Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Alica Weiszfeiler (* 1933)

• narodila sa 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave

• rodina bola slovenského pôvodu

• v roku 1939 bola celá rodina vyhnaná z Moravy

• zažili neistý život v Bratislave kvôli židovskému pôvodu

• na prelome rokov 1940 a 1941 sa presťahovali do Kežmarku, kde zažili silnejúci antisemitizmus

• ukrývali sa židovskej rodiny pred nacistami

• otec získal výnimku

• v roku 1944 boli transportovaní do koncentračného tábora

• Alica prežila koncentračné tábory Ravensbrück a Bergen-Belsen

• po štúdiu v Belgicku emigrovala do Izraela

Detstvo plné sťahovania

Alica Weiszfeiler, rodená Goldmann, sa narodila 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave. Pochádzala zo židovskej rodiny, ktorá dodržiavala náboženské tradície. V Moravskej Ostrave dokonca žila aj početná židovská komunita. Mama bola domáca a otec pracoval v obchode. Neskôr sa Alici narodil brat Ervín. Rodina si nažívala dobre, avšak ešte pred vyhlásením Protektorátu Čechy a Morava bola nútená sa z Moravy vysťahovať späť na Slovensko. Dôvodom bol jej slovenský pôvod. Goldmannovci sa tak v roku 1939 presťahovali do Bratislavy. „Otec prenajal byt, v ktorom sme bývali pol roka. V marci 1940 nás vyhnali gardisti. Mala som šesť rokov, do školy som ešte nechodila. Nebolo to ľahké obdobie, pretože v tom čase už neprenajímali byty pre Židov a otecko musel veľa hľadať,“ spomína si Alica na svoje detstvo. Ubytovanie napokon našli u grófky na Františkánskom námestí v Bratislave, ktorá rodine prenajala jednu izbu. Ani tam sa však nezdržali dlho.

Neistý život v Kežmarku a časy ukrývania sa

Rodina Goldmannovcov sa presťahovala do Kežmarku, odkiaľ pôvodne pochádzal Alicin otec. Mal tam aj súrodencov. „Náš strýko nám našiel byt a usadili sme sa tam, avšak v roku 1942 začali transporty židov,“ hovorí pamätníčka. Otec preto neváhal a vzal rodinu autom uprostred jednej noci na východné Slovensko, odkiaľ pochádzala jej mama. Tam sa ukrývali v malom byte, kde im po nociach nosili jedlo. Vychádzať však bolo nebezpečné. Keď transporty ustali, rodina sa znova presťahovala do Kežmarku.

Po tom, ako na chvíľu nastal pokoj, niektorým židom dovolili vrátiť sa do hospodárskeho života. „Môj otecko dostal legitimáciu, že je hospodársky Žid. Pracoval pre jednu nemeckú firmu a žili sme v byte u strýka v Kežmarku. V tom čase už boli dve tretiny slovenských Židov spolu s deťmi preč,“ opisuje pamätníčka. Boli to ťažké časy, ktoré sprevádzal silný antisemitizmus. „Deti nám nadávali, môj brat Ervín sa zakaždým pobil s chlapcami. Vždy sme v napätí čakali, kedy vyjde nový rozkaz. Nebolo dňa, že by nevyšla karikatúra venovaná zosmiešňovaniu Židov,“ dodáva. Alicin strýko, ktorý vyrábal bryndzu, mal vlastného arizátora.

