No ten prvý rozhovor to sme išli do Gdanska. Takmer celú noc, aby sme stihli na jedenástu, bolo to nadvadsiate výročie asi vzniku Solidarity.
A viacerí novinári tam čakali v čakárni, tak niekto zavtipkoval, ako u lekára, hej. No a keď sme sa dostali dnu, tak veľká kancelária, a on s niekým sa rozprával po telefóne. A kričí – „to je rozkaz, to je rozkaz povedal som“. A zložil a prichádza, že. No pýtajte sa. A teraz ja začínam, že dvadsiate výročie, pre denník sme a toto. Nezaujíma ma, kto, čo pýtajte sa. Človek už taký, no a stále to prerušoval, ale nakoniec sme sa rozprávali vyše hodiny a, a bol to veľmi zaujímavý rozhovor. Ale on dával príklady také, že neviem či viete variť slepačiu polievku a teraz zrazu nevieš o čo mu ide, že akú slepačiu, no.
A potom to dostalo význam ?
Dostalo to význam, ale on má taký svoj. Taký je svojrázny. A že, hovorilo sa vždy, že najťažšiu úlohu pri ňom má tlmočník. Keď tlmočí ho do nejakého cudzieho jazyka, pretože musí pochopiť čo on chcel povedať a zároveň nájsť sa v tom, v tej druhej, v tom druhom jazyku. Že to je, to je vyšší level tlmočníctva, byť tlmočníkom Walesu.
A pamätám sa ešte na také situácie, keď sa ľudia dohadovali, keď zaviedli výnimočný stav, že keď mal niekto známosť na dedine, že potajme sa zabíjalo a ľudia sa dohadovali, že kúpia si na polovicu nejakú sviňu a potom naporcuje sa. Tak potom v tom momente vo všetkých malých bytoch pribúdali mrazáky. To bola, to bola taká vec, ktorá bola nutná vtedy, lebo všetci nejak sa snažili kúpiť to mäso. To mäso bolo také synonymum blahobytu. Keďže bolo na lístky, takže každý chcel mať, okrem tých na lístky ešte niečo do zásoby. Neviem či by som teraz toľko toho mäsa pojedla ako vtedy. Ale tak to bolo, že keď nie je alebo niečoho je strašne málo, tak ľudia po tom túžia, hromadia, a tak ďalej.
No a, takto že, babka a dedko vymysleli, že keď som sa narodila, že mi budú sporiť. Rodičia mi budú sporiť na byt a babka a dedko na vybavenie toho bytu. No a, v 89 tom sa zistilo, že tá inflácia je hrozná. Tak v podstate som sa rozhodla, že tú knižku čo mi babka a dedko založili, tak vyberiem tie peniaze. A podľa toho čo sľubovali vtedy, keď zakladali tú knižku, že bude na nábytok vybavenie kuchyni a koberce a neviem čo všetko. A ja som si vybrala tie peniaze a som si kúpila semišové čižmy.
Za všetko?
Za všetko. Už ani nie na kožené, ale na semišové. To boli lacnejšie, na to mi stačilo. Takže, dosť dobrá blbosť. No.
Malgorzata Wojcieszynska, sa narodila v poľskom meste Vroclav, kde ukončila základné vzdelanie a strednú pedagogickú školu. Žila a dospievala v socialistickom režime.
Matka pracovala vo firme, kde sa vyrábali lieky na báze bylín, na obchodnom oddelení. Otec pracoval ako sprostredkovateľ práce pre vysokoškolákov. Mala ešte mladšiu sestru.
Na svoje detstvo spomína veľmi pozitívne, avšak bolo plné socialistických zážitkov ako napríklad čakanie na potraviny v radoch, či na kúpu tovaru prostredníctvom lístkov alebo na tajné zabíjanie a rozpredávanie prasaťa kvôli mäsu.
Zažila vypuknutie Solidarity a spomenula aj tajné počúvanie rádia Slobodná Európa. Jej rodičia neboli aktivistami, skôr sledovateľmi.
Radosť netrvala dlho a Malgorzata sa dočkala aj vyhlásenia výnimočného stavu, 13. decembra 1981. Tento prísny režim trval vyše roka, ale aj keď sa neskôr uvoľnil, ľudia stále prežívali zlé obdobie. Odstavil činnosť Solidarity na niekoľko rokov.
V júni 1989 sa konali prvé poloslobodné voľby v Poľsku. Aj keď neboli úplne slobodnými, aj napriek tomu predstavovali prevrat. Dôležitým výsledkom bolo, že ako jediní vo vtedajšom východnom sektore, získali opozičného premiéra.
Prvé návštevy ČSSR začali v roku 1989. Budúcim manželom Malgorzaty sa stal Slovák, Stanislav. Na prelome rokov 1996 a 1997 začala pôsobiť na Slovensku ako novinárka pre denník SME. Je autorkou množstva rozhovorov s významnými poľskými osobnosťami.
Malgorzata je členkou poľského klubu na Slovensku, ktorý funguje už 25 rokov. Pôsobí ako redaktorka časopisu, ktorý klub vydáva.
Vďaka životu na Slovensku, sa stala väčším patriotom a splnila si svoj profesijný sen, stala sa novinárkou. Tvrdí, že Slovensko je krajinou plnou nových možností, stačí sa len zohnúť a zobrať si.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
