Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Róbert Uškovitš (* 1928  †︎ 2023)

• narodený 5. decembra 1928 v obci Papradno

• študoval na gymnáziu v Žiline

• 1. 9. 1949 nastúpil ako učiteľ do ľudovej školy v Hornej Tižinej-Staňovej rieke

• 1. októbra 1950 narukoval do Košíc

• november 1950 - 25. 10 1953 trestná služba v PTP

• 1956 učiteľ na základnej škole v Terchovej

• 1957 riaditeľ školy v Ovčiarsku

• od 1958 v Divine-Lúkach

• 1962 - 1968 učiteľ na základnej škole v Strečne

• v súčasnosti na dôchodku v Rajeckých Tepliciach

• Róbert Uškovitš zomrel 14. apríla 2023.

Róbert Uškovitš sa narodil 5. decembra 1928 v podhorskej obci Papradno v okrese Považská Bystrica. Pochádza z učiteľskej rodiny, už jeho starý otec bol učiteľom: „Aj prastarý otec mal údajne čosi s učiteľstvom.“

Otec Ján Uškovitš vyštudoval učiteľský ústav v Turčianskych Tepliciach. V roku 1918 bol ako príslušník 71. trenčianskeho pluku (tzv. trenčianskeho drotárskeho pluku) účastníkom vzbury v Kragujevaci (terajšie Srbsko). Po prvej svetovej vojne pracoval ako správca ľudovej školy v Papradne. Matka Janka, rodená Majeríkovová, bola domáca, ale taktiež učila ručné práce, napríklad vyšívanie. Róbert si spomína aj na veľmi dobrých českých učiteľov, ktorí prišli na Slovensko a boli skutočným prínosom pre tunajšie obyvateľstvo. So staršou sestrou Oľgou a mladším bratom Richardom prežili napriek skromným pomerom šťastné detstvo: „Detstvo bolo úžasné, naša rodina bola veľmi dobre zorganizovaná a ucelená a naši rodičia sa mali veľmi radi. Papradno bolo zaostalé, ale pri tom všetkom domácej kultúry tam bolo veľa a bolo tam radosť žiť. Aj pri všetkých ťažkostiach, ktoré boli, hlavne so starosťou o živobytie.“

Cez druhú svetovú vojnu

Ako mnohým pamätníkom z ich generácie aj Uškovitšovcom do života vstúpila druhá svetová vojna. V Papradne boli usídlené počas Slovenské národného povstania nemecké jednotky. Nemci Róberta spolu s inými ľuďmi nasadili na prácu na protitankových zátarasách. V okolitých lesoch operovali aj partizánske jednotky: „Tí Nemci sa usadili na hornom konci Papradna, kde bol židovský cintorín, vymurovaný mal celý obvod asi do výšky pol metra. Tam sa ukrývali, ale partizáni ich obkolesili, aby sa vzdali. Nastala paľba a aj tam zahynuli tí Nemci.“

Róbert si pamätá na kuriozitu, že s niektorými partizánmi, keď zbehli do dediny, hrávali aj volejbal. Koniec vojny strávil Róbert v Rajeckých Tepliciach, kde sa presťahovali v najťažších časoch, keď územie Slovenska okupovala nemecká armáda. Počas presunu boli svedkami niekoľkých prestreliek. Róbertov otec dostal echo, že ako na predstaviteľa Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v obci sa na neho chystajú niektorí partizáni. A tak radšej odišli. Situácia bola podľa Róberta v tom čase neprehľadná a často sa vybavovali aj osobné účty.

V ich dome boli ubytovaní rôzni ľudia. Vystriedali sa u nich Nemci aj jedna Ruska. Napokon do Rajeckých Teplíc dorazili aj jednotky z armády generála Ludvíka Svobodu, ktorým sa podarilo v okolí mesta zablúdiť. Cestu im ukázal a sprievodcu robil práve Róbert: „Prišla k cestnému mostu jedna kolóna – Československá armáda, prvý armádny zbor, časť z neho. Osemdesiat až sto ľudí, tuším 30. apríla 1945. Oni celí hotoví ostali pred vyhodeným mostom. Vrátiť späť sa nemohli. Tak som ich pekne viedol pomedzi stromy, to nebolo také jednoduché, lebo stromy boli hustejšie. Nakoniec som ich zaviedol k sanatóriu, kde inak spolu ležali aj Nemci, aj partizáni a naviedol na ďalšiu cestu. Cez koľajnice museli prejsť, aj prebrodiť rieku Rajčianku, ktorá bola rozvodnená, so všetkou technikou. Mali sa dostať do obce Malá Čierna.“