Ťažká skúška pre rodinu, väznení Goldmannovci

Po tom, čo vypuklo Slovenské národné povstanie, podľa Alice gardisti odhodili uniformy a pridali sa k partizánom, akoby nič zlé nerobili. „Partizáni potláčali Nemcov a boli už tesne pri Kežmarku. V jedno leto mama varila na sobotu, keď mi zrazu povedali, že sa musíme schovať do senníka u strýka, lebo Nemci budú ustupovať,“ spomína si pamätníčka. Tí, čo Židov brali do transportov, podľa nej neboli gardisti, ale členovia Deutsche Partei. V okolí Spiša v tom čase pôsobilo veľa Nemcov. „Ako sme sa schovali, počuli sme zrazu, ako niekto nahlas hovorí: ‚Goldmannovci ušli, kam mohli ujsť?‘“ Rodina sa ukrývala v senníku celú sobotu. Otec však začal byť nepokojný, pretože starý otec už bol chorý a slepý na obe oči. Rozhodol sa ísť za ním. K otcovi sa pridal aj Alicin brat Ervín. Oboch však spoznali chlapci, ktorí práve pochodovali s Hitlerjugend. Boli to tí istí chlapci, s ktorými sa Ervín často bil. Vyskočili z rady a kričali: „To sú židia!“

Alicinho otca i brata chytili a zavreli do mestského žalára ako prvých. „Pýtali sa otca, či vie po nemecky a on vedel, pretože mal aj nemecké školy. Nemec sa čudoval,“ hovorí Alica, podľa ktorej počas jedného dňa pochytali veľa židovských spoluobyvateľov. Keďže sa jej otec nevracal, išla sa pozrieť do domu, čo sa deje. Nikto v ňom však nebol. Mama tomu nechcela veriť, tak sa znova vrátili do domu, kde ich obe chytil arizátor. „Neustále hľadal nášho strýka a naliehal. Potom mi k hlave priložil revolver, mohla som mať asi 11 rokov, ale ja som naozaj nevedela, kde je strýko,“ vysvetľuje pamätníčka. Napokon vzali do žalára aj ju s mamou, ale do malého, kde nebol nikto. Večer ich Nemci previezli do veľkého. „Jeden dôstojník sa ma pýtal, či chcem vidieť otca. Ukázal mi ho. Už tam boli na seba natlačení ľudia. Keď ich bolo v žalári dosť, prišli nákladné autá a začali na nich vykladať ľudí. Medzi nimi aj môjho starého otca, strýka, tetu a ďalších. Odviezli 8 členov z mojej rodiny do Poľska,“ spomína si. Alicina najbližšia rodina však zostala naďalej v žalári.

Keď je smrť veľmi blízko

Keď ich začalo byť v kežmarskom väzení veľa, väzňov premiestnili do obecného domu s niekoľkými izbami. Muži každé ráno mašírovali na robotu, v Kežmarku ich všetci poznali. Akonáhle sa priestory zaplnili, ľudí odviezli do transportu. Pri jednom z transportov dôstojník povedal otcovi, že môže zostať, ale jeho rodina musí ísť. „Ak oni, potom aj ja,“ vyhlásil otec a tak celú rodinu Goldmannovcov v októbri v roku 1944 naložili do dobytčieho vagóna. Jednu noc ich nechali stáť v Prešove, kde nakladali ďalších ľudí. „Viezli nás zavretých, tisli sme sa na seba. Takto sme cestovali asi dva-tri dni, až sme došli do Auschwitz-Birkenau. Vagóny boli na koľajniciach a nás dovliekli až pred krematórium. Počuli sme, ako sa nevedia dohodnúť. Jedni kričali, aby nás rýchlo dali do krematória, lebo všetko je ešte teplé. Druhí kričali, že krematórium treba vypnúť,“ hovorí Alica. Napokon prenocovali vo vagóne na železničných koľajniciach.

