„Pre pána Dubčeka
Nech si myslí kto chce, čo chce,
vždy rád zavítam do svojej rodnej obce.
A vždy sa mi to za moc ráta,
keď stretnem tu dobrého kamaráta.
Jožka, Miška, strýca či ujčeka,
ale nie taká krásna milá spomienka na nášho Alexandra Dubčeka.
Veď bol to dobrý človek, skutočne jediný,
čo k dobrému chcel zvrátiť dejiny.
Bol to veľký politický veterán,
v živote obdržal mnoho nečestných rán.
Venujme mu v mysli každý svoje gesto,
veď v politickom dianí mu patrí jeho čestné miesto.
Jeho nešťastný osud mu už nikto nenavráti,
preto pozdvihnime jeho idey a staňme sa sociálnymi demokrati.
Lebo len tak podporíme jeho násilne prerušenú myšlienku,
a tým prispejeme kytičkou ku jeho vienku.
Do tejto strany nech už len lúč slnka svieti,
to si želajú opravdoví sociálni demokrati.
Nech preto silnie, mohutnie a rozrastá sa,
táto nová Dubčekova strana. Uvidíte, že raz sa dožije šťastného rána.“
1:00:45 – 1:01:54 Pre pána Dubčeka – báseň Ivan Adame
„Teraz, ma zavolali do toho štúrovho domu, tá schôdza, ôsmi sme boli. Hneď som tam dostal funkciu tajomníka. Ja som začal vyprávať tento prípad, čo ako spravili. A ja hovorím - ťažko mi veru bolo. Keď sa tá situácia zvŕtala, ja som sa o seba nebál, ale o deti. Tri deti mám, schopné, zdravé. A do učenia že sa nedostanú. Ja som už s hentým skoncoval (so stranou), s nimi som skoncoval, ale to priťahovanie, priťahovali furt. Toho vyhodili, toho vyhodili. Jak spravili tú riečicu, ako preosiali všetkých.“
0:42:50 – 0:43:49 Ako sa Ivanovi vrátili spomienky, bál sa hlavne o deti
„Pravdaže, my sme boli naňho hrdí. No, tak každý nie. Si predstavte, toto by som Vám chcel povedať - on už zomrel, mal vyše 90 rokov. My sme do rodiny patrili, to bol kádrovák, hlavný kádrovák topoľčianskeho okresu. A ten ma preveroval uňho doma. A prvá otázka bola, že aký mám názor na vstup spojeneckých vojsk. A aj hovorím – nemajú tu čo hľadať! Druhá otázka, zase ten prísediaci ten hovorí starý zakladajúci člen strany, ten hovorí - koľko spravili tu zloby, koľko spravili tu zloby, museli tu sovietske vojská prísť s tankami zachraňovať! A ja hovorím, pána Dubčeka myšlienky sú správne a ja jeho myšlienkam verím. Čože ten Dubček chcel spraviť aké škody?!“
0:27:57 – 0:28:45 – Spomienky na preverovanie po auguste 1968
Ivan Adame sa narodil 6. septembra 1943 v Kšinnej. Jeho rodičmi boli Ondrej a Mária. Z rozprávania si spomína, že v ich dome prespávali nemeckí vojaci a na povale partizáni. Otec za účasť v SNP dostal vyznamenanie. Vyučil sa za sústružníka, na základnej vojenskej službe slúžil v pohraničnej stráži. Bol vypočúvaný a prenasledovaný, zložil kandidátsky preukaz do strany. Oženil sa a s manželkou mali tri deti. Presťahovali sa do Uhrovca. Ivan vplyvom prostredia inklinoval k východu. Nadchli ho myšlienky Alexandra Dubčeka, rodáka z Uhrovca. V auguste 1968 bol opäť vypočúvaný a prenasledovaný, opäť odmietol komunistickú stranu. Mal obavy, či sa kvôli tomu dostanú deti do školy. Pracoval v Štátnych lesoch, v bani v Ostrave, neskôr v Kazachstane. V novembri 1989 bol zamestnaný v Bratislave. Privítal zmenu režimu. Bol zakladajúcim členom miestnej organizácie strany Alexandra Dubčeka - Sociálnodemokratickej strany Slovenska v Uhrovci. Ivan Adame zomrel v roku 2021.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