Spolu s otcom politicky nespoľahliví

Do Róbertovho života, podobne ako do života mnohých mladých ľudí zasiahol komunistický režim. Róbertovho otca Jána Uškovitša 5. novembra 1948 na základe udania obvinil verejný obžalobca ľudového súdu v Trenčíne, že ako oddaný člen a neskorší predseda HSĽS v Papradne schvaľoval a agitoval v prospech vzniku Slovenského štátu a proti Československej republike a Sovietskemu zväzu. Na súde v Trenčíne bol 3. decembra 1948 oslobodený, pretože sa to komunistickej moci nepodarilo dokázať a nik proti nemu nesvedčil, okrem jedného človeka, ktorý bol aj iniciátorom Jánovho predvolania a obviňoval ho z prenasledovania svojho syna, ktorého Ján Uškovitš učil. Podľa spomienok Róberta jeho otec bol apolitický, funkciu cez vojnu zobral kvôli rôznym prosbám, aby to predsa zobral radšej on ako niekto iný: „Keď sa opýtali toho udavača: ,Odkedy ste v komunistickej strane?‘ Odpovedal na to: ,Vždy! Vždy som bol v komunistickej strane!‘ V skutočnosti nebol vôbec v komunistickej strane, len potom neskoršie sa tak tváril. Takže sudca, keď videl, že za obvinením stoja výlučne osobné dôvody, tak môj otec bol úplne oslobodený. Ale to už nebrali v úvahu ani v Rajeckých Tepliciach, kde sme sa presťahovali.“

Ján Uškovitš bol každopádne prepustený zo zamestnania a rodina sa pre komunistický režim dostala do škatuľky „politicky nespoľahliví“. Mladý Róbert študoval na gymnáziu v Žiline, po maturite v roku 1949 sa ako člen Československého zväzu mládeže (ČSM) zúčastnil jeden mesiac stavby Trate mládeže Hronská Dúbrava – Banská Štiavnica. Pamätá si hlavne na to, že mali dookola to isté jedlo – granadírsky pochod. Ďalej chcel ísť študovať elektrotechniku, stratil však možnosť štúdia na vysokej škole. V lete 1949 si na otcovu radu spravil mesačný učiteľský kurz a v tom istom roku nastúpil ako učiteľ do ľudovej školy v Hornej Tižinej-Staňovej rieke. Určitý čas aj zastupoval riaditeľa, ktorý mal úraz.

Dňa 1. októbra 1950 potom ale dostal povolávací rozkaz a okamžite narukoval. Priradili ho do Košíc k protitankovému hypomobilnému delostrelectvu - B5, pluk 11. Tu absolvoval mesiac základného výcviku i prvú ostrú streľbu na Bankove. Asi po mesiaci predvolali niektorých vojakov na politické previerky, medzi nimi aj Róberta a jeho priateľa Tibora Tarra, taktiež z učiteľskej rodiny: „Prišiel politruk na náš útvar a už boli naučení, ako budú s nami jednať. Zavolali nás. A sa ma pýtal: ,A čo ste chceli študovať?‘ Ja hovorím: ,Elektrotechniku!‘ A on: ,A koňotechniku tak nie?‘ Také ironické otázky hneď mali.“

V nasledujúcich dňoch, v novembri 1950, niekoľkým preverovaným vojakom - medzi nimi aj Róbertovi a Tiborovi - ako politicky nespoľahlivým (klasifikácia E) odobrali zbrane a presunuli ich do Libavej na Moravu: „Mali sme na cestu dva dni, tak sme prenocovali v Rajeckých Tepliciach. Mohli sme ujsť, ale kde by sme boli ušli? Už začali ťažké časy. Ešte sme ani neotvorili ústa a už vedeli, čo s nami spravia a ako budú s nami zametať. My sme už boli odsúdení, dokonca aj vyvezenie, keď sa to tak zoberie, lebo aj o tom sa hovorilo, že pôjdeme na Donbas.“

Vojenský výcvikový tábor: Mesto Libavá

Libavá bolo veľké zberné stredisko, takmer mestečko, kde sústreďovali príslušníkov PTP, ktorých rozdeľovali na ďalšie útvary a pracoviská. Róbert tu absolvoval výcvik bez zbrane a prvé nútené práce. Bývali v barakoch v otrasných podmienkach. „Pétepáci“ pracovali na stavbách letísk, budov, ciest prípadne klčovali lesy. Pri tejto práci boli časté úrazy, čo vyplývalo z toho, že sa vôbec nehľadelo na zdravotný stav „politicky nespoľahlivých“. Nesledovala sa bezpečnosť, ale len rýchlosť a efektívnosť vykonanej práce: „Hocikedy mohol človek zahynúť, tých nešťastí bolo strašne veľa. Boli tam veľmi ťažké práce. Civilní zamestnanci ani nechceli takú prácu robiť, no nie preto, že boli málo platené, ale hlavne preto, že boli nebezpečné.“

