Prišiel nejaký Nemec, ktorý sa vzdal, odhodil patróny aj pušku. Ten Rus prišiel k nemu a dal mu strašnú ranu a pýtal sa ho, že prečo sa vzdáva. On hovorí, že už nemá absolútne nikoho, že všetci zahynuli pri bombardovaní. A ten Rus mu hovorí... To nám jeden prekladal, čo vedel rusky aj nemecky. Taký šikovný starý pán. A on hovorí, aj mne, nikoho nemám, všetkých mám... Tak ho potom odviedli a my sme ako chlapci išli za nimi. A tiež ho tam zastrelili poblíž. No tak viete, to zanechá také stopy. Potom sme sa museli... Ešte jednu takúto vec. To je dosť zaujímavé, že museli sme všetci ísť dolu a vykopať zákopy. Mimo barák. A my sme mali zhodou okolností taký dlhý breh od baráku. Tak tam sme mali vykopané zákopy. Tak tam bol otec, babka, ja a ešte môj brat. Tak sme tam museli zaliezť dolu. Lenže mne to nedalo, tak sme z toho vyliezali, chodili, behali. Ako chlapci. Veď som mal osem rokov, skoro deväť. A naraz sme videli... Nemci boli už v dedine a strieľalo sa. Tam to vtedy nebolo nič zvláštne počúvať streľbu alebo bomby, alebo niečo takého, granáty. A naraz sme videli také drôty tam nejaké boli, tak ja som ten jeden drôt proste preštikol. Mali sme také... Nie, nožom sme to rozrezali. A to som ani nevedel, že som prestrihol spojenie tým Nemcom.
Bol som prepadový stíhač. Tak sme držali dvadsaťštyrihodinové služby v hotovosti. A tam sme sa striedali po dvoch. A keď bola zostrená situácia, štyria. A keď zahúkala siréna, tak som okamžite musel ísť do “éroplánu“. Behom minúty som musel štartovať. Proste to bolo tak, už vedľa dráhy tam nachystané všetko. Proste pozapínané všetko, to som nemusel nič. A to sme... Ja keď som bol na Náměšti nad Oslavou, tak tam bolo pohraničné pásmo dvadsaťpäť kilometrov od skutočnej hranice. A my sme proste... Nás mockrát zdvíhali, keď bol niekto od Rakúska poblíž toho pásma, tak už musela štartovať hotovosť. Tak to som nespočetne, možno niekoľko desiatokkrát. A potom buď sa vrátil ten dotyčný, čo to narušil, alebo my by sme ho museli donútiť pristáť. To znamenalo zamávať, my sme mali všelijaké signály také na to. A keď nie, tak by som ho musel zastreliť alebo čo ja viem. Ale to sme neradi, pretože za to v Plzni odmietol strieľať, pretože videl v kabíne deti. Tak ho aj vyhodili z armády.
Najhorší boli tí špatní politruci a “kontráši“, kontrarozviedka. Tí číhali, aj za mojou ženou chodili. Vedeli, kedy išla do kostola. A to bolo velice nebezpečné vtedy. Lenže vyhrožovali mi, že my ťa môžeme za mesiac zničiť! A teraz... že Jožinko ahoj! Volá po mne. Proste kamarát. A ja proste nemám zášť s odstupom času. Ja som sa nikdy nikomu v ničom nepomstil. Vždycky ma to prešlo a dosť často, proste aj doteraz chodíme na pivo občas s tými, čo sme sa nemali moc radi.
To kvôli čomu sa vám vyhrážal? (dokumentaristka)
Že vojaci si otočili anténu na Rakúsko, keď dali ten verbung. Ja hovorím a čo je na tom špatné? To neni... Alebo proste, že prišiel pozde jeden z vychádzky. Alebo že som vrátil, to som mal právo, že som vrátil vojenskú knižku vojakovi, ktorý mal nadsluhovať cez Vianoce. Ale čo je to za nezmysel? Veď to bude len škodiť. Môže spraviť nejaký malér, môže... Vojaci proste. Nemá to žiadny účinok. Tak som si zavolal toho vojaka a hovorím, prosím ťa, rovno domov! Nesprav mi po ceste niečo, pretože to odnesiem ja aj ty... Tak som dal... A takéto veci si oni všímali. Alebo čo si mi nepovedal, že tam vyšiel z dráhy tvoj pilot. A nepovedal si mi to. A prečo? Však teba to nemá čo zaujímať.
Jozefa Moravanského sprevádza smrť celý život. V detstve ako svedka druhej svetovej vojny, v dospelosti ako pilota stíhacích lietadiel
Jozef Moravanský sa narodil v Pečeňadoch (okres Piešťany) 31. januára 1936. Tam chodil počas druhej svetovej vojny do základnej (ľudovej) školy. Videl, ako zastrelili niekoľkých ľudí, počuť streľbu a výbuchy bolo bežné. Mal jedného brata a sestru, ktorá v štyroch rokoch zomrela na čierny kašeľ. V roku 1947 začal študovať na gymnáziu v Šaštíne. V 1948 prešiel na strednú školu do Veľkých Kostolian, ktorú ukončil v roku 1951. Prihlásil sa do školy dôstojníckeho dorastu pre letectvo a v septembri 1952 nastúpil na vojnu do Kremnice, kde zmaturoval. V roku 1954 nastúpil do prípravky a o rok prešiel do leteckého učilišťa v Prostějove. Školu ukončil v roku 1957 ako poručík letectva. Vzali ho k armádnemu bojovému útvaru. Začal v Čáslavi, potom pluk preložili do Náměšti nad Oslavou. Tam pôsobil ako prepadový stíhač pohraničného pásma pri hraniciach s Rakúskom. Neskôr bol prevelený na Sliač. V roku 1965 sa oženil a s celým plukom prešli do Přerova. V roku 1984 ho na vlastnú žiadosť preložili do Piešťan. Ešte pol roka dochádzal do Přerova cvičiť Líbyjčanov na stíhačkách typu MiG-21. V Piešťanoch robil veliteľa letky pre zahraničných poslucháčov. V roku 1991 odišiel do dôchodku. Mal všetky funkcie vrátane veliteľa letky, bol aj inštruktorom. Ako letkový funkcionár lietal do Poľska, Maďarska či Ruska, kde sa na stíhačkách MiG-21 učil manévre, ako je odvoz atómovej bomby či bombardovanie za zvláštnych okolností. Počas kariéry pilota videl zomierať mnoho kolegov. Viackrát sa sám ocitol v ohrození života. Ostal bývať v Piešťanoch. Mal dvoch synov, vnuka, pravnuka a pravnučku. Jozef Moravanský zomrel 16. augusta 2021
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!