Veronika Veselovská, rod. Črepová

„Bola mobilizácia v štyridsiatom štvrtom. Však hej? To znamená, že za vojakov volali všetky ročníky, ktoré tam patrili, na vojenskú správu. Otec bol pomerne mladý, takže aj otec patril do tých ročníkov, ktoré volali. Ale otec už bol slepý, on oslepol, keď ja som mala tri roky. To bolo v lete, mama mala nakosené, bolo jej treba hrabať a zvážať na chrbte. Tak poslala s chlapmi mňa aj otca. Prišli sme do Ružomberka na vojenskú správu. No otca neodvelili, keďže bol slepý. Dali nám aj najesť, voľajaký betón to bol. Poslali jedného vojaka, neviem, kto to bol, dali mu peniaze, aby nás naložil do vlaku, lebo išla Korytnička do Osady. Tak vojak išiel s nami na stanicu, ale bolo mu to asi dlho čakať. Kúpil lístok, dal ho otcovi do ruky a odišiel. My sme tam ostali, ja som ani hodiny nepoznala. My čakáme, čakáme. ’Ale koľko je hodín?‘, otec vraví. Nevedela som. Potom tam voľakto išiel a pýtal sa: ‘Koľko je hodín? Veď ten vlak by mal už ísť!‘ On odpovedal: ‘Ujo, ten vlak už dávnom odišiel.‘ A my sme s otcom ostali na stanici. Osemročné dieťa a slepý chlap, ostali sme na stanici! No tak čo urobíme? Už nemáme spojenia domov! Tak sme išli pešo. Otec bol, pravda, nervózny, aj ma striasol nie raz, ale ja sprosté decko. Potom sme sa opytovali po ceste, že kadiaľ ideme, dobre ideme, nejdeme zle? Nakoniec sme sa dostali akosi na Biely Potok, tam sa dostal ku známym, lebo otca si ľudia vážili. A tí známi, tí sa nejakým spôsobom postarali, aby sme sa dostali domov.“

„Tak on prišiel z Prašivej, aby pripravil drevo, aby mali pri čom ten chlieb piecť, ktorý potom starí chlapi vynášali na Prašivú. Prišiel domov – bol na dvore a pripravoval to drevo do pece. Išiel dolu cestou Rus – partizán, s ktorým si ujo tykal, tak sa poznali, že na neho zavolal menom. Ako to bolo, neviem. Neviem, ako sa volal. Zavolal na neho. Ten vytiahol revolver a strelil do uja. Strelil mu do brucha a o dva dni na to ujo umrelo. Čo je kronika Lúžnej, je v nej napísané, že ujo zomrel na Prašivej. Na Prašivej boje neboli, tam sa Nemci nedostali, ani Prašivú nebombardovali. Ktorú dolinu mali bombardovať? Veď to nevedeli! Ale že ujo prišiel domov, že ho na dvore zastrelil kamarát – Rus, veď to bolo zastrelenie! Zostalo dvoje maličkých detí.“