Róbert mal však aj šťastie a na čas sa dostal na správu budov k poručíkovi Boklažukovi, ktorý bol veľmi seriózny a dokonca mu vystavil povolenie na neobmedzený pohyb po celom objekte. Mal na starosti výdaj pracovných a čistiacich pomôcok. Náplňou práce bolo aj zmapovať objekt a urobiť nákresy opustených aj obývaných budov. Popritom s kamarátmi robili kultúrny program, bola aj možnosť športovať, čo ich aspoň trošku vytrhlo z bezútešnej reality. Prvé Vianoce v PTP strávil v meste Libavá, domov mu nebolo umožnené ísť, ale „pétepáci“ si aspoň v tajnosti spravili polnočnú svätú omšu v tunajšom kostole. Spomína si aj, ako raz museli nastúpiť do kultúrneho domu: „Prišli takzvaní pokrokoví kňazi a spochybňovali Sväté Písmo. No vystúpil jeden z nás, Mons. Josef Zvěřina, a rázne napadol prednášajúcich, pričom jeden z nich študoval teológiu na Cyrilo-Metodskej fakulte v Prahe, kde práve Zvěřina kedysi prednášal. Nastal zmätok – výkriky, dupanie, jednoducho bola to blamáž a museli to zrušiť.“

Najhoršia spomienka pre Róberta však bol jeden večerný rozkaz: „,Zostávate na výnimočnom cvičení na neurčito!´ rozkázal veliteľ. Sme boli z toho hotoví. To neurčito - na ako dlho to je? Kto to vie povedať? Tak mnohí boli úplne sklamaní, najmä mladoženáči, ktorí mali už rodinku a nedostali sa domov ani na dovolenku. Niektorí mali aj samovražedné myšlienky a chceli sa otráviť na ošetrovni a dostali otravu žalúdka. Nepamätám sa presne, ale myslím, že niekde došlo aj k úmrtiu. Takže aj takto niektorí ľudia zahynuli, z tohoto zúfalstva.“

Róbert spoznal dobrých aj zlých veliteľov. Niektorí velitelia sa snažili čo najviac zlomiť „pétepákov“ či už každodenným šikanovaním alebo podkopávaním ich presvedčenia či viery formou prevýchovy a komunistickej agitácie. Veľmi úspešní však neboli. Najhorší boli politruci alebo príslušníci Obranného spravodajstva (OBZ): „Boli sme na pozore, lebo jeden príslušník OBZ získaval našich i cez ich manželky. A niektorí chlapci sa aj popálili.“ Pétepáci sa však okolo seba zomkli a vznikli tu silné priateľstvá. Róbert sa tu spoznal z mnohými duchovnými: spriatelil sa s Kornelom Eschwigom Hajtsom, Jozefom Tóthom, dekanom a básnikom z Košíc, saleziánmi donom Alojzom Masným a Jozefom Kosmálom z Dubnice a mnohými ďalšími ľuďmi, s ktorými spoločne zdieľali svoj údel. V ťažkých životných chvíľach pomáhal aj humor a veselé príhody: „Mal som kľúče od hlavného transformátora pre mesto Libavá. Raz sme sa s Tiborom Tarrom dohodli, keď chlapci už pomaly išli spať. Tarr im hovorí: ,Boli sme u jedného psychológa a ten hovoril, že všelijaké veci sa dejú vo svete a aj sme sa čosi od neho priučili. Ja cítim, že prichádza nejaké fluidum a že čosi sa okolo nás robí!‘ A začal: ,Mágia, mágia zhasni!‘ A niekoľkokrát to opakoval. Ja som mal s ním dohodnutý presný čas a v tom nastala úplná tma. Celé mesto bolo v úplnej tme. Neviem, ako reagovali na to dôstojníci, či tam bývali poruchy, ale nikto nič nevyšetroval, no a ja som po nejakej minúte či dvoch to zapol, všetko svietilo, zamkol som transformátor a nikto nič nevedel.“

