Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ľudmila Kalafutová (* 1945)

• sr. Ľudmila Kalafutová (krstným menom Oľga) sa narodila 21. apríla 1945, pochádza z obce Ľubica spomedzi 8 súrodencov

• otec Jozef Kalafut sa venoval rodinnému hospodárstvu, matka Mária Kalafutová rod. Čongvová sa starala o domácnosť

• v rámci kolektivizácie otcovi odobrali majetok a rodina bola vyhlásená za tzv. „kulakov“ - po skončení Základnej školy v Ľubici pokračovala štúdiom na Škole spoločného stravovania v Kežmarku, kde zmaturovala v roku 1963

• pracovala ako vedúca štatistického plánovacieho oddelenia Podtatranských reštaurácií okresu Poprad až do roku 1969

• v roku 1970 prijala rehoľné rúcho a s ním rehoľné meno Ľudmila, prvé pôsobisko mala v Dolnom Smokovci

• v rámci normalizácie a boja režimu protí rehoľným spoločnostiam v roku 1973 prepustená zo zamestnania v Dolnom Smokovci

• v naledujúcich rokoch sa venovala organizovaniu fungovania rehole v utajených podmienkach

• v roku 1974 zakúpila rodinný dom v Kežmarku pre duchovné potreby rehole, kde prebehla v roku 1986 rozsiahla razia Štátnej Bezpečnosti

• v nasledujúcich rokoch súdená za trestný čin marenia dozoru štátu nad cirkvami

• po páde komunistického režimu sa podieľala na obnovení fungovania rehoľných spoločenstiev ako predsedníčka Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku

• od roku 2002 ako dôchodkyňa vykonávala duchovný apoštolát pri chorých a zomierajúcich v Žarnovici

• v súčasnosti žije sr. Ľudmila Kalafutová svoj zasvätený život v Charitnom dome vo Vrícku

 

Sr. Ľudmila Kalafutová (krstným menom Oľga) sa narodila 21. apríla 1945, pochádza z obce Ľubica neďaleko Kežmarku. Vyrastala v srdečnom rodinnom prostredí založenom na kresťanských princípoch, ktoré rodičia pestovali medzi všetkými 8 súrodencami. Otec Jozef Kalafut živil rodinu, ako bolo vtedy zvykom prácou na rodinnom hospodárstve, matka Mária Kalafutová rod. Čongvová sa starala o deti v domácnosti. Prvé problémy nastali s nástupom komunizmu, kde počas tvrdej kolektivizácie 50.tych rokov bola rodina z dôvodu nevôle vstúpiť do Jednotného Roľníckeho Družstva vyhlásená za kulakov a odobrali im majetok: „Otca odmietali prijať do zamestnania, musel odísť pracovať ako robotník až na Šumavu, pretože prišiel o gazdovstvo. My ako deti sme nesmeli v škole chodiť do družiny, ani na obedy. Bolo to náročné obdobie, ale rodinná láska a podpora, spoločne s vierou nás posilňovali a zostali medzi nami po celý život.“ Základnú školu absolvovala sr. Ľudmila v obci Ľubica, po jej skončení pokračovala štúdiom na Škole spoločného stravovania v Kežmarku, kde si umiestnenie musela so svojim kádrovým posudkom ťažko vydobyť u školskej pracovníčky Miestneho Národného Výboru. Už tu preukázala svoje výnimočné nadanie a schopnosti, ktoré považuje za Božie požehnanie a stala sa najlepšou žiačkou na škole. Zmaturovala v roku 1963 s výborným prospechom. Toto odhodlanie v nej zostalo po celý život, keď ju útlak paradoxne ešte viac posilňoval vo viere a motivoval.

