Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing. podplukovník v. v. Jozef Moravanský (* 1936  †︎ 2021)

• narodený v Pečeňadoch (okres Piešťany) 31. januára 1936

• svedok udalostí druhej svetovej vojny

• vyštudovaný poručík letectva v Leteckém učilišti v Prostějove (1954 – 1957)

• po škole nastúpil k armádnemu bojovému útvaru do Čáslavi

• v Náměšti nad Oslavou pôsobil ako prepadový stíhač v pohraničnom pásme

• od 1965 do 1984 v Přerově vystriedal rôzne funkcie, až po veliteľa letky

• od 1984 v Piešťanoch veliteľ letky pre zahraničných poslucháčov

• 1991 odišiel do dôchodku

• s manželkou ostali bývať v Piešťanoch

• zomrel 16. augusta 2021

Podplukovník v. v. Ing. Jozef Moravanský lietal úctyhodných tridsaťpäť rokov. Za ten čas zomreli stovky pilotov, z ktorých mnohých poznal aj osobne. Až spätne si uvedomil, že bol v rovnakej situácii a mohol byť jedným z nich.

Hrávali sa medzi zbraňami

Jozef sa narodil 31. januára 1936 v Pečeňadoch (okres Piešťany). Tam chodil aj do ľudovej školy. Mal jedného brata a sestru, ktorá zomrela na čierny kašeľ, keď mala iba štyri roky. O mamu prišiel vo svojich troch rokoch, preto ho vychovávala babička. Otec Lambert (narodený v roku 1905) pracoval u grófa na poli a ako skladník. Jozef mu nosil vodu a pomáhal. Počas druhej svetovej vojny bola núdza o prácu, otec preto často cestoval. Pamätník s kamarátmi namiesto hier trávili detstvo hľadaním a zbieraním nábojov. Starší chlapci mali dokonca aj zbrane. V kanáli, kde chodil Jozef kúpať husi, boli napadané granáty, míny či pancierové päste. Cez vojnu to bolo úplne bežné, nikto sa nad tým nepozastavoval. Neďaleké Piešťany boli prevažne gardistické mesto. „Do školy alebo miništrovať som chodil aj s ich deťmi. Nikdy som sa s nimi veľmi nebavil. U nás boli takí dobrí židia na dedine. No a prišiel Slovenský štát a potom ich začali likvidovať, udávať a brať. Po vojne sa tí gardisti začali báť, prehodili kabáty.“

Okolo nás svišťali guľky

V Jozefových spomienkach na detstvo sa vynárajú aj desivejšie zážitky, keď ako malý chlapec videl zomierať ľudí. „V čase bombardovania Apolky v Bratislave blízko nás zostrelili jeden bombardér Liberator a piloti sa katapultovali s padákmi. S chlapcami sme hneď začali zbierať odpadnuté kusy plechu či náboje. Potom prišli Nemci, jeden z tých pilotov bol zranený, odviezli ho a zastrelili.“ Rovnako Jozef videl, ako zabili mladého suseda, vyštudovaného lekára. Vraj iba preto, že jeho otec zamestnával Ukrajinca, ktorého takisto popravili. Pred koncom vojny do obce prišli najprv Rumuni, po nich Rusi, ktorí u Moravanských vo dvore odstavili jedno svoje auto. To mal Jozef iba osem rokov. „Odrazu prišiel nejaký Nemec, odhodil pušku, že sa vzdáva. Ten Rus ho silne udrel a pýtal sa ho na dôvod. Povedal, že už nemá absolútne nikoho. Všetci mu zahynuli pri bombardovaní. Odviedli ho a my sme ako chlapci išli za nimi. Videli sme, ako ho zastrelili. Tieto zážitky na mne zanechali stopy. Potom sme všetci, otec, babka, ja a môj brat museli vykopať zákopy, kde sme sa schovali, keď prišli Nemci a v dedine sa strieľalo.“ Počuť streľbu alebo výbuchy nebolo nič zvláštne. Jozef s bratom sa už streľby ani nebáli. Vybehli preskúmať okolie a našli nejaké drôty, tak ich Jozef prerezal. „A to som ani nevedel, že som prerušil spojenie tým Nemcom. A ešte sme im ukradli náboje z valníka. Mali sme dorezané ruky, pretože boli v pásoch. Okolo nás svišťali guľky. Keď sme sa vrátili, otec sa pýtal, čo sme tam robili, že Nemci robia taký rachot a strieľajú. Boli sme ticho, nepriznali sme sa.“

