Pavel Eli Vago

„Po určitom čase prišiel k starému otcovi nejaký žandár, ktorý mu hovorí: ,Pane, dostal som správu, že u vás sa ukrývajú nejaké židovské deti.‘ Musím ti však povedať, že my so sestrou sme už na to boli pripravení, že keď príde nejaký žandár, tak sa schováme do skrine a budeme silno držať dvierka na tej skrini. Ja som však urobil taktickú chybu, pretože som mal na nohách obuté papuče, keďže som bol u starého otca. A ako som utekal do tej skrine, tak mi vynechal krok a zostala mi na zemi papuča. Tak on na základe toho vedel, že sa tu niekto skrýva. Potom so silou otvoril skriňu, ale ešte nás nevidel, až keď odhrnul šaty doľava a doprava, tak videl, že na rohoch sa ukrývajú dve deti. Potom išiel za mojím starým otcom a povedal mu: ,Je mi to nepríjemné, ale tie deti budem musieť zobrať.‘“

„Schádzame dole s tými ruksakmi, zoslabnutí a zmrznutí, hladní a smädní, a vidíme stáť jeden domček. My sme nevedeli, kde sme, že je to dedinka Hronček. A zaklopeme na ten dom a otvorilo nám dievča, ktoré ešte žije a volala sa Valika Vaculčiaková. Pamätám si, že jej matka celej našej skupine uvarila čaj a to sa ani nedá vysloviť, aké to bolo neuveriteľné, keď sme mohli vypiť ten čaj. Pán Vaculčiak nám potom hovoril: ‚Počujte, vy ste veľmi veľká skupina a my sa tiež bojíme, že budeme obsadení Nemcami, takže veľmi ľutujem, ale nemôžete u nás ostať. Snáď ale nájdem v lese nejakú chatrč, kde sa budete môcť ukryť.‘ Nemali sme iného východisko, tak sme začali šliapať za ním, to bolo iba niekoľko kilometrov a naraz vidíme tú chatrč, boli na nej otvorené dvere a nikto tam nebol. A zase tam bola drevená pričňa, ale pre nás to vtedy vyzeralo ako hotel Hilton. Po tých dňoch, keď sme zmrznutí spávali pod holým nebom.“