Život v koncentračnom tábore Ravensbrück

Pamätníčka s mamou skončili v ženskom tábore Ravensbrück. Našli tam ženy, ktoré boli v tábore aj niekoľko rokov a už mali svoje návyky. „Spomínam si, ako vlak zrazu zastavil a hnali nás cez pole. Vždy to tak robili, aby to miestni obyvatelia nevideli. Dostali sme sa na nejakú cestu a následne sme prišli pred veľkú sivú bránu s nápisom Arbeit macht frei. Predtým ešte rozdelili mužov a ženy. Pri Ravensbrücku bol jeden malý tábor pre mužov, kam sa dostal Alicin otec a brat Ervín. Viac o nich nepočuli. Alica zostala v Ravensbrücku s mamou. „Mame ostrihali vlasy, museli sme si vyzliecť šaty a dostali sme rovnošaty. Deťom vlasy neoholili. Nemali sme tetovanie, ale dostali sme pásku na ruku s číslom. Mala som číslo 83 610 a mamička mala 83 611 alebo to bolo opačne, boli sme označené ako politicky nespoľahlivé,“ opisuje pamätníčka. V tábore boli trojposchodové baraky, každá väzenkyňa mala jednu pričňu. „Ráno vzali naše mamičky do práce a my deti sme sa pásli ako ovce. Nikto sa o nás nestaral od rána do večera. Naše mamy pracovali veľmi ťažko, pretože Nemci zbrojili. Mama bola často veľmi unavená a oni nás neraz aj nečakane preháňali na Appelplatzi,“ hovorí pamätníčka. V tábore jedli polievku z repy, ktorá sa pestovala najmä pre dobytok. Niekedy sa pošťastil aj kúsok chleba. Mnohí ľudia boli vyhladovaní a strážili si každý kúsok chleba pod vankúšom. Boli však aj takí, ktorí ho neváhali druhým ukradnúť. „Bežná hygiena nefungovala, zuby sme si neumývali, veď to bol luxus,“ konštatuje pamätníčka.

Neraz sa stalo, že aj večer, keď na chvíľu zaspali, počuli výkriky: Rausch zum Appel. Ženy v rýchlosti museli povedať svoje číslo. „Povedala som svoje, aj mamine, kým sa zobudila.“ Jedného dňa prišli do tábora do Ravensbrücku dievčatá a ženy z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Umiestnili ich do veľkého stanu. „V našom transporte boli dve ženy, ktoré medzi týmito dievčatami našli svoje dcéry. Bolo to nesmierne dojímavé,“ hovorí pamätníčka. Potom dievčatá znova niekam odviezli.

Oslobodenie Bergen Belsenu, neľudské podmienky a mamičkina smrť

Keď sa blížil oslobodzovací front, nacisti naložili ženy z Ravensbrücku do dobytčích vagónov a odviezli ich do tábora v Bergen-Belsene. „Bolo to vo februári 1945. V baraku nebolo nič, iba čistá podlaha, dvere a okná. Každý si hľadal svoje miesto. O ockovi a bratovi sme nevedeli nič, ani sme nad tým nerozmýšľali,“ hovorí pamätníčka. Neskôr sa dozvedela, že otec aj s bratom boli na Pochode smrti. Otec bol už veľmi vysilený a chcel si sadnúť, ale to by pre neho mohlo znamenať okamžitú smrť. Ervín vzal otca na plecia. Mal 14 rokov a schoval sa s ním medzi ďalších väzňov, čím otca zachránil. Do Bergen-Belsenu neustále prichádzali ďalší väzni. „Už sa tam nedalo kde hýbať a dýchať. Asi si povedali, že nás zničia hladom a chorobami. Nedávali nám jesť, zavreli vodu, neboli tam žiadne záchody, iba latrína. Ľudia trpeli hnačkami a ako utekali von, tak z nich tiekli výkaly,“ spomína si Alica.

Bolo 15. apríla1945, kedy tábor Bergen-Belsen oslobodili britskí vojaci. Neďaleko neho Nemci vybudovali obrovský tábor Wehrmacht. Briti vyčistili niekoľko domov, kde brali ako prvých chorých a nevládnych ľudí. Založili stanicu, kde ich kúpali a dezinfikovali. „Bolo 23. apríla ráno, keď prišli dvaja britskí vojaci s nosítkami a vzali moju chorú a nevládnu mamu. Začala som veľmi kričať. Chytili ma a dali tiež na nosítko. Potom nás poriadne okúpali, dali nám čistú bielu plachtu a dostali sme sa do peknej bielej postele, v ktorej mamka neskôr zomrela.“ Alicina mama zomrela po oslobodení 28. apríla 1945.

