„V roku 1968 sa mi narodila dcérka, boli sme tu na Zochovej ulici v Bratislave. Potom som išla dole k maminke, kde som bola ešte s malou Barborkou, keď prišli Rusi a manžel mi povedal: ,Prosím ťa, ak môžeš, zostaň ešte v Senici, lebo bývali sme pri Lafranconi, oproti Lafranconi je tank a má namierené rovno na náš balkón.‘ Nestrieľal, ale mal to namierené, veľmi deprimujúco to pôsobilo. Tak som bola v Senici, chodila som sa prechádzať, mama ma podržala. A viem, že v Senici nepustili Rusov do kasární, Rusi museli ísť, samozrejme to stálo mnohých vojakov miesta - tých funkcionárov, ale museli ísť sa ubytovať pod les.“
„Mne sa narodila dcérka, boli sme tu na Zochovej. Bola som s dcérkou u maminky, keď prišli Rusi a manžel mi povedal: ,Prosím ťa, ak môžeš, zostaň ešte v Senici, lebo oproti Lafranconi je tank a mieri rovno na náš balkón.‘ Nestrieľal, ale mal to namierené presne na nás a pôsobilo to veľmi deprimujúco. Tak som bola v Senici, chodila som sa prechádzať, mama ma vtedy veľmi podržala. Viem, že v Senici nepustili Rusov do kasární a museli sa ísť ubytovať do lesa. Samozrejme, potom to stálo mnohých vojakov miesta.“
„Mnohí kolegovia sa odvolali, ale manžel sa neodvolal. Aj to som si veľmi vážila, celý život bol veľmi čistý človek. Bol technik, viedol ma k logickému mysleniu. Mnohí ľudia mi hovorili: ,Panebože, Eva, ty si bereš technika?‘ Prečo nie! Ja som si mohla aj tú muziku poukladať. On bol muzikant - samouk, hrával ako študent. Mali študentskú kapelu, tam hral na klarinet a saxofón a tak si platil štúdiá, ešte než odišiel do Prahy. Spolu s priateľmi bol aj účastníkom študentskej manifestácie ešte v roku 1956. Bol jedným z tých, čo boli rôzne oblečení aj vyzlečení, niesli heslá a hlásili slobodu. Ale technickí profesori z bratislavskej vysokej školy im odporúčali, aby ďalej neštudovali a že by mali odísť preč. Tak išli do Prahy, Česi ich bez problémov zobrali a manžel skončil s vyznamenaním České učení technické v Prahe.“
„Pamätám sa na ten šok, keď prišla domová prehliadka, ten pán, ktorý bol u nás, úplne penil od zlosti, keď zbadal maminkinu skautskú košeľu. A bolo to v lete, keď otca zavreli... Bola u nás maminkina sestra s deťmi na prázdninách. A takí dvaja páni prišli poobede k nám, že čakajú na autobus z Bratislavy, otec už pracoval tam. Maminka im ešte urobila kávu a čakali sme. Boli 4 hodiny 10 minút a tí istí páni, ktorí dopili kávu, sa preukázali, že sú tajná polícia a začala domová prehliadka. A my sme vôbec nemali šajn, čo sa deje, dva roky sme vôbec nemali šajn. Až potom sme sa dozvedeli, čo je to vykonštruovaný politický proces. Otecko nám povedal, že idúc v Bratislave po ulici stretol nejakého pána. ,Ahoj ako sa máš?‘ ,Dobre!‘ ,Si s nami?‘ ,Jasné, že som.‘ A on ho udal, lebo, že to myslel ako niečo protištátne. Tak takto to bolo.“
Veľmi ma mrzelo, že sme v našich najlepších a najtvorivejších rokoch boli umlčaní
Eva Kamrlová, rod. Čekanová, sa narodila 23. októbra 1942 v Bratislave. Od roku 1945 žila s rodinou v Senici, otec Juraj si neskôr našiel zamestnanie v Bratislave, kam dochádzal. Život rodiny poznačil nástup komunizmu. V 50. rokoch po vykonštruovanom obvinení zatkli jej otca, ktorý si odsedel dva roky. V rokoch 1957 - 63 študovala organ na hudobnom konzervatóriu u Irmy Skuhrovej a v rokoch 1963 - 68 pokračovala v štúdiu hry na organ na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave u prof. Ferdinanda Klindu. V roku 1966 získala tretiu cenu a titul laureáta v medzinárodnej súťaži vážnej hudby Pražská jar. Normalizácia sa dotkla aj Evinej rodiny, hlavne jej manžela, ktorý prišiel o miesto riaditeľa. Dvanásť rokov pracovala ako organistka v krematóriu. V rokoch 1981 – 1987 pôsobila na Základnej umeleckej škole v Bratislave a učila organovú náuku a klavír. Ako nestraníčka sa v roku 1987 stala tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov v Zväze slovenských skladateľov a koncertných umelcov, kde pomáhala organizovať koncerty a festivaly. Tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov bola do roku 1994. V rokoch 1994 - 1999 vyučovala organovú hru a založila cirkevný zbor na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. V súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave, s manželom Jozefom Kamrlom má dve deti - syna a dcéru.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!