Civilným životom na ceste k Bohu

Prvé zamestnanie získala sr. Ľudmila na podnikovom riaditeľstve Podtatranských reštaurácií okresu Poprad, kde sa rýchlo zapracovala a pobehala miestne oddelenia. Neskôr pracovala na štatistickom plánovacom oddelení, ktoré v roku 1967 prebrala pod svoju pôsobnosť. Napriek sľubne rozbehnutej kariére a postaveniu sa však sr. Ľudmila v roku 1969 rozhodla pre vstup do rehole Milosrdných sestier sv. Vincenta: „Pre súdruhov z kolektívu to bol šok. Nedokázali pochopiť prečo som si zvolila túto cestu, keď som mala vcelku úspešnú kariéru s perspektívou do budúcnosti. Pre mňa to však bola jasná voľba. Už od detstva som inklinovala k zasvätenému životu a nič z týchto svetských benefitov ma dostatočne neuspokojovalo.“ Pre tento zásadný krok sa sr. Ľudmila rozhodla navyše v zložitom spoločenskom období nasledujúcom po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa roku 1968. V období politického odmäku 60.tych rokov sa dočasne uvoľnili okovy režimu, ktoré uvalil na cirkev krutým prenasledovaním rehoľníkov počas rokov 50.tych, a rehole sa tak skúšali opätovne formovať. V roku 1969 však bola normalizácia ešte v začiatkoch a tak sa jej podarilo napriek vedomiu neskoršieho prenasledovania vstúpiť do rehoľného života, a v roku 1970 prijala rehoľné rúcho, a s ním rehoľné meno Ľudmila. Stále však nebola definitívne uvoľnená z pracovného pomeru a tak jej rozhodnutie muselo odobriť vedenie podniku: „Z podniku v tom čase prepúšťali aj generálneho riaditeľa, pre jeho postoje k roku 1968, všade sa robili politické previerky. Povedal mi, že to všetko vydržal aj kvôli mne, pretože zo mňa cítil ten pokoj a zasvätenie. Na rozlúčke sa ma pýtali ako môžem v tejto dobe tak riskovať, ale odchádzajúci riaditeľ vtedy povedal pamätnú vetu: ´Krása duše je nad všetko, aj nad výplatnú pásku!´ Po mojom umiestnení v Dolnom Smokovci si neskôr policajti overovali, či som tam skutočne ako sestra nastúpila, pretože im táto moja z ich pohľadu kariérna samovražda nešla do hlavy a hľadali v tom vedľajšie úmysly.“

Duchovná služba v zložitých časoch

V Dolnom Smokovci pracovala sr. Ľudmila ako rehoľná sestra pod záštitou Katolíckej Charity, ktorej kompetencie sa čoraz viac dostávali pod sprísnený dozor komunistického režimu a fungovanie nebolo jednoduché. Okrem duchovných cvičení a potrieb rehole slúžil charitný dom aj pre rekreantov, ktorým poskytovali sestry starostlivosť a obsluhu. Priestory však boli v dezolátnom stave a potrebovali rozsiahlu prestavbu, na ktoré štát nebol ochotný poskytnúť adekvátnu finančnú podporu. Aj v tej dobe sa však našiel dostatok dobrých ľudí, ktorí charite pomohli, či už milodarmi, alebo materiálnou pomocou, pri ktorej veľakrát pomohli aj kontakty sr. Ľudmily na ľudí z bývalej práce a civilného života. Silnejúci tlak normalizácie však nezniesol fungovanie reholí, ktoré sa opäť stávali tŕňom v oku oficiálnej ateistickej doktríne, a tak hľadal spôsoby ako sestry napriek ich svedomitej práci prepustiť. Zo začiatku sa pokúšali presvedčiť sestry k vystúpeniu z rehole pod sľubmi benefitov a dobrej práce, ktorá ich bude čakať v civilnom živote. Keď to nepomohlo pokúšali sa ich zbaviť s argumentmi na domnelé porušenia zákonov. Chceli im prisúdiť obvinenie zo sprenevery peňazí. Tu však narazili na sr. Ľudmilu, ktorá bola znalá zákonov a podnikovú ekonómiu mala z čias civilného zamestnania v malíčku: „Povolali nás aj do Bratislavy, opäť nám chceli dať podpísať vyhlásenie, že odchádzame dobrovoľne z rehole, skúšali psychologický nátlak. Keď neuspeli, opäť spomínali vraj problematické narábanie s financiami. Odvolávala som sa na účtovné závierky a výkazy, kde som si všade obhájila, že k žiadnym machináciám nedošlo. Štátne orgány ma v tom čase v posudkoch označili za mimoriadne nebezpečnú a závadovú osobu, pretože som sa rozhodla tomuto ich nátlaku neustúpiť.“ Koleso režimu však už bolo priveľmi rozbehnuté a tak nakoniec štátne orgány donútili jedného dekana pod sľubom, že sa stane vedúcim charitného domova, aby sestrám výpovede podpísal, a tak sr. Ľudmila spoločne s ostatnými sestrami dostali z Dolného Smokovca v roku 1973 výpovede. Týmto sa začal ich kolotoč boja o ďalšiu existenciu, pretože podľa komunistických zákonov sa nezamestnanosť považovala za príživu, ktorá bola trestným činom. Sr. Ľudmila musela bojovať o umiestnenie sestier do zamestnania a ďalšie aspoň tajné fungovanie rehole.