V jeden večer dievčatko zaspalo a zobudilo sa v detskom domove, ktorí založili tiež Briti. „Bola som otupená a unavená. Neprežívala som, či niekto zomrel, pretože v Bergen-Belsene bola smrť bežná. Vždy, keď sme sa ráno zobudili, sme sa pozreli, či človek vedľa nás ešte dýcha. Ak už nedýchal, vzali sme ho za ruku a nohu a vyhodili sme ho von pred budovu. Briti založili cintorín, kde pochovali aj moju mamu.“

Návrat domov do Kežmarku a nový život

Alica bola v detskom domove dlho, pretože ju trápila jedna choroba za druhou. Mnohé deti mali tuberkulózu, Alicu zasa trápila žltačka, potom svrab. Mnohí Švédi si v tom čase brali židovské siroty na adopciu. „Raz ku mne prišiel jeden anglický zdravotník a povedal mi, že pôjdem do Švédska. Ja som trvala na tom, že nikam nepôjdem, pretože môj otec na mňa čaká. Nepáčilo sa mu to. Povedal mi, že nemôžem ísť na Slovensko, pretože infraštruktúra je veľmi zlá. Strašil ma, čo budem robiť, ak prídem domov a nebudem tam mať nikoho. Pohádali sme sa, vždy som mala na všetko odpoveď,“ hovorí. Na druhý deň prišiel znova a povedal, že zariadil, aby sa v aute ambulancie dostala bližšie k domovu. „Išli s nami ďalší štyria ľudia. Cestovali sme niekoľko nocí. Celé Nemecko i Česko boli zničené. Prišli sme do Prahy na úrad, kde zapisovali ľudí, aby mohli nájsť jeden druhého. Dostali šaty, peniaze a poslali ich späť do života.“

Alicu si prevzal jeden z úradníkov. V súpise hľadal jej príbuzných. Napokon ju vzali do detského domova a dali ju do karantény. „Bola som veľmi smutná. Ako som tak rozmýšľala, otvorili sa dvere, v ktorých stál môj strýko s tetou. Vzali ma na ruky, pretože som nevládala chodiť kvôli zlým topánkam. Strýko býval v Prahe a tak si ma vzal domov. Mala som šťastie, pretože stretol dvoch Kežmarčanov a oni boli ochotní ma zobrať.“ Alica mala v tom čase jedenásť rokov. Bola veľmi chudá. Otec si nerobil žiadne ilúzie, že žije. Dostať sa k informáciám bolo v tom čase náročné. „Otecko vzal byt od strýka a s jednou mojou tetou, ktorá bola tri a pol roka v Auschwitzi-Birkenau a prišla o svojho manžela a deti, zariadili byt. Začali viesť domácnosť a takto sme žili.“

Jedna z Aliciných tiet sa skrývala počas celej vojny. Pred ňou mala statok, o ktorý sa po vojne začala starať. Z maminých sestier neprežila ani jedna, zostali však po nich nejaké deti. „Vždy k nej prišli, nakŕmila ich a odišli. Vzala si aj mňa, vykŕmila ma a dala do poriadku. Potom som sa vrátila do Kežmarku, kde mi povedali, že je čas ísť späť do školy. Mala som nastúpiť do piatej triedy, predtým som do školy nechodila. Mali sme dobrého učiteľa, ktorý nás všetko učil – modlitby po hebrejsky, svetové veci.“

Emigrácia do Izraela a sobáš s Alfredom Weiszfeilerom

Alicin otec zomrel v roku 1975 v Izraeli. Po vojne začal pracovať ako obchodník. Do roku 1948 bol v Československu relatívny pokoj, kým neprišli k moci komunisti. Nastal prevrat a ľudia mali možnosť sa vysťahovať. Z pôvodného počtu zhruba 90-tisíc židov zostalo na Slovensku iba malý zlomok. „V tom čase sa budoval štát Izrael a veľa ľudí sa vydalo na cestu. Môj otecko tiež. Medzitým sa oženil. Môj brat Ervín si v Kežmarku nevedel zvyknúť a necítil sa dobre ani v škole. Mal 14 a pol roka, keď prišiel do Palestíny.“

