tam bola, a vo verande stál otec. A teraz vidím, ako otec sa začal takto štípať. Díval sa na mňa a takto sa štípe. No a potom hovorí: ,Mama, len ty sa prosím ťa nezľakni.‘ No a to viete, tak v tom momente mama sa zľakla. ,A čo je? Čo je? Čo sa stalo?‘ ,Jurík je tu.‘ Ona nechcela veriť. No a zaujímavé bolo to, že oni sa práve chystali na raňajky a servírovala sestra, ktorá bola už dva mesiace doma a neviem akým riadením osudu naservírovala štyri šálky. A práve chcela tú jednu šálku zobrať a niesť, keď ja som sa objavil na dvore. Chcela ju odniesť preč. Bolo to niečo úžasné, ja som doniesol so sebou obrovskú zásobu peňazí z Jáchymova šesťsto korún, čo som tam zarobil za tie tri roky. Tak hneď sa kúpili také veci ako víno, melón, si pamätám ešte bol, no to bolo niečo proste úžasné.“

„Jedna vec je istá, že sme videli veci, o ktorých sa nepíše. Videli sme zverstvá, ktoré sa napríklad páchali na nemeckých vojenských zajatcoch, na vojakoch. Do Prahy sme prišli v máji, vtedy práve, keď sa tam páchali zverstvá na civilných nemeckých obyvateľoch, mne bolo vtedy pätnásť rokov. Dodnes mám pred očami, ako jednu Nemku ženu za nohy vytiahli hore na kandeláber, pod ňu dali sud s benzínom a zapálili ho. Proste takýchto vecí... Dá sa povedať, že bola vojna, no ale vždy musíme byť lepší ako tí naši nepriatelia.“