" Keď som išla na jeden výsluch prišla som na vrátnicu, ktorá je na prokuratúre. Prišiel jeden "tajný" a odprevadil ma hore schodami. Kde bolo celé oplechované poschodie. Celé, nebolo za ním vidieť nič. Tam sme vošli dnu. Bola tam strašne dlhá chodba. Prešla som určitý kus cesty. Cvakli za mnou mreže. Prešla som ďalší kus chodby - cvakli za mnou mreže. Keby Vás umučili, uškrtili, neujdete. Ale medzitým púšťali divoký rev človeka, ktorého ako keby z kože drali, asi by tak nevrieskal od bolesti. Ale to bolo psychologické."
" To bola nejaká nahrávka, ktorú púšťali, aby Vás zdeptali?"
" Asi, pravdepodobne. Ja som hneď neprišla na to, až potom. Vtedy som si pomyslela, že ak by niekto urobil niečo zlé, musí sa tu priznať. To bolo niečo tak strašné, až mi po chrbte išiel mráz z toho človeka. Či je vôbec možné tak revať ako toto."
" Takto môžem povedať, ze bolieť to bolelo človeka, nemôžem povedať, že som bola taká hrdinka. Ale nikdy som necítila priamo voči tým ľuďom nenávisť, alebo zlobu. Brala som to, že ak to dopustí pán Boh tak to už musím prijať. Vyrovnať sa s tým. A znova poviem, že som mala veľa skúseností, že tí ľudia niekedy robili takzvane aj to zlo, ak boli k tomu donútení určitým spôsobom. A najmä ak to boli rodičia a mali deti. Pre dieťa ten rodič, na jeho ochranu urobí všetko. A niekedy urobí aj to, čo by za normálnych okolností neurobil."
"Bol tam aj jeden pán. Množstvo titulov, neviem presne koľko. Bol tam aj s jednou doktorkou. A keď nás tam vypočúvali, tak sa rozcítil aj predo mnou, že už má toľko nepríjemností kvôli tomu. Aj s mamou. Lebo tá ho vraj ide umučiť, že ako to môže proti sestričke ísť. V tom zmysle. Že on už nevládze. A povedal to verejne na tom pojednávaní. A ja som si tak pomyslela po jednom pojednávaní, keď už tí ľudia odišli, že ja ho tam počkám. Lebo on chudák nemôže za to, že ho nútia. Tak som si myslela. Možno mi len pán Boh dal silu. Keď ten pán vyšiel tak som mu podala ruka a hovorím mu: ´Nebojte sa, ja sa na Vás nehnevám. Ja viem, že Vás nútia a Vy máte deti. Však Vám ide aj o deti? Buďte spokojní, oni Vás nanútili, ja to viem.´ "
Sr. Ľudmila Kalafutová (krstným menom Oľga) sa narodila 21. apríla 1945, pochádza z obce Ľubica spomedzi 8 súrodencov. Otec Jozef Kalafut sa venoval rodinnému hospodárstvu, matka Mária Kalafutová rod. Čongvová sa starala o domácnosť. Rodina fungovala na náboženských princípoch a vzájomnej súdržnosti. V období kolektivizácie bol otec vyhlásený za kulaka a bol mu odobratý majetok, rodina pociťovala perzekúcie režimu v každodennom živote. Po skončení Základnej školy v Ľubici pokračovala štúdiom na Škole spoločného stravovania v Kežmarku, kde maturovala v roku 1963. Pracovala na podnikovom riaditeľstve Podtatranských reštaurácií okresu Poprad, kde sa postupne stala vedúcou štatistického plánovacieho oddelenia. V čase začínajúcej normalizácie roku 1969 sa rozhodla pre vstup do rehole sv. Vincenta. V roku 1970 prijala rehoľné rúcho a s ním rehoľné meno Ľudmila. Prvé duchovné pôsobisko mala v charitnom dome v Dolnom Smokovci, kde sa podieľala na rozsiahlej rekonštrukcii objektu. Pri snahe o likvidáciu reholí dostala v roku 1973 výpoveď zo zamestnania a podieľala sa na organizovaní tajného života rehole v sťažených podmienkach. Zamestnala sa na farskom úrade v Ružomberku, kde pracovala ako upratovačka a kurička. V Kežmarku pre potreby rehole zakúpila v roku 1974 rodinný dom, kde v roku 1986 prebehla rozsiahla akcia Štátnej Bezpečnosti voči sestrám. V nasledujúcich rokoch absolvovala mnoho výsluchov a súdnych pojednávaní, v ktorých stála ako hlavná obvinená z trestného činu marenia dozoru štátu nad cirkvami. Po páde komunistického režimu pôsobila v Charitnom dome vo Vrícku, kde v rokoch 1989-2002 zastávala úrad provinciálnej predstavenej. Neskôr pôsobila aj ako predsedníčka Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. Po dovŕšení dôchodkového veku v roku 2002 sa venovala duchovnému apoštolátu pri službe chorým a umierajúcim v Žarnovici. V súčasnosti žije sr. Ľudmila Kalafutová v Charitnom dome vo Vrícku, kde pokračuje vo svojom zasvätenom živote.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
