Emília Sasinová

„Ale títo Židia sa poschovávali. Oni poutekali a poschovávali sa po dvore. Keďže to bola vodáreň a čerpáreň, čerpala sa voda až z rieky, tak tam sú také veľké jamy a vodné prívody a rúry a čo ja viem, voľakde sa tam poschovávali. A oni ich nevedeli hneď nájsť. Sestra prišla zo školy ešte predo mnou, lebo bola mladšia a mala asi menej hodín, tak videla cez okno, ako mieria na mamu, aby povedala, kde sú. Stála pri postieľke tomu najmladšiemu. No čo ona mohla vedieť povedať. Dvaja stáli pri nej, jeden na ňu mieril a druhý vykrikoval. A ten, čo nemieril, stiahol pušku tomu druhému a hovorí: Čo nevidíš, šak čo si sprostý, hádam by si neišiel strieľať, veď vidíš, že tam má malé dieťa. A ešte tam bola Soňa a Ďuďo, ten mal päť rokov, a všetci boli doma. No a potom ich (Židov) našli samozrejme a všetkých zobrali."

„Títo Židia sa predtým, ako boli u nás, všetci z Nitry, ktorí boli uschovávaní, schádzali nejako v noci, tajne. My sme mali taký plot z dosák. Otec im dve dosky vybral, na takej lište sa zdvihli a tadiaľ oni vybehli, aby nešli cez dvere. V noci chodili, čo ja viem, kde sa schádzali. A tam im pomáhali. Vzájomne, tí, čo mali peniaze, im pomáhali, ale aj nitrianski kresťania. Aj meno voľajaké mi ostalo, čo sa o toto staral. Raz prišli domov a ten otec hovorí, že stretli kamaráta. Že stál pod elektrickým stĺpcom a plakal, že nemá ani haliera a nemá z čoho platiť ženu, ktorú ukrývajú v trnavskej nemocnici aj s dcérou. Tá mala dva roky a zachytila ju posledná obrna. To bola v tom čase posledná vlna, potom už bol liek. A tam neviem, koľko sa platilo, nejakých 500 korún, no a že on sa už musí dať chytiť, lebo nevie už, čo má robiť. Tak či ho môžu doviezť. A mama povedala, že samozrejme, že keď sa zmestíte. Tak aj ten bol potom u nás."