Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Štefan Zajos (* 1941)

• narodený 9. mája 1941 V Novej Vieske, okr. Nové Zámky

• otec Štefan Zajos, narodený v roku 1912, mama Ester Guyášová, narodená v roku 1914

• od r. 1955 navštevoval jedenásťročnú školu v Nových Zámkoch

• od r. 1958 pracoval ako pomocník v optike v Nových Zámkoch

• dva roky odbornej nadstavby v Čechách si dokončil diaľkovo

• základnú vojenskú službu si odslúžil v západných Čechách

• do r. 1965 pracoval v optike v Nových Zámkoch

• od r. 1965 do r. 1975 pracoval ako vedúci v optike v Galante

• v roku 1966 má sobáš so svojou ženou

• v roku 1967 sa mu narodí prvá dcéra

• v roku 1969 sa mu narodí posledné dieťa – dcéra

• od roku 1975 do roku 1991 pracuje v optike Kolárovo

• od roku 1992 pracuje v optike Kolárovo ako podnikateľ, zároveň si otvára pobočky v Hurbanove a v Nových Zámkoch

• obidve dcéry si dokončia vysoké školy v zahraničí – v Brne

• v roku 2001 mu ochorie na vážnu chorobu manželka, absolvuje 2 operácie

• v roku 2004 mu manželka zomiera

Štefan Zajos sa narodil 9. mája 1941 v obci Kisújfalu, ktorá patrila v tej dobe Maďarskému kráľovstvu, dnešnej Novej Vieske nachádzajúcej sa v okrese Nové Zámky. Rodičia boli samostatní roľníci, ktorí hospodárili na vlastnom, zhruba 14 – 15 hektárovom pozemku. Otec Štefan Zajos sa narodil v roku 1912 a mama Ester Guyášová sa narodila v roku 1914.

Predvojnové roky

Starí rodičia veľa nerozprávali o tom, aký bol život počas existencie Rakúsko-Uhorska. Avšak, zvykli zhodnotiť, že z ich pohľadu nebolo živobytie jednoduché. Rodičia pamätníka nevnímali nejako mimoriadne dianie ohľadne Hlinkovej gardy. V ich rodnej obci bolo veľmi málo rodín slovenskej národnosti a nachádzali sa tam asi dve rodiny so židovským pôvodom, všetky ostatné boli maďarskej národnosti. Obe rodiny, ktoré mali židovský pôvod, opustili Novú Viesku ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Pamätník si spomína, ako mu rodičia spomínali, že začlenenie Novej Viesky do Maďarského kráľovstva prijali obyvatelia pozitívne.

Po vypuknutí vojny

Pamätníkov otec bol počas vojny v zajatí v Nemecku. Slúžil a bol zajatý niekde okolo Bavorska. Na jeseň v roku 1945 sa vrátil domov. Otec ako vojak narukoval už počas prvej republiky, v roku 1933. Pamätník, ako jeho syn, o pár desaťročí neskôr narukoval presne do tých istých kasární. Pamätník svoje útle detstvo zažil už počas obdobia trvania druhej svetovej vojny. No jeho rodina o tomto období ani neskôr veľmi nehovorila. „ Na koniec vojny si trošku pamätám, lebo boli u nás umiestnení, v jednej izbe, dvaja chlapci, mladí Rusi. Mali jeden vozík s dvomi koňmi. Jeden sa zastrelil a jeden s jedným koňom a s vozíkom odišiel. Ten, čo sa zastrelil, sa nechcel vrátiť naspäť. Hrávali sme s nimi futbal, a keď sa ten vojak zastrelil, potom ma rodičia tam do izby nepustili. Vojaci, čo boli u nás, boli veľmi slušní. O nich nič zlé nemôžem povedať.“

Povojnová situácia

Arbitrážne územie, na ktorom sa nachádzala aj Nová Vieska, sa po roku 1945 navrátilo Československu. Rodičia na to nespomínali v dobrom, nakoľko opäť vznikali určité rozdiely. Niečo sa vrátilo Maďarsku, niečo zostalo v Československu – preto to nebolo až také ružové.

Pamätník sa s celou rodinou po roku 1945 dostali na zoznam, v ktorom boli ľudia, ktorí sa mali vysťahovať do Maďarska. Vtedy boli vyslané tri vlaky: dva z Gbeliec a jeden zo Strekova. Do vagónov si pamätníkova rodina za tri dni nabalila všetko, čo sa dalo. Oznámené im to bolo mesiac dopredu. V každej obci existovala nejaká komisia, ktorá navrhovala zoznam ľudí, ktorí sa majú vysťahovať. Bohatší sa mali dostať do Maďarska a tí chudobnejší s 50 kg kuframi – mali ísť do Čiech. Na bielom papieri sa nachádzalo asi 6 až 8 rodín - boli na zozname do tretieho vlaku. Mohli si zobrať všetok majetok, nebolo to vôbec obmedzené. Pamätník aj s rodinou mali namierené smerom k Budapešti. „Tam nám bolo aj sľúbené, že niečo dostaneme, ale nič také sa nedialo. Boli to vagóny pre zvieratá a pre nás. V otvorených vagónoch sme mali aj slamu a seno. Skôr, ako nás stihli naložiť do vlaku, prišiel príkaz od Gottwalda, že kto chce, môže zostať a kto nie, môže ísť. Tá správa prišla v hodine dvanástej. Rodičia so starou matkou sa rozhodli, že zostávajú doma, v Novej Vieske, vo svojom rodisku. Niektorým to vysťahovanie trvalo 3 hodiny a niektorí išli tri dni, alebo až týždeň. Dialo sa to začiatkom novembra 1948. Náš transport bol posledný. Predchádzajúce transporty išli v týždňových až dvojtýždňových intervaloch.“

