Bartolomej Urbanec

„Ja som robil na družstve, potom oni išli do štátneho majetku, tak som prestúpil na Salvator, do Lipoviec. Robil som pomocného kuriča a tam ma začal občas navštevovať jeden mladý príslušník štátnej bezpečnosti, ale už som videl, že to už je iný postoj. Taký skôr, už som videl, že to nie je z pozície moci a tak. Dokonca mi ešte aj toto povedal, to som si tak zapamätal. Hovorí: ,Pán Urbanec, dajte si pozor na to, čo hovoríte. Vy napríklad ste aj vo vašej kňazskej spoločnosti a dobromyseľne poviete svoj názor a dostane sa to k nám. Dajte si pozor, čo hovoríte.‘“

„Ja som mal to šťastie, že som chodil každý mesiac na svätú spoveď, na prvý piatok a boli tam šikovní kapláni ako Janko Hudák, Dranga. A tak pri spovedi som sa zdôveril s tým, s čím zápasím, že teda takých profesorov máme, ktorí hovoria, že netreba veriť, že to je hlúposť to je prežitok, áno, tmárstvo. A tam som dostal také vysvetlenie, povzbudenie a dokonca mi odporučili aj túto knižku, Viera veľkých vedcov, a to mi veľmi pomohlo. Pomaličky mi začalo svitať, že toto, čo sa hovorí proti Bohu, proti viere, že to asi nie je pravda, že to je propaganda, že ako veda a náboženstvo sa nedá zlúčiť, keď takí veľkí vedci ako Max Plank, Isaac Newton, Pasteur, že im to nevadilo. Modlili sa denne ruženec a chodili do kostola. A akože oni si to vedeli zvlášť títo veľkí vedci, nemali problém s vierou, no a teraz toto je. Tak pomaličky som si tak vytvoril správny postoj, že toto to nie je pravda. To je niečo falošné. To je akási propaganda, nie dobrá a toto mi skôr tú vieru tak posilnilo. A v tom vidím aj to, čo je známe z dejín, čo je pozitívne na tom prenasledovaní, a to že tá viera sa stala potom taká osobná, už nie zvyková, len preto, že ma tak rodičia vychovávali, že som tak rástol, ale boli sme nútení sami rozmýšľať, uvažovať a hľadať a prísť k takému osobnému presvedčeniu, že teda pravda je toto.“

„Tak a potom veľmi dobre bolo. To tiež z Bratislavy tí naši aktivisti, Krčméry a Jukl, Mikloško, oni mali skúsenosti z prenasledovaní, z väzenia. Tak oni nás inštruovali, že ako sa chovať a to bolo veľmi vzácne. Tak toto nás naučili: ,Pozri sa, keď ťa predvolajú, ty sa ich máš právo spýtať, či si obžalovaný alebo si svedok. Keď si svedok, musíš hovoriť pravdu, lebo ináč trestný čin spáchaš, keby si vedome klamal. Ale keď si obžalovaný, cigáň, hneď môžeš klamať ako chceš, hej. Ale jedno ešte nesmieš zabudnúť, že ako svedok môžeš si nepamätať. Keď nepamätáš si...‘ No toto bolo výborné. Pamätám sa na jeden výsluch taký, zavolali ma do Michaloviec. Keď idem okolo, vždy si na to spomeniem. A oni boli potom aj takí nešťastní z nás, hej, lebo to nemali ľahko s nami, keď sme boli takýto pripravení. No tak všelijako už tie otázky, kadečo chceli z nás dostať. To obyčajne na osoby. S kým sa stretávate, čo a od koho o tom viete alebo tak. Keď som bol svedok, tak ,Neviem, nepamätám sa.‘ A normálne ,Vy ste inteligentný človek, pán Urbanec, nepamätáte sa?‘ ,Nepamätám.‘ Ale už boli takí, že nás už nebili, lebo predtým, čo hovorili, aj drastickí boli. Tie vyšetrovania a tak, takže tu už to bola iná situácia.“

