Alica Weiszfeiler

* 1933

  • "V roku 1945 vyprázdnili niekoľko dedín, aby tam vybudovali tábor. Angličania vyčistili niekoľko domov a brali tam ako prvých chorých ľudí. Založili stanicu kúpania a dezinfekcie. 15. apríla nás oslobodili a 23. apríla ráno prišli dvaja britskí vojaci s nosítkami a vzali moju chorú mamu. Začala som veľmi kričať. Chytili ma a dali tiež na nosítko, poriadne nás okúpali, dali nám čistú bielu plachtu a vzali nás do budovy tzv. Revíra. Dostali sme sa do peknej bielej posteli, v ktorej mamka neskôr zomrela. Mamka zomrela po oslobodení. 28. apríla 1945. Mala týfus, pár dní pred oslobodením ochorela. "

  • "V Bergen-Belsene mali tiež Appelplatz. Bolo to strašné, lebo predtým sme hocikedy museli stáť v zime alebo nás nečakane vyhnali, ale tu s tým prestali. Od marca stále prichádzali ľudia, už sa nedalo kde hýbať a dýchať. Asi si povedali, že nás zničia hladom a chorobami. Nedávali nám jesť, zavreli vodu, záchody neboli, len latrína. Ľudia mali hnačky, ako utekali, tak to z nich tieklo. Jedno šťastie, že 15. apríla (ešte bola vojna) nás oslobodili anglickí vojaci. Tí boli veľmi chytrí. Hoci ešte bola vojna, zachraňovali ľudí. "

  • "A asi dva-tri dni sme cestovali a došli sme do Osvienčimu. Ak si predstavíte vchod do Auschwitz-Birkenau a koľajnice, tak naše vagóny dovliekli priamo pred krematórium. Počuli sme, že sa nemôžu dohodnúť, boli tam niekoľko vojakov, čo strážili a organizovali úlohy. Jedni povedali, aby nás rýchlo naložili do krematória, lebo všetko je ešte teplé a ďalší kričali, že treba krematórium vypnúť. Hádali sa. Tak sme nadránom prenocovali na tých železničných koľajniciach vo vagónoch a poslali nás ďalej do Nemecka vedľa Berlína do ženského tábora Ravensbrück. V tábore boli aj niekoľko rokov, už mali svoje návyky. Vlak zastal. Vždy to robili tak, aby to miestni obyvatelia nevideli. Hnali nás cez pole. Dostali sme sa na nejakú cestu a následne sme prišli pred bránu tábora pred veľkou sivou bránou s nápisom Arbeit macht frei a vydali rozkaz, aby sa oddelili muži a ženy."

  • "Potom sme sa odsťahovali do Kežmarku, kde sa narodil otecko a mal tam súrodencov. Jeho brat nám našiel byt a usídlili sme sa tam. V Kežmarku sme boli na etapy. Boli sme od roku 1940 do roku 1942 u strýka, keď začali transporty. Najprv išli dievčatá, potom muži a celé rodiny. Zasvietila nás nejaká hviezda. Otecko nás vzal v noci nejakým autom do dediny na východnom Slovensku, kde sa narodil môj brat. Tam nás ukryli. Do transportov brali všetkých. Tam sme teda sedeli v jednom malom byte ukrytí tri mesiace, až transporty ustali a znova sme sa presťahovali do Kežmarku. V úkryte sme boli celý čas zavretí. Keby o nás vedeli, udali by nás a vzali. Vtedy neboli také kanalizácie, tak bol troška problém. Nosili nám tam jedlo. Najmä večer, keď bola tma. (Doniesla som životopis v nemeckom jazyku.) Pamätám si na všetko. V úkryte sme boli iba naša rodina – ja, otec, mama a brat. Keď sa všetko ukľudnilo, určitým osobám dovolili sa vrátiť do hospodárskeho života."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Izrael, 09.12.2022

    (audio)
    délka: 01:40:41
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Dodnes ma prepadajú úzkosti a strachy, avšak je vo mne niečo silnejšie, čo ma vždy ženie dopredu

Alica Weiszfeiler - foto z nahrávania.
Alica Weiszfeiler - foto z nahrávania.
zdroj: Popis

Alica Weiszfeiler, rod. Goldman, sa narodila 28. novembra 1933 v Moravskej Ostrave. Jej rodina bola židovského pôvodu a prisťahovala sa zo Slovenska. V roku 1939 bola nútená sa vysťahovať späť na Slovensko. Tam ju čakali neisté časy kvôli vzrastajúcej sile antisemitizmu. V Bratislave sa Židom žilo čoraz ťažšie, preto sa otec rozhodol, že sa s rodinou presťahujú do Kežmarku. Rodina bola neskôr nútená v Kežmarku sa skrývať, aby sa vyhla transportom do koncentračných táborov. Otca a brata Alice však chytili a dali do žalára. Napokon v ňom skončila aj Alica s mamou a rodina sa neskôr nevyhla ani transportom. Skončila pred krematóriami tábora Auschwitz-Birkenau, kde nacisti rodinu rozdelili. Alica s mamou pokračovali do koncentračného tábora v Ravensbrücku. Pred oslobodením sa ocitli v Bergen-Belsene v otrasných životných podmienkach, kde ich nacisti nechávali o hlade a smäde. Veľa väzňov v tábore umrelo. Tábor oslobodili britské jednotky. V tom čase v ňom bolo asi 60-tisíc väzňov. Briti zriadili tábor pre chorých, do ktorého umiestnili aj Alicinu mamu. Tá však zomrela na týfus. Alica sa ocitla v detskom domove. V tom čase veľa detí smerovalo na adopciu do Švédska k miestnym rodinám. Malá Alica to však odmietala, pretože sa chcela dostať späť na Slovensko. Bola presvedčená, že sa stretne so svojím otcom a bratom. Najskôr sa dostala do Prahy, kde ju v detskom domove našiel strýko a potom rýchlo putovala do Kežmarku. Alicin otec sa druhýkrát oženil a Alica dostala nevlastnú sestru. Neskôr sa presťahoval do Izraela a Alica išla študovať do Belgicka. Po štúdiách sa ocitla v Izraeli, kde začala nový život a napokon sa tam aj vydala za Alfreda Weiszfeilera. Do jej rodiny sa narodilo 10 vnúčat a 11 pravnúčat.