Pamätník si spomína, ako do obce privážali nových obyvateľov, vysídlených, do prázdnych opustených domov. Boli rozdiely, vznikali konflikty. Nie hneď pri presídlení, ale začiatkom 50. rokov. Takéto situácie vznikali aj medzi mladými, na zábavách. Bolo to bežné skoro na každej dedine.

Pamätník prvé tri roky navštevoval slovenskú základnú školu, kde sa naučil základy jazyka. Od štvrtej triedy ho rodičia prihlásili do maďarskej školy, kde pokračoval v štúdiu do ôsmej triedy. Podľa jeho spomienok nebola škola a ani jej pedagógovia úplne poznačení ideovou propagandou.

Kolektivizácia sa nás dotkla

V období začiatku 50. rokov započal proces kolektivizácie. V roku 1952, keď pamätník navštevoval 5. ročník základnej školy, zatkli jeho otca. Zobrali ho do Štúrova a na základe falošných udaní ho odsúdili. Odtiaľ ho previezli do Nitry, kde prebehol súd. Vo väzení bol nakoniec päť mesiacov. Súd spočíval na základe falošného obvinenia zo zanedbávania majetku a návštevy krčmy. „Nebola to vôbec pravda, pretože na vyšetrovanie ho zobrali priamo z poľa, kde sa ručne robila žatva. Ja som im vtedy nosil obedy. S jedným koňom, ktorého sme vtedy mali, som nosil do chotára jedlo. V dedine sme dobre vedeli, kto je za tým, lebo sa s tým chválili.“  Bolo to na výstrahu, aby sa ostatní zľakli a podpísali vstup do Jednotného roľníckeho družstva (JRD). V obci chodievali aj agitátori. Hlavný nátlak spočíval v tom, že sa zvyšovali kontingenty. Z roka na rok. V 1951 – 1952 boli obrovské. Sám pamätník musel chodievať po dedine a kupovať pre rodinu rôzne suroviny. Spätne si spomína, že to muselo pôsobiť tak, akoby žobral. Bolo to v období, keď mal približne desať rokov. „Ja si z roku 1952, keď otca zavreli, pamätám: mäso z prasaťa – 800 kg, mlieko – 5000 l, vajcia – 5000 ks. Toto bolo na celý rok, odovzdávať sa dalo aj po pol roku, polovicu. Ale do šiestich mesiacov musela byť polovica odovzdaná. My sme do JRD aj tak nakoniec nevstúpili. Všetko nakoniec skonfiškovali, zostalo nám asi 5 sliepok, ktoré nevedeli chytiť. Konfiškovali kone, kravy, prasatá, sliepky... Zobrali nám aj všetku pôdu.“

To, že musel pamätník takto rodine vypomáhať, sa prejavilo aj na jeho prospechu. Na gymnázium ho zobrali len z dôvodu, že im ešte zostali voľné miesta. Učitelia mu to dali pocítiť aj počas maturity, ktorou na prvý pokus neprešiel. „Zástupca riaditeľa spolu ešte s jedným učiteľom mi to povedali. Vzali ma do kabinetu a tam som sa to dozvedel. Bolo to očividné.“

Strednú školu, ktorú navštevoval v Nových Zámkoch, ukončil v roku 1958. Na ďalšie štúdium na vysokej škole sa nedostal kvôli zlému kádrovému posudku. V Nových Zámkoch pamätník začal pracovať v optike. Z tohto dôvodu pokračoval v štúdiu diaľkovo, popri zamestnaní. Bola to štvorročná vyššia odborná škola. Nakoľko mal pamätník už úspešne absolvovanú maturitu, tak nastúpil hneď do tretieho ročníka.