Lietanie ho bavilo od začiatku

Po skončení vojny sa otec druhýkrát oženil. V roku 1947 začal Jozef študovať na gymnáziu v Šaštíne. To však o rok neskôr zrušili, a tak prešiel na strednú školu do Veľkých Kostolian. Doma sa medzitým staral o zvieratá, ale aj o chorú starkú. Aby sa stihol hrať s kamarátmi, úlohy si robil už v škole. Z obdobia raného socializmu mu utkvela v pamäti jedna udalosť, ako v roku 1950 v Pečeňadoch komunistický režim zakázal pôsobenie miestnych rehoľných sestier Svätého kríža a všetky sestry násilne odviedli preč. Politiku nového režimu vnímal ako dosť nebezpečnú a spomína, že vtedy sa odstraňovali kamaráti i členovia rodín a udávalo sa vo veľkom. Pamätá sa i na prípad vykonštruovaného procesu s Rudolfom Slánským (1952). V tom roku nastúpil do Školy dôstojníckeho dorastu letectva a PVO v Kremnici. Zažil tam tvrdý dril, učil sa však dobre a prechádzal s vyznamenaním. Po maturite absolvoval prípravku a trojročné letecké učilište v Prostějove (1954 – 1957). Prvý rok mal iba teóriu, druhý už lietal na základných typoch a tretí aj na bojových. Lietanie ho od začiatku veľmi bavilo. Zalietaval sa medzi takými kapacitami ako majster akrobat Juraj Šouc alebo František Srnec, zalietavací pilot v Kunoviciach, ktorý lietal takmer na všetkých kontinentoch.

Strážil hranice pred nepriateľom

Po škole Jozef nastúpil k bojovému útvaru ako poručík letectva. Začínal v Čáslavi, neskôr celý pluk preložili do Náměšti nad Oslavou. Tam ako prepadový stíhač strážil vzdušný priestor hraníc, ktoré lemovala tzv. železná opona. V dvadsaťštyrihodinových službách sa striedali po dvoch pilotoch, pri zostrenej situácii po štyroch. Ak sa niekto priblížil k pohraničnému pásmu, ktoré sa tiahlo dvadsaťpäť kilometrov od hranice, zahúkala siréna a behom minúty museli štartovať. Narušiteľ sa buď vrátil, alebo sa ho snažili donútiť pristáť. Keby nereagoval, mali pokyn zostreliť ho. Jozef, našťastie, nikdy strieľať nemusel, ale počul o pilotovi z Plzne, ktorého prepustili z armády, nakoľko odmietol strieľať, keď videl v kabíne deti.

Ešte v Náměšti pamätník vstúpil do komunistickej strany. Piloti nemuseli, potom však nemohli byť funkcionármi, len radovými alebo staršími pilotmi. Iba ak na výnimku. V rámci divízie následne Jozefa prevelili na Sliač. Tam spoznal svoju budúcu manželku, s ktorou sa po necelom roku vzali. Zo Sliača celý pluk prešiel do Přerova, kde Jozef zotrval ďalších devätnásť rokov (1965 – 1984). Medzitým v krátkych intervaloch striedal rôzne letiská. Stal sa veliteľom roja, zástupcom veliteľa letky a nakoniec aj veliteľom letky a robil aj inštruktora.