Normalizačné duchovné útočisko

Už v čase prepustenia sestier sa pripravovali rehoľné bunky na rôznych bytoch, pre tajné fungovanie v sťažených podmienkach normalizácie. Sr. Ľudmila bola v tom čase neustále na cestách a pomáhala tajne v noci odvážať prepustené sestry z rôznych charitných domov v republike, aby sa vyhli sledovaniu. Prevážala sestry, ktoré boli prepustené z ústavu v obci Čelárovce-Kirť v okrese Veľký Krtíš, ako aj mladé sestry zo Slatinky pri Lučenci, kde sa starali o postihnuté deti. Režim im neustále hádzal polená pod nohy a mnoho prisľúbených zamestnaní bolo na poslednú chvíľu pre sestry zrušených: „Mladé sestry mali prisľúbený nástup do nemocnice v Kežmarku, ráno keď prišli do zamestnania dostali nemocnice v republike zákaz príjímať akýkoľvek personál. Nakoniec sa mi po rôznych peripetiách podarilo umiestniť niektoré sestry do nemocnice v Starej Ľubovni, kde som mala známeho. Takýmto spôsobom sa podarilo postupne zamestnať na rôznych miestach všetkých 40 sestier, ktoré boli prepustené.“ V roku 1974 sa podarilo reholi kúpiť dom v Kežmarku, na Tatranskej ulici č. 56, ktorý slúžil sestrám pre potreby tajného fungovania rehole, tajnému prijímaniu nových členiek, ako aj duchovným obnovám. Napriek neustálemu sledovaniu a podozreniu zo strany štátnych orgánov sa režimu nepodarilo kvôli bezpečnostným opatreniam, ktoré sestry dodržiavali preukázať duchovnú činnosť, ktorá sa v dome vykonávala, a ako sr. Ľudmila hovorí s Božou pomocou žil dom svojim zasväteným tajným životom celých 12 rokov. Zlomový okamžik nastal v roku 1986, keď sa režim rozhodol predsalen rázne zakročiť aj proti nevinným sestrám.

