Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Eva Kamrlová, rod. Čekanová (* 1942)

• narodená 23. októbra 1942 v Bratislave

• v 50. rokoch po vykonštruovanom obvinení zatkli jej otca Juraja, ktorý si odsedel dva roky

• 1957 - 63 študovala organ na hudobnom konzervatóriu

• 1963 - 68 pokračovala v štúdiu hry na organ na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave

• 1966 získala tretiu cenu a titul laureáta v medzinárodnej súťaži vážnej hudby Pražská jar

• Dvanásť rokov pracovala ako organistka v krematóriu

• 1987 - 1994 bola tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov v Zväze slovenských skladateľov a koncertných umelcov

• 1994 - 1999 vyučovala organovú hru a založila cirkevný zbor na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave

• v súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave

Eva Kamrlová, rod. Čekanová, sa narodila 23. októbra 1942 v Bratislave. Mama bola učiteľka, otec úradník. „Moji rodičia žili skromne, aj moje detstvo bolo skromné. Mali sme radi prírodu, chodili sme na Oravu, lebo starí rodičia žili v Tvrdošíne. Maminka bola z Oravského Podzámku, bola aj skautka.“ Počas druhej svetovej vojny sa viackrát sťahovali. Na vojnové udalosti si kvôli útlemu veku nepamätá. Museli sa neraz ukrývať pred hrôzami vojnových udalostí, ktoré sa nevyhli ani Slovensku „Viem, to mi mama spomínala, že keď sme raz utekali do krytu, tak ma strčila do koša na prádlo, a tak sme šli do krytu, alebo aj do tunela sa vtedy chodilo schovávať.“

 

Zatknutie otca po nástupe komunistického režimu

Od roku 1945 žili v Senici, otec Juraj si neskôr našiel zamestnanie v Bratislave, kam dochádzal. Do Bratislavy sa chcela presťahovať celá rodina, ale situácia sa zmenila. Život rodiny poznačil nástup komunistov k moci. „Čo sa týka režimu, boli rodičia silne proti komunistickému zriadeniu, ale nedávali to najavo, len. svojím životom a svojím  postojom.“ V 50. rokoch zatkli po vykonštruovanom obvinení jej otca Juraja. Pamätníčka o tom hovorí: „Pamätám sa na ten šok, keď prišla domová prehliadka, bolo to v lete, keď ho zavreli. Bola u nás maminkina sestra s deťmi na prázdninách. A takí dvaja páni prišli po obede k nám, že čakajú na autobus, ktorým mal prísť otec z Bratislavy. Maminka im ešte urobila kávu a čakali sme. Boli 4 hodiny 10 minút a tí istí páni, ktorí dopili kávu, sa preukázali, že sú tajná polícia  a začala domová prehliadka. Aj mame našli skautskú košeľu, na čo jeden z nich úplne vypenil, že čo to má znamenať. A my sme vôbec nemali šajn, čo sa deje, dva roky sme vôbec nemali šajn.“

Väznenie sa dotklo celej rodiny. Evinu mamu prepustili z práce, ľudia v Senici sa ich stránili a na verejnosti od nich bočili, čo veľmi zle niesla práve jej mama. Dôvod zatknutia sa dozvedeli, až od otca,keď bol prepustený z väzenia a jedného dňa sa z ničoho nič, na obrovskú radosť rodiny, objavil doma. Radosť náhle prejavovali aj ľudia, ktorí sa predtým rodine vyhýbali, lebo Evin otec bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený. „Otec hovoril, že ho vo väzení podržala viera. On bral všetko s humorom, aj to väzenie, ale poznačilo ho to. Po dvoch rokoch ho pustili z basy s tým, že mu povedali: ,Čekane, můžete jít domů, byl to omyl.‘“ 

 

Štúdiá a Pražská jar

Praktiky komunistického režimu už v mladom veku pocítila aj Eva. „Chcela som ísť na gymnázium, ale povedali mi, že nemôžem ani so samými jednotkami, pretože nie som robotnícky káder.“ Urobila však talentové skúšky na hudobné konzervatórium, kde v rokoch 1957-1963 študovala organ u Irmy Skuhrovej, keďže odbor hry na klavír, v ktorom už dosiahla aj úspechy, bol obsadený. „Tak som sa vďaka svojmu kádrovému profilu dostala na konzervatórium.“ Spätne to Eva vníma trošku aj ako šťastie, lebo pomery na konzervatóriu boli slobodnejšie a štúdium ju bavilo. „Treba uznať, že vtedajší  pedagógovia boli osobnosti, že tí skladatelia, ktorí nás učili, boli ľudia, čo v tej dobe niečo znamenali. Štúdium som brala veľmi poctivo, hoci to nebolo ľahké –  nemali sme kde cvičiť a v kostoloch sme hrať nemohli.“

