Ladislav Szalay

"Keď ďalší rok ma redakcia nechcela, ale ma nevedela prepustiť. Takže som takto vegetoval na prázdno. No keď ma už prepustili, za tri mesiace som si nevedel nájsť miesto. Kdekoľvek som sa prihlásil, všade ma odmietli. Predsa nebudú ešte z Roháča si ďalšieho pravicového oportunistu si nasadzovať do kožucha. Dokonca som si vybavoval na bývalom pracovisku v akadémii, kde som mal veľa známych, som tam tri roky robil, takže som zapadol do toho kolektívu mojich seberovných, ktorí tam ostali. A hovoria: „Poď k nám, zakladáme takýto encyklopedický ústav. Ty sa obzeráš, rozumieš sa do kadečoho, od športu po ekonomiku. Príď.“ Vybavili mi to u predsedu strany, predsedu odborov, u riaditeľa akadémie: „Môžeš k nám nastúpiť. Poď.“ Neodsúhlasil to súdruh – Biľakov zať, ktorý bol na ÚV príslušný na vedu. Keď zistil, že tam chcem ísť, tak povedal, že nikdy. S výkričníkom mi to ukázal. Takže takto som dopadol. Takže som bol nútený nejako vegetovať a potom, keď som za tie tri mesiace nenašiel nič, mal som neplatenú dovolenku tri mesiace, tak mi museli oni nájsť miesto a našli mi miesto u seba v učtárni, kde som čísla prepisoval zľava doprava. A mal som najnižší plat v učtárni. Bo jeden pracovník s maturitou, to bol šéf a tri dievčatá, ženy, staršie panie, ktoré mali – šéf mal maturu, tie tri mali osemročnú meštianku a nejakú ďalšiu príležitostnú, ostatné mali základné vzdelanie. Mal som najnižší plat z tých všetkých, pretože mi napísali prax: 0. Čiže vysokoškolský titul nie je potrebný na tom mieste, kam ma dali."

"Posudzovali ju traja profesori. Všetkých troch som poznal. Jeden bol odborník, ktorého som si veľmi vážil, a dvaja boli stranícki exponenti. A ten človek, ktorého som si vážil, ten pred 47. rokom vydával časopis, ktorý bol, nie napodobeninou, ale duchom, niečo také ako vydával Tigrid v Prahe tie svoje – ako sa to volá... no, prídem na to hneď. Po 48. mu to, prirodzene, zatrhli (Obzory, Tigridove Obzory). Ja som si ich kupoval a jedno číslo mi chýbalo. Bol som v redakcii, na Palisádach to bolo, a tam mi on, tento pán profesor dal jeden exemplár, že nemusíte platiť. Dobre, ďakujem. Odvtedy som ho poznal. A zhodou okolností na prvom plese vysokoškolskom našej fakulty ma vybrali, že ty pôjdeš a ty pôjdeš pre tú pani, pre tú pani, aby to bolo organizované, čiže úvodný tanec. A mne dali jeho manželku. Bola mladá, ja som bol o päť rokov starší. Ale príjemná pani. Takže takéto vzťahy som mal s týmto pánom profesorom. A považoval som ho jediného za odborníka. Títo teraz – povedal prvý, že: „Súdruh, dokázali ste opak toho, čo ste mali dokázať.“ Som bol prekvapený: „Akože ja som mal niečo dokázať? Ja som mal vyzistiť.“ No, že: „Dobre, ale mali ste potvrdiť to, čo ste nepotvrdili.“ Hovorím: „Čo som mal potvrdiť?“ „Že na Slovensku sa zlepšuje život.“ „Zlepšoval život,“ hovorím, „viete, čísla mi dali takéto.“ Druhý povedal, že: „Práve to je to, súdruh, mali ste sa pozrieť, aké sú to čísla. To boli buržoázne štatistiky, to ste mali kritizovať. A nie tu písať, že na Slovensku sa žilo v ekonomike horšie.“ To boli títo dvaja. A ten tretí, čo bol odborník, ten ani slovo nepovedal o obsahu. Výborne sa vyhovoril a povedal: „Na osemdesiatich ôsmich stranách iba trinásťkrát citujete súdruha Stalina. To nie je dobrá vizitka.“"