Po roku 1968 pilotov pomiešali, aby mali väčšiu kontrolu

Pri príchode okupačných vojsk v auguste 1968 bol Jozef na dovolenke. Uprostred noci len začuli veľký hluk prechádzajúcej kolóny. Vystrašená suseda im prišla búchať na dvere, či nevedia, čo sa deje, že nás napadli Rusi. Jozef nechcel uveriť, aj keď sa vedelo, že Dubčeka kritizovali za neplnenie dohody so Sovietskym zväzom. Nevedel, čo robiť, tak sa so ženou rozhodli ísť domov do Přerova a po ceste skontrolovať ženinu sestru v Piešťanoch. „Všade boli obrátené tabule. Zastavovali nás, ale pustili. Len sa pýtali, kam ideme. Nikto nevedel, čo sa bude diať. Predstaviteľov vlády zatkli, bolo prakticky bezvládie. Keď som prišiel do práce, piloti, tí, čo prišli, chceli uletieť do Juhoslávie, ruské odznaky pohádzali von z okna. Ja hovorím, čo ste sa zbláznili!? Ešte ani neviete, o čo ide. Toto nie je správne.“ No keď prišli Rusi s tankom do Přerova, už aj Jozef sa obával, že nadobro dolietali. Asi o mesiac im však lety znovu povolili, no všetci museli prehlásiť a podpísať, že boli pomýlení. Spravili to, lebo lietať chceli. Z armády sa potom vyhadzovalo vo veľkom. Jozef bol ako veliteľ roja členom komisie. Prví išli tí, čo jasne odmietli príchod vojsk. Jedného veliteľa letky sa zastal, aby ho nevyhodili, že je duša pilotov a iba reagoval ako vojak, keď pri príchode ozbrojených cudzích vojakov na letku prikázal, aby sa aj oni ozbrojili. „Niektorí zas hneď tlieskali, veď sú to naši. To boli hlavne takí, ktorí nemali nádej na žiadnu solídnu funkciu, ale zistili, že stačí zdvihnúť ruku a dostanú sa k moci.“

Kontrarozviedka sledovala aj manželku

Jozef sa do politiky nikdy miešať nechcel. Absolvoval iba povinnú politickú prípravu. Zmeny po roku 1968 mu boli proti srsti. „Nám sa to neľúbilo, ale povedali sme si, že my musíme držať hubu. Piloti ako organizácia bola pre „politrukov“ (politických pracovníkov) nebezpečná zostava. Všetko sme boli inteligenti, vedeli sme lepšie posudzovať. Oni riadili, ale nerozumeli ničomu. Poznali, že sme ich nemuseli.“ Pamätník mal letku, bolo ich šestnásť pilotov aj so štábom. Zrazu dostal na starosť ďalších štyridsať vojakov základnej služby, štyridsať vojakov technikov a dvadsať absolventov. A nevedel, čo robiť prv. Keď vznikol nejaký problém, všetci chodili samozrejme za ním. V práci bol navyše pod neustálou kontrolou. Aj pri najmenšom pochybení sa mu vyhrážali, že ho do mesiaca môžu profesijne zlikvidovať. Stačilo, že si vojaci otočili anténu na Rakúsko. Alebo prišiel niektorý neskoro z vychádzky, či nenahlásil, že pilot vyšiel z dráhy. Raz mal problém kvôli tomu, že poslal domov vojaka, ktorý mal nadsluhovať cez Vianoce. Po politrukoch bola podľa Jozefa najhoršia kontrarozviedka. Tí číhali a sledovali aj jeho ženu, keď išla do kostola.