Tvrdý zásah režimu

Sr. Ľudmila v tom čase pracovala na farskom úrade v Ružomberku, kde vykonávala napriek svojej kvalifikácii prácu upratovačky a kuričky. Dostali sa k nej informácie o razii v dome v Kežmarku, a tak sa ponáhľala ako majiteľka domu urýchlene riešiť vzniknutú situáciu: „Okamžite som tam dobehla a už z okien ľudia kričali, aby som odišla, že je tam razia. Povedala som, že práve preto som prišla. Jeden príslušník ma okríkol hneď pri vchode, že čo tam hľadám. Odpovedala som, že čo tam hľadajú oni, že ja som majiteľka a bez mojej prítomnosti nemôžu vykonávať prehliadku môjho domu.“ Vyšetrovatelia podcenili situáciu, keďže sr. Ľudmila sa v snahe ochrániť neskúsenejšie sestry vedela oháňať adekvátnymi argumentmi a zákonmi: „Ten dom prevrátili hore nohami, prehľadali všetko. Spísali približne 900 položiek. Z domu zobrali aj cennosti, sestrám vkladné knižky. Keď chceli podpísať zápisnicu povedala som im, že to nepodpíšem, pretože nemôžem vedieť, čo tam oni v mojej neprítomnosti podstrčili.“ Na druhý deň bola sr. Ľudmila predvolaná k výsluchu na miestny útvar ŠTB v Poprade. Počas obdobia svojho vyšetrovania a kolotoča súdnych procesov zažila niekoľko výsluchov, kde na ňu skúšali najrôznejšie formy nátlaku. Od podsúvania sľubov a výhod za spoluprácu, až po bizarné psychologické hry a zastrašovanie, na aké si špecificky spomína pri jednom výsluchu: „Prišla som na vrátnicu, jeden tajný policajt ma odprevadil hore schodmi. Celé poschodie bolo kované, nebolo nič vidieť. Keď sme vošli dnu prechádzali sme dlhou chodbou. V istom úseku za mnou cvakli kovové mreže, potom ďalšie a ďalšie. Do toho púšťali zrejme zo záznamu do reproduktorov divoký rev utrápeného, zrejme mučeného človeka. Doslova akoby ho drali z kože. Vtedy mi prebehol mráz po chrbte a pomyslela som si, že ak by človek čokoľvek spravil, či nespravil, tak tu sa k tomu prizná. Pôsobilo to veľmi odstrašujúco, ale otriasla som sa a vo vyšetrovacej miestnosti nedala na sebe nič poznať.“ Psychologický nátlak na sr. Ľudmilu pokračoval aj za dverami vyšetrovacej miestnosti: „Hneď ako som prišla spýtali sa ma, či sa ich nebojím, čakali ako budem reagovať. Podávali si ma v štýle dobrý a zlý policajt. Jeden sľuboval, druhý sa vyhrážal. Podsúvali mi stále aké zlo svojou činnosťou robím a ako ohrozujem režim a podobné naučené frázy. V istom momente som to už nevydržala a ironicky im povedala: ´Ako krásne rozprávate!´. V tej chvíli začali zúriť a rozčuľovať sa, pretože vedeli, že ma nezahnali do kúta ako pôvodne chceli.“

 Vo svojej neopatrnosti príšlušníci, ktorí vykonávali domovú prehliadku nechali zápisnicu z prehliadky sr. Ľudmile. Tá o prehliadke upovedomila predstavených v Ružomberku a list im odovzdala. Ten sa následne dostal až do rádia Slobodná Európa, čím sa verejnosť vo svete dozvedela o prenasledovaní sestier. Režim sa túto informáciu pokúšal dementovať, avšak dôkaz nepustil. Tým sa spustila vlna verejnej podpory a záujmu o proces so sr. Ľudmilou. Okrem jej rodiny a rodných sestier, ktoré pri nej stáli a podporovali ju vo všetkých krokoch života, sa pojednávaní zúčastnilo množstvo známych, aj neznámych tvárí verejnosti a kresťanského disentu. Medzi inými aj Ján Čarnogurský, ktorý bol vtedy taktiež prenasledovaný režimom, a vo svojej advokátskej praxi sa zaujímal o zákroky komunistického režimu voči predstaviteľom cirkvi. Hlavné obvinenie voči sr. Ľudmile spočívalo v marení štátneho dozoru nad cirkvami, čo bol vtedajší zákon, do ktorého sa dalo zakomponovať akékoľvek údajné previnenie cirkevných predstaviteľov. Zákonov znalá sr. Ľudmila sa v daných procesoch niekoľkokrát odvolala, a tak kolotoč súdnych pojednávaní na Okresnom súde v Poprade a Krajskom súde v Košiciach pokračoval až do roku 1988. V neskorších rokoch sa už samotný režim rútil do existenčnej krízy a prípad vyšumel do stratena.