Alicinho brata Ervína poslali študovať do poľnohospodárskej školy, až tam sa konečne cítil dobre. Potom vypukla vojna a všetkých vzali do armády. Alica zasa v roku 1948 odišla aj spolu s nevlastnou sestrou Grétou do Belgicka. „Mali sme sa veľmi dobre, bol tam veľký hospodársky dvor, mali sme inštruktorov. Bol to úplne iný svet. Miestnym sa raz narodilo dieťatko a pre nás to bola obrovská vec, pretože sme nikdy nemali skúsenosť s takým malým bábätkom. Ako by sme za tie roky aj mohli?“ konštatuje Alica, ktorá sa cez organizáciu mládeže dostala do Izraela.

V Haife bolo v tom čase plno prisťahovalcov. „V kibuci, kam nás dali, boli samé stany. Ukázali nám náš stan a starajte sa o seba. Boli sme tam však krátko, pretože nás vzali naši rodičia. Druhá manželka môjho otecka sa volala Piri.“ Alica sa začala učiť hebrejsky. Neskôr bola povolaná do vojny, ale nakoniec sa jej vyhla, pretože sa ako 18-ročná vydala.

„Do Izraela som prišla ako 16-ročná. Manžela som spoznala u mojej rodiny, kam chodil na návštevy. Volal sa Alfred Weiszfeiler a do Izraela prišiel z Bratislavy. Prežil ťažký holokaust, aj Pochod smrti. Najprv bol v koncentračnom stredisku v Seredi, mamku mu zobrali počas selekcie. Povedala mu, aby každému opakoval, je zo zmiešaného manželstva. To mu aj uznali.“ Tábor v Seredi sa však vyprázdňoval a začali ho likvidovať. Povedali mu, že mu dajú nejaký čas, aby odišiel. Nemal kam, tak sa ocitol v transporte. Čas mu však pomohol, pretože vtedy už neboli spustené plynové komory. Dostal sa do tábora v nemeckom Sachsenhausene. „S manželom sme sa zoznámili ako dvaja prisťahovalci. Alfred zostal sám bez rodiny. Povedal mi, že už viac nechce byť sám a tak ma prehovoril. Svadbu sme mali v Tel Avive v jeden deň s mojím bratom Ervínom, ktorý si vzal Grétu.“

Príbehy, o ktorých treba hovoriť

Alicina nevlastná sestra Gréta nerada rozpráva svoj príbeh z obdobia holokaustu. Podobne na tom bol aj jej manžel Alfred. Čas však robí svoje. „Potom, čo sa dožil penzie, začal pôsobiť ako dobrovoľník a venoval sa iba téme holokaustu. Zúčastnil sa aj kurzov storytellingu v Jad Vašem v Izraeli. Isté obdobie sme sa učili spolu, ako ďalej šíriť a rozprávať náš príbeh,“ hovorí Alica, ktorá ho nikdy neschovávala ani pred svojimi deťmi.

„Dodnes ma prepadajú úzkosti a strachy, avšak je vo mne niečo silnejšie, čo ma vždy ženie dopredu. Mala som 63 rokov krásne manželstvo. Môjho manžela Alfreda mal každý rád. Robil 40 rokov na jednom mieste. Bol to výborný otec a manžel, ktorý sa vždy snažil, aby mi bolo dobre. Zažili sme aj veľmi ťažké časy. Kedysi nebolo tak veľa práce, ale on sa učil, aby mal dobré remeslo a bol na to pyšný. Dnes mám 10 vnúčat a 11 pravnúčat,“ dodáva Alica.