Po skončení konzervatória sa Eva vydala za Jozefa Kamrlu a v rokoch 1963-68 pokračovala v štúdiu hry na organ na Hudobnej fakulte Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave u prof. Ferdinanda Klindu, kde získala diplom s vyznamenaním. Na štúdium v uvoľnených šesťdesiatych rokoch má krásne spomienky. Hlavne na rok 1966, keď v medzinárodnej súťaži vážnej hudby Pražská jar získala tretiu cenu a titul Laureáta Pražskej jari. „Pražská jar –  to bol taký bonbónik môjho života,“ hovorí. Vďaka výsledku  v tejto súťaži sa smela zúčastniť aj na medzinárodnej súťaži v Mníchove a na majstrovskom kurze v Belgicku. Po absolvovaní VŠMU účinkovala i v zahraničí: v Poľsku, Bulharsku, či Nemecku.

Uvoľnenie v československej spoločnosti nastalo najmä v roku 1968. Pamätníčka bola v tom čase na turné v Západnom Nemecku, kde sa veľmi zaujímali o Dubčeka, ale aj o filmovú režisérku Věru Chytilovú. Uvoľnenie aj s manželom cítili a veľmi prežívali. Fandili obrodnému procesu a závanu slobody, a navyše v tomto pamätnom roku sa jej 4. augusta narodila dcérka Barborka. Eva si však presne pamätá aj na udalosti 21. augusta: „Bola som s dcérkou u maminky, keď prišli Rusi a manžel mi povedal: ,Prosím ťa, ak môžeš, zostaň ešte v Senici, lebo oproti Lafranconi je tank a mieri rovno na náš balkón.‘ Tank nestrieľal, ale mal to namierené presne na nás a pôsobilo to veľmi deprimujúco. Viem, že v Senici nepustili Rusov do kasární, takže sa museli ísť ubytovať niekam do lesa. Samozrejme potom to stálo mnohých vojakov miesta.“

 

Organistka v krematóriu

Následná normalizácia sa dotkla aj Evinej rodiny, hlavne manžela, ktorý prišiel o miesto riaditeľa. Problémy mali aj ich deti. „Mnohí kolegovia sa odvolali, ale manžel sa neodvolal! Aj to som si veľmi vážila, bol po celý život veľmi čistý človek! Bol to technik, snažil sa ma viesť k logickému mysleniu. Spolu s priateľmi bol aj účastníkom študentskej manifestácie z roku 1956. Bol jedným z organizátorov, jedným z tých, čo boli rôzne obleční aj vyzlečení, niesli heslá a bojovali za akademickú slobodu. Ale technickí profesori z bratislavskej vysokej školy mu odporúčali, že nemôže v Bratislave ďalej študovať, navrhli mu, aby okamžite prestúpil do Prahy. Tak išiel do Prahy na ČVUT, Česi ho bez problémov prijali – v Bratislave patril medzi najlepších študentov fakulty – a skončil v Prahe s vyznamenaním.“

Za cennú skúsenosť Eva považuje, že dvanásť rokov pracovala ako organistka v krematóriu. „Bolo to pre mňa zaujímavé, ale nevedela som, do čoho idem. To boli ešte len začiatky kremácie na Slovensku, nemali sme ich denne. Nevedeli ma ani ohodnotiť, lebo mi nevedeli nájsť platovú tabuľku a tri roky som bola vedená ako robotník.  Výhodou bolo, že som tam mohla cvičiť a aj som si pripravovala repertoár, ktorý som potom nahrala. Nazývala som to hudba utešiteľka, lebo tých dvanásť rokov nebolo ľahkých. Ako organistka som tam bola síce politicky „schovaná“, ale musela som počúvať všetky tie bolesti, čo sa ľuďom diali. Bolo to strašne smutné. Bolo tam toľko ľudí, čo prežili svoje deti!. Možno by mal byť každý zamestnaný aspoň na chvíľu v krematóriu, aby si vedel nastaviť priority. Bolo to síce smutné a ťažké obdobie, ale veľmi poučné.“ Zažila tu aj pohreby komunistických funkcionárov a Dubčekových rodičov.