„No my sme boli taký osobitný ročník v tom, že ako sme nastúpili pätnásti, tak sme skončili. To ani jeden ročník, ani pred nami, ani po nás. Alebo sám vystúpil [študent], alebo ho vyhodili vtedy, hej. To sledovali v seminári. No a potom bola taká výhoda nášho ročníka, že sme sa držali, ako to niekedy býva na škole, takí vybraní. Vtedy sa usilovala štátna bezpečnosť [nájsť] spolupracovníkov aj z radov kňazov, aj z tých, čo sa hlásili do seminára. To bola bežná prax, že keď sa nemohol dostať niekto, tak prišli za ním a povedali: ,Viete čo? My vám pomôžeme. Vy sa dostanete do seminára, ale viete, sú aj všelijakí nepriatelia socializmu, tak keby ste nám zahlásili a tak.‘ Oni mali dobrú taktiku. Nepovedali, že budeš udavač, že budeš zrádzať svoje svedomie, ale tak, ,Však viete, záleží aj vám, aby socializmus prosperoval, tak nám pomôžete.‘ No a stalo sa, že podpísali. No potom oni, už keď ho mali, oni ho volali na výsluch, na rozhovor a chodili za ním. A že už keď to podpísal, tak niečo aj musí povedať. No takí mladí, viete, no tak aj prezradili, keď sa tak v ročníku niečo hovorilo, tak to udali. A všetko mapovali. No našťastie my sme boli taký ročník, že akosi sme sa držali, že nebol nikto, nemali nikoho v našom ročníku, takže nedostalo sa nič von, aj keď sme si pohovorili veľmi slobodne.“

„Vtedy Pán Boh bol taký samozrejmý ako to, čo vidím, ako príroda, ako to, že dýchame. Toto sa snažili rodičia tak vštepiť nám do srdca, takže veľmi rád si spomínam na nich a na tie otázky, ktoré odmalička nám dávali ešte skôr, ako sme začali chodiť do školy. Kto ťa stvoril? Načo ťa stvoril? To mi zostalo v duši. A keď porovnávam to, čo som už doteraz prežil, päťdesiat rokov svojej kňazskej služby a sedemdesiatpäť rokov života, viem, že väčšiu múdrosť som nikde nestretol, ani na univerzite, na vysokých školách, ako práve odpoveď na tieto otázky, že Pán Boh naozaj je. On je pôvodcom všetkého a zmyslom nášho života je poznať ho, milovať ho a slúžiť mu. Ešte tá krásna logika v tej odpovedi, že najprv musíme poznať, až potom môžeme obdivovať, milovať a slúžiť mu. Tak to je taká moja veľká túžba a to často pripomínam aj súčasným rodičom, že ako som vďačný. A určite tak aj iní z mojich súčasníkov, lebo nehovorím len za seba, že sme ohromne vďační našim rodičom, že nás naučili tej najväčšej múdrosti života a, samozrejme, že to nielen otázky boli a hovorenie, ale že oni tak žili. Ja si neviem ináč svojich rodičov predstaviť ako tak, že sa pravidelne modlili.“

„Také kontakty osobné [boli] na tých stretnutiach, síce tajných, ale tak sme to robili vždy, či už na narodeniny alebo tak. Tie osobné vzťahy sme si tak vytvorili s mládežou a potom, keď prišiel šesťdesiaty ôsmy rok, keď sa to začalo uvoľňovať, ja som postrehol, aké veci sa dejú v Bratislave. Tak ja som sadol na vlak a bol som tam na jednom stretnutí. Práve pán biskup Korec prišiel z väzenia. A s tou mládežou, no to bolo úžasné. Prvú skúsenosť takej dynamiky, nadšenia som tam zažil, a tak som si hovoril, že ja to prenesiem aj do Košíc na tú mládež, keď v Bratislave sa to deje. Ja som si ho nahral na magnetofón a keď som mal v dóme kázeň, tak som zobral magnetofón na kazateľnicu, že ja tam teraz prehrám pána biskupa Korca, ktorý bol vo väzení a teraz je vonku. No a tak sa to nadšenie akosi tu šírilo v Košiciach a oni, mladí ľudi hovoria: ,Však, pozrite sa, keď sa to tak šíri, urobme aj my mládežnícku omšu. No tak dobre a dajme to na prvého mája.‘ A to stačilo. Napísali nejaké plagátiky, také jednoducho na dvere. A že kde by sme si to dali, no tak Krista Kráľa, to je kostol na Moyzesovej ulici, tak tam to dajme. V stredu, na šiestu hodinu večer, prvého mája, v šesťdesiatom ôsmom. A ľudí, toľko mladých ľudí prišlo do toho kostola. Natrieskaný kostol. Sme to pripravili už s tou mládežou, čo sme sa poznali. Spevy, na gitarách niektorí hrali, známy Tóno Konečný bol vtedy študent, on bol taký muzikant, aj teraz prednáša hudbu. Tá svätá omša vyznela veľmi nadšene a radostne. Tak neuveriteľne, že z toho, čo sme prežili, z toho útlaku a potom odrazu také nadšenie, čiže to vyzeralo tak, že pod tým tlakom zvonku, akoby tej dynamiky sa nahromadilo a keď prišiel priestor, tak sa to silno rozšírilo a zaplavilo to celé Košice.“