Natália Vráblová

"To bol jeden z našich najmenších kláštorov. To bol tak pre sedem, osem sestier, jedenásť. To bola filiálka Trnavy najskôr. Mali tam úvodu, to je detskú škôlku, ľudovú školu a meštianku. Tak len pre tú Modru a okolie. Tak tam zriadili tzv. sústreďovací kláštor. Tých domácich sestier tam bolo tak do desať. A teraz tam priviezli nás – 36. A my jak sme prišli, tak tá zmocnenkyňa čo tu bola, "pre novicky tu nie je miesto". Novicky tu nemajú žiadne miesto, tu sa nezmestia. Lebo oni už mali vypočítané, koľko tam privezú ľudí. Ale našťastie tam jedna z tých domácich sestier povedala: "nejaké miesto sa nájde". A tak sme boli ubytované v škole, v kabinetoch. Potom priviezli celú komunitu z Košíc, 40 sestier. Z Bratislavy väčšina isla do Horných Semeroviec, ale niektoré prišli do tej Modry. Takže sme boli ubytované opravdu v tých triedach. Jedna posteľ vedľa druhej. Keď sme sa umývali, to sme sa nemali kde, každá sme mali lavór, kýbel a to. Postel, medzi tým maličká celička, to sme mali plachtami oddelené."

"Tak sme išli do kaplnky, tam sme sa modlili, spievali, ale tí čo prišli pre nás, tí eštebáci, čo kto to bol, tak boli dnu. Novicmajsterka ich poslala niečo von, aby tam išli. A my medzi tým ako išli von sme zamkli bránu a znútra zahasprovali. My sme v kaplnke modlili sa, spievali. Oni už kričali "v mene zákona, otvorte nám!" A my sme stále na to nereagovali. Len sme sa ďalej modlili a spievali. Čo oni urobili? Na prízemí boli mreže, tak oni potom odpilovala mreže na jednej miestnosti. Takto vošli do vnútra. Tým sme vedeli, že už iné nezbýva, len sa naozaj baliť a ísť. To bolo od rána do odpoludnia"