Pavel Eli Vago

„Schádzame dole s tými ruksakmi, zoslabnutí a zmrznutí, hladní a smädní, a vidíme stáť jeden domček. My sme nevedeli, kde sme, že je to dedinka Hronček. A zaklopeme na ten dom a otvorilo nám dievča, ktoré ešte žije a volala sa Valika Vaculčiaková. Pamätám si, že jej matka celej našej skupine uvarila čaj a to sa ani nedá vysloviť, aké to bolo neuveriteľné, keď sme mohli vypiť ten čaj. Pán Vaculčiak nám potom hovoril: ‚Počujte, vy ste veľmi veľká skupina a my sa tiež bojíme, že budeme obsadení Nemcami, takže veľmi ľutujem, ale nemôžete u nás ostať. Snáď ale nájdem v lese nejakú chatrč, kde sa budete môcť ukryť.‘ Nemali sme iného východisko, tak sme začali šliapať za ním, to bolo iba niekoľko kilometrov a naraz vidíme tú chatrč, boli na nej otvorené dvere a nikto tam nebol. A zase tam bola drevená pričňa, ale pre nás to vtedy vyzeralo ako hotel Hilton. Po tých dňoch, keď sme zmrznutí spávali pod holým nebom.“

„Na štedrý deň roku 1944 naraz prišiel taký veľký Slovák v plátennom bielom oblečení, s čiernou čiapkou a mal valašku v rukách, a naraz začal kričať: ,Mor ho! Mor ho!‘ Ja som si vtedy hovoril: ,Otec, to je koniec! Teraz to je koniec.‘ A on kričal na mňa: ,Ja hľadám Židov!‘ A našiel nás, celý bunker. A mal taký veľký ruksak, ktorý ťahal, a my sme tam mali taký malý stolček a on vysypal z toho ruksaku chlieb a samé dobroty, čo sme nevideli mesiace. Kukali sme sa jeden na druhého, nevediac, čo sa to deje. A on pokračoval: ,Ja som z Čierneho Balogu a prišiel som uvítať Židov!‘ Tak to snáď ani nebolo možné, ja som prvýkrát vtedy počul, čo to je Čierny Balog. Pre nás to bolo ako zázrak z neba.“