V Rusku cvičili odvoz atómovej bomby

Jozef ako letkový funkcionár chodieval na medzinárodné cvičenia do Poľska či Maďarska a päť týždňov strávil aj v Rusku na vtedy moderných stíhačkách MiG-21MF. Tam sa v utajení učili manévre, ako bol odvoz atómovej bomby či bombardovanie za zvláštnych manévrov. Spomína si, že ich miestni piloti vystríhali, aby pred niektorými ľuďmi radšej nič nehovorili a keď počuli slovo politruk, len sa krčili. Vedel, že ich sledovali aj počas voľna na vychádzke. Schválne sa teda rozdelili, aby nemohli ísť za každým z nich. Jozef si už počas okupácie, ale aj počas pobytu v Rusku všimol, že Československo bolo citeľne na lepšej ekonomickej úrovni. „Keď prišli v tom 1968., závideli nám platy aj byty. V pluku mal auto iba jeden pilot. A u nás polovica, možno aj viac. To už bolo v roku 1974. Veľké rozdiely. A keď u nich niekto spravil malér, odpísali ho a poslali na sever.“

O život mu išlo mnohokrát

Jozefa pozývali lietať aj do Líbye, no nadriadení, vedomí si jeho kvality, ho nechceli pustiť ďaleko. Mal všetky funkcie vrátane veliteľa letky a patril k najlepším pilotom. Dokázal lietať vo všetkých podmienkach. Mnohí mali na konte núdzové pristátia či katapultáže, on žiadne. „Najviac smrteľných nehôd bolo počas druhej polovice 50. rokov pri prechode z Messerschmittov a vrtuľových lietadiel na tryskové. Za havárie zväčša mohli neopatrnosť či chyba na strane pilota. Veľa sa ich zabilo pri akrobacii, alebo podľahli tzv. ilúziám za letu, napríklad vleteli do mrakov, kde stratili orientáciu a prestali veriť prístrojom.“ Až s odstupom času si Jozef uvedomil, že mohol byť jedným z nich. Aj on sa viackrát ocitol v ohrození života. Raz mu jeden mladý poručík prikázal letieť na stíhačke typu MiG-15, ktorá nemala moderné vybavenie. Vo veľkej hmle sa nevedel zorientovať a pristáť a začalo mu dochádzať palivo. Inokedy vysadil hlavný agregát, v dôsledku čoho začali zlyhávať prístroje a stroj stratil spojenie so zemou. Takých situácií zažil veľa, vždy však nakoniec úspešne pristál. Po každej smrteľnej nehode bola nariadená dvojtýždňová pauza v lietaní, kedy sa udalosť prešetrovala a robili sa opatrenia, aby sa podobným haváriám predišlo. Tých páuz bolo niekedy toľko, že mali problém splniť povinný počet letov za rok.

Pád komunizmu áno, mečiarizmus nie

Keď sa dal Jozef v roku 1984 preradiť do Piešťan (schválili mu až tretiu žiadosť), ešte pol roka dochádzal do Přerova zaúčať Líbyjčanov aj domácich pilotov. Po nešťastí, kedy pri Vtáčniku zahynuli dvaja piloti, ho už ale odvolali do Piešťan natrvalo. Tam pokračoval ako veliteľ stíhacej letky pre zahraničných poslucháčov. Pád komunistického režimu v roku 1989 uvítal. Nestotožnil sa však s rozdelením republiky, ani s novou vládnou garnitúrou. Veľmi mu vadili praktiky jej predstaviteľov za éry mečiarizmu, ich štýl vládnutia podľa neho smeroval k diktatúre. Dnešnej vláde vytýka, že sa zbavujú zodpovednosti a vytvárajú nekonštruktívne a nenávistné prostredie, ktoré odrádza šikovných a poctivých ľudí vstúpiť do politiky.

Do dôchodku odišiel Jozef v roku 1991, v predpisovom veku pre pilotov, ako päťdesiatpäťročný. Dovedna lietal úctyhodných tridsaťpäť rokov a bez jedinej havárie. V roku 2012 dostal čestný titul „Zaslúžilý vojenský letec Ozbrojených síl Slovenskej republiky“. S manželkou ostali bývať v Piešťanoch a v čase poskytnutia rozhovoru sa tešili už z dvoch pravnúčat.