V rokoch 1981-1987 pôsobila na Základnej umeleckej škole v Bratislave a učila organovú náuku a klavír. Aj ako nestraníčka sa v roku 1987 stala tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov vo Zväze slovenských skladateľov a koncertných umelcov, kde pomáhala organizovať koncerty a festivaly. Zúčastňovala sa aj na tvorbe odborných komisií a vyhľadávala nové formy uplatnenia interpretov. Zároveň umožňovala mladým ľuďom vstup do koncertného života.[1]

Práca ju veľmi bavila, stretávala sa so zaujímavými ľuďmi. Viackrát sa ju snažili zlanáriť na vstup do komunistickej strany, napríklad pod zámienkou omladenia kádrov, čo však vždy odmietla, nebola ochotná o tom ani diskutovať. Mala šťastie aj na riadiacich pracovníkov, ktorí síce boli komunisti, ale chovali sa korektne. „Bola to pokrivená doba, počas normalizácie nebola rozhodujúca odbornosť, ale postoj k ´68. roku a náboženská otázka. Bola to proste pomýlená doba. Najviac mi je ľúto, že sa nás s manželom v tých najlepších  a najtvorivejších rokoch snažili umlčať. Niežeby sa nám priamo vyhrážali, ale nikde nás nevolali, nikam nás nepúšťali, ani koncertov nebolo toľko. Najviac bolelo, že najlepšie naše tvorivé roky sme boli umlčaní, a nielen my, ale aj množstvo iných, naši priatelia umelci, skladatelia – nikto nemohol žiť slobodne.“ Nemala pochopenie pre „režimových umelcov“, ktorí boli neraz talentovaní a požívali výhody spojené s prácou pre komunistický režim. „Nevedela som pochopiť, prečo tí ľudia, ktorí boli takí šikovní a ktorým to tak myslí a hrá, sa dali na takúto spoluprácu. Našťastie v mojom okolí ich nebolo veľa. Neodsudzovala som ich, ale nechápala.“ Veľmi ju mrzelo, že jej generácia organistov nemohla zažiť, čo je to skutočná cirkevná hudba a nemohli hrávať v kostoloch.

 

Umelecká tvorba a život po Nežnej revolúcii

Rok 1989 a udalosti 17. novembra a Nežnej revolúcie vnímala veľmi intenzívne a tešila sa z nich. „Chodili sme na manifestácie, aj keď bola veľká zima. Najprv som išla sama, zistila som, že sú tam aj moje deti. Bála som sa, že ich chytia a posadia do policajného antona. Potom sme sa tam stretli aj s manželom, dokonca môj starý, vyše 80-ročný otec tam stál s baranicou na hlave, že on predsa musí ísť na manifestáciu. My sme tam boli všetci fyzicky prítomní.“ 

V roku 1993 ju mrzelo rozdelenie Československa, keďže v Čechách mala veľa známych a priateľov. Tajomníčkou Sekcie koncertných umelcov bola do roku 1994. V rokoch 1994-1999 vyučovala organovú hru na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave, kde založila cirkevný zbor. V spolupráci s Mariánom Lapšanským koncepčne i organizačne prispela k príprave a realizácii prvých piatich ročníkov Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia v Žiline, ktorý sa koná od roku 1990. Od roku 1992 organizačne zabezpečovala medzinárodný organový festival Slovenské historické organy, ktorý vymyslela a pripravila s Ferdinandom Klindom. Je taktiež iniciátorkou bratislavského koncertného cyklu Hudba na Hrade.[2]

Dnešnú slobodnú dobu si veľmi cení, mladým či budúcim umelcom si však netrúfa príliš radiť, či niečo odporúčať. „Ja nemám právo radiť, umelcom je ťažko radiť. Predovšetkým umelec musí vedieť, čo chce. Musí byť profesionál! Musí mu to hrať – keď mu to má hrať, nech mu to hrá! Či mu to hrá v Bratislave, v Grazi, v Lübecku, alebo neviem kde. Musí mu to ísť! Musí vedieť, čiže musí stále na sebe pracovať a tvoriť! Nenechať sa ubiť, tvorivo myslieť a veľmi veľa na sebe pracovať. Cvičiť! Výkonný umelec je ako vrcholový športovec – musí stále cvičiť a pracovať.“

Eva Kamrlová v súčasnosti žije na dôchodku v Bratislave a spolu s manželom Jozefom má dve dospelé deti –  syna a dcéru.

Príbeh pamätníka sme natočili v spolupráci s Paměť národa Střední Morava a vďaka finančnej podpore z Regionu Bílé Karpaty v rámci Programu spolupráce Interreg V-A CZ-SK. 

 

[1] ČÍŽIK, Vladimír. Slovník slovenského koncertného umenia 1. Bratislava : Hudobné centrum, 2002, s. 65.

[2] ČÍŽIK, Vladimír. Slovník slovenského koncertného umenia 1. Bratislava : Hudobné centrum, 2002, s. 65.