Povinná vojenská služba

Po úspešnom absolvovaní nadstavby narukoval v rámci povinnej vojenskej služby k útvaru delostrelectva, štvrtá divízia. Počas nej často hrával aj futbal za mužstvo mimo vojenského útvaru. Na toto obdobie si spomína pozitívne až na jednu príhodu: „Vo vojenskom priestore sme mali cvičiť, povolenie bolo od 9. hodiny do 12. hodiny. Ešte jeden útvar tam cvičil, s mínometmi. Tí mali povolenie od cvičiť od desiatej do trinástej. Preto tam vznikol konflikt, pri tom našom cvičení, lebo to mohlo skončiť veľmi tragicky. Oni tam mali strieľať, kde sme my merali. Našťastie sa to všetko v dobrom vyriešilo a dohodlo. Vnímam to ako chybu príslušnej vojenskej správy Podbořany.“

Život spojený s optikou

Po skončení základnej vojenskej služby sa pracovne opäť vrátil do optiky v Nových Zámkoch, kde pracoval do roku 1965. Neskôr išiel pracovať do Galanty. Bola to pobočka Československej očnej optiky. Dostal  sa na pozíciu vedúceho. Pracoval tam 10 rokov, teda do roku 1975. Slovenské riaditeľstvo sa nachádzalo v Bratislave. V tých rokoch bola jedna optika v každom okresnom meste. Neboli viac rozšírené. V samotnej Bratislave ich bolo okolo päť až šesť. Z Galanty sa pamätník presunul do Kolárova, kde pracoval ďalších 16 rokov. Od roku 1992 začal samostatne podnikať.

60. roky

Z dôvodu rodinnej prehistórie sa o politický vývoj veľmi nezaujímal, a nebolo tomu inak ani v období 60. rokov. Udalosti augusta 1968 ho avšak neobišli. „Na námestí v Nových Zámkoch boli maďarskí vojaci a tí sa s obyvateľmi rozprávali, po maďarsky. Sem-tam padlo nejaké zaucho, ale to bolo asi tak všetko,“ spätne spomína. „Počas tej noci, z 20. na 21.augusta 1968, som zaspal. Nevedel som o ničom. Ráno som nestihol vlak, a preto som išiel autom do roboty. Prvú kolónu tankov som si všimol v Tvrdošovciach, bola až po Jatov. Viezol som v aute aj jedného známeho policajta zo Šale. Druhú kolónu tankov sme videli za Kajalom, smer Galanta.“

Rok 1968 sa pre pamätníka a jeho rodinu niesol aj v inom duchu. V Galante pracoval jeden právnik z Bratislavy, ktorý im pomáhal určitou formou rehabilitácie. Ministerstvo spravodlivosti im dalo papier, že im uznali nárok na vrátenie 10 hektárov pôdy. Otca za jeho väzbu avšak nerehabilitovali. Pamätník aj s otcom sa s tým uspokojili a ďalej sa tým nezaoberali.

Nežná revolúcia mi priniesla hlavne možnosť samostatne podnikať

Pamätník pri zamyslení sa nad udalosťami druhej polovice 80. rokov, charakteristické hlavne perestrojkou, prichádza k záverom, že podobné snahy by uvítal už v roku 1968. „Vtedy to vyzeralo, že nejaká zmena príde, ale nič sa nezmenilo. November 1989 som vnímal z rádia alebo z televízie. U nás v podniku, v Kolárove, nevznikali žiadne bunky VPN. Prijalo sa to všetko normálne, prirodzenou cestou. Ja osobne som sa vtedy nezúčastnil ničoho.“ Prvé slobodné voľby, ktoré sa konali v roku 1990, prijal pamätník s nadšením. Hlavne ho zaujímala možnosť podnikať, ktorú mali v Maďarsku už 10 rokov. Z toho dôvodu si v roku 1991 založil vlastnú optiku. Nakoniec boli tri: jedna v Nových Zámkoch, ďalšia v Kolárove a nakoniec v Hurbanove. Postupne tento počet okresal a vytvoril jednu väčšiu optiku v Nových Zámkoch. „V tom období som zamestnával dosť ľudí a mal slušný obrat, preto som nepotreboval vytvoriť ďalšiu pobočku optiky. Chodieval som tiež robiť vyšetrenia zraku do Komárna, na polikliniku do dôstojníckeho pavilónu.“

Pamätník charakterizuje deväťdesiate roky slovami: „Možnosť podnikať, ktorú priniesli 90. roky, bola výborná, ale zároveň nebezpečná. Mnohí mali iné predstavy a tie sa im nenaplnili, nevyšlo im to. Vždy som hovoril, že máš len to, čo urobíš. A tak to vtedy aj platilo. Viacerí doplatili na to, že mysleli a chceli mať viac, ako skutočne mohli dokázať.“

Rozpad spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1993 neprijal s nadšením. V tomto období sa stretol aj s nárastom nacionalistických tendencií v spoločnosti. „V tých časoch som stretol aj jedného kolegu z Nového Mesta nad Váhom, ktorý prejavoval nacionálne nálady trochu viac. Ja som mu hovoril, aby bol rozvážny. Vtedy to neprijal. Po štyroch rokoch som sa s ním stretol a povedal mi, že som mal pravdu. Ja som sa s každým snažil vychádzať v dobrom.“

Pamätník momentálne žije v Nových zámkoch a užíva si dôchodok.