Na ceste zmierenia a odpustenia k slobodnejším časom

Sr. Ľudmila aj v tomto období a skúškach osudu zotrvala vo svojej kresťanskej pokore a povinnosti odpúšťať: „Nenávisť a zášť človeka len zaťažuje. Nevravím, že ma to niekedy nebolelo, netrápilo, keď sa snažili nám bezdôvodne škodiť, ubližiť nám. Nevravím, že som nikdy nepociťovala pocit bezprostredného nebezpečia. Veď v tej dobe bolo najmenej nafingovať nejakú nehodu, alebo by sa nejaký človek proste stratil. Stávalo sa to mnohokrát. Vždy som sa však snažila hľadať aj v zlých ľuďoch nejakú ich motiváciu a skryté dobro. Skúsiť ich pochopiť.“ Skvelým príkladom tohto prístupu bola aj komisia, ktorá mala posúdiť závadovosť literatúry, ktorá bola zadržaná počas domovej prehliadky. Knihy dali paradoxne posúdiť znalcom z Ústavu Marxizmu-Leninizmu. Tí potvrdili, že ide o duchovnú literatúru a nenachádza sa tam nič závadové. Dostali od vyšetrovateľov pokarhanie a pokyn urobiť posudok nanovo. V ňom už našli 15 mierne závadových kníh a pojednávania mohli pokračovať: „Nastala tam vtedy vcelku absurdná situácia, keď jeden z tých znalcov aj na vypočúvaní povedal, že už má toho dosť, že má dokonca problémy s matkou, pretože mu vyčita, že ide proti rehoľnej sestre. Po jednom pojednávaní som mu len podala ruku a povedala, že sa na neho nehnevám, že to chápem. Že on má predsa rodinu, deti a musí v prvom rade hľadieť na ne, a nie sa pokúšať hlavou prebiť múr. Po rokoch ma tí ľudia kontaktovali a chceli sa stretnúť, bolo to pre mňa prekvapujúce. Chceli sa mi ospravedlniť, že museli proti mne svedčiť a dotyčný znalec mi pripomenul, aké to bolo pre neho ťažké, ale že ten môj pokoj a odovzdanosť, moja podaná ruka mu vtedy dala silu.“

Od septembra roku 1988 pracovala sr. Ľudmila v Charitnom dome vo Vrícku, spočiatku ako upratovačka. Neskôr po páde komunistického režimu, keď sa konečne začalo hľadieť aj na jej kvalifikáciu pracovala ako vedúca charitného domova. V neskorších rokoch (1989 – 2002) zastávala úrad provinciálnej predstavenej. Tri volebné obdobia zastávala funkciu predsedníčky Konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku. Počas svojho pôsobenia sa snažila o prinavrátenie rehoľných objektov, organizovala sestry zo všetkých rehoľných spoločenstiev, usporiadala sympózium o rehoľnom živote, ako aj medzinárodné stretnutia KVRP strednej a východnej Európy v Bratislave. Zúčastnila sa taktiež synody o rehoľnom živote, ktorá sa konala v Ríme. V roku 1994 dosiahla magisterský titul v odbore teológia. V roku 2002 dovŕšila sr. Ľudmila dôchodkový vek a ukončila tak pracovný pomer v Charitnom dome vo Vrícku. Nasledujúcich 13 rokov sa venovala ako dôchodkyňa duchovnému apoštolátu pri chorých a umierajúcich ľuďoch v Žarnovici. V súčasnosti žije sr. Ľudmila Kalafutová piaty rok v Charitnom dome vo Vrícku, kde naďalej vedie svoj zasvätený a Bohu odovzdaný život.

V budúcnosti by priala ľuďom hlavne pevnú vieru a pevné postoje. Pretože ako sama tvrdí: „Keď človek ustúpi zo svojich zásad raz, spraví to znova a zakrátko sa ocitne v kruhu, z ktorého už nikdy nevyjde von.“

Pre Post Bellum natočil a spracoval Michal Roľko 12. 10. 2019