Mária Nonnata Vrbová

"Môžete mi povedať viac o tej psychiatrii, čo ste tam robili?" "Čo som tam robila? Robila som tam ako zdravotná sestra a som mala na starosti celé oddelenie, lebo sme dostali miesto mňa, ja som takú funkciu vrchnej robila a miesto mňa prišiel ošetrovateľ, ktorý bol civil, ale bol taký úbohý, že nevedel ani napísať, ani počítať, nič. No tak som to všetko robila za neho až do ´62, lebo tam boli psychickí pacienti a robili sme tam inzulínové komatá. To bola veľmi náročná robota, to sa dal inzulín a keď upadol do kómatu, keď bol v kóme, tak nechali sme ho tam pár minút a potom sme dali cukor a s tým sladkým sme mu dali do žalúdka a on sa vlastne, no do toho komatu upadol z toho inzulínu, a z toho cukru sa budil. A tú sondu dávať, keď boli v bezvedomí, to bola taká náročná robota a nechcel to nikto robiť tak som to robila ja. Lebo tieto čo boli mladšie dievčatá, aj staršie ako ja, čo už pracovali, lebo už sa chystalo, už nasadzovali miesto nás civilný personál. No tak sa učili a tak som robila tie inzulinové komatá a tú sondu."

"Začala som sa... ale ja som sa aj počas totality venovala. Ma tajne voľakde zbadali a nášmu kňazovi , mali sme duchovného a mu povedali, že chodím za, že sa stretávam s mladými. A povedal: ,Prosím vás, však tá má takú astmu, že chrčí každú chvíľu.´ Že to sa asi zmýlili. Ale to bola pravda. Ale sa ma zastal, lebo sa bál, že ma zoberú voľakde. Lebo mi viac ráz hrozilo. Lebo mňa veľmi chceli nazad naspäť do nemocnice, takže tam ma trápili dve hodiny, len aby som sa vyzliekla a išla tam. Že oni to sľúbili správcovi, že ma dovedú naspäť, no ale sa im to nepodarilo. A keď som raz sľúbila vernosť Bohu, jak by som sa toho mohla zriecť? "