Spomienky na všetky pracoviská v PTP

Róbert strávil v PTP vyše tri roky ako pomocný robotník na 15 rôznych pracoviskách (Rajhrad, Mikulov, Hradec Králové, Opočno, Pardubice, Milíčeves atď.). Dokonca aj po skončení služby v PTP sa musel zúčastniť výnimočných cvičení v Dubnici nad Váhom a v Žiline, kde bol v strážnych oddieloch, ktoré strážili zbojárske objekty či továrne. Na každé pracovisko má nejakú spomienku. Na brigády chodili aj do Vítkovíc na krátkodobé stavebné práce, presun materiálu a rôzne stavby: „Dostali sme pracovné oblečenie, ja kabát s výložkami a zdravili ma dokonca aj poddôstojníci.“ V Rajhrade pri Brne likvidovali kláštor istej rehole a pamätá si, že v chráme bola do výšky pása vojenská výstroj. „A cenná teologická knižnica, to chceli zničiť-spáliť, niečo sme ukryli. Na námestí ateisti zhadzovali sochu Imakuláty, visela na kladke. O pár dní iniciátor zomrel.“

V Mikulove vykonávali rôzne ťažké práce a Róbert si pamätá, že dostávali kus slaniny, ktorý vymieňali s domácimi za výborné mikulovské víno. V Hradci Králové boli ubytovaní v hoteli: „Cez opušťák sme ja s Tóthom a Hajtsom navštívili v Červenom Kostelci známeho experimentálneho psychológa Břetislava Kafku, dostali sme aj knihu s venovaním a podpisom autora a mali s ním nezabudnuteľný asi dvojhodinový rozhovor.“ V Opočne a Dobruške mali aj kultúrny program, prístup ku knihám a civilní zamestnanci cítili s nimi a prejavovali im solidaritu: „Práve tam ma navštívila sestra Oľga Kenderová s manželom Viktorom, keď som s kamarátom skladal vagón cementu.“

Najhoršie a najťažšie práce boli pri výstavbe letísk v južných Čechách. Róbert to zažil v Pardubiciach a v Českých Budějoviciach. Zaujímavé je, že napriek ideologickému nepriateľstvu a studenej vojne používala komunistická moc pri týchto stavbách najmodernejšiu americkú techniku, samozrejme aj s využitím otrockej pracovnej sily „pétepákov“. V Pardubiciach pracovali vedľa dostihovej dráhy, kde sa konávala aj Veľká Pardubická. Vojaci bez zbrane museli podávať nadľudské výkony a plniť normy alebo ich čakali nočné cvičenia. Dôstojníci mali k nim zlý vzťah, čo sa často odrážalo v rôznych absurditách. „Keď sme v Pardubiciach po ťažkej práci dostali opušťák na koncert, v dobrej nálade sme si posedeli pri poháriku, ba zaplatili sme aj dôstojníkom, čo sa ich však dotklo a pokladali to za urážku. Potom nás na ulici šikanovali, že máme zle nasadenú čiapku, a keď sa pri tom pozastavili bežní občania, velitelia zmizli.“ Ešte horšie to bolo v Českých Budějoviciach. „Dôstojníci nás sekírovali aj nočnými pochodmi. Museli sme spievať, pochodovať, mali mozole a otlaky. Došlo to tak ďaleko, že sme dali sťažnosti na ministerstvo obrany, bolo aj vyšetrovanie a naoko boli prijaté aj naše návrhy. Dodržiavalo sa to však len chvíľu a potom sa to vrátilo do starých koľají.

Róbert si spomína aj na zážitok, ktorý ilustruje, že príslušníci PTP neboli len otrockou pracovnou silou, pri ktorej im často hrozilo ohrozenie zdravia a života, ale boli vystavení aj ľubovôli svojich veliteľov: „Keď sa z večernej vychádzky vracal vojak v dobrej nálade a veselo si vyspevoval, posádkový v službe mu zakázal spev a po výzve na neho strieľal pištoľou. Nakoniec mu prestrelil stehno.“

Návrat do civilu a ďalší život

Po návrate do civilu sa Róbertovi podarilo diaľkovo vyštudovať vysokú školu s pedagogickým zameraním. V roku 1954 začal pracovať ako plánovač pre rezbárske družstvo v Rajeckých Tepliciach, od 1. marca do 25. augusta 1956 bol pracovníkom Okresného úradu geodézie a kartografie v Žiline, potom krátko v roku 1956 učil na základnej škole v Terchovej. V roku 1957 sa stal riaditeľom školy v Ovčiarsku, od 1958 v Divine-Lúkach a v rokoch 1962 až 1968 pracoval ako učiteľ na základnej škole v Strečne. Neskôr viedol rôzne krúžky v Rajeckých Tepliciach. V čase dokumentovania žil na dôchodku v Rajeckých Tepliciach ako vdovec a má 4 deti. Róbert Uškovitš zomrel 14. apríla 2023.