Vladimír Strmeň

* 1928

  • „Ja som narukoval 12. septembra 1942. Až ma privítalo niečo nádherné. Akurát bol Radvanský jarmok a bol vyhlásený letecký poplach. Tak veľa zväzov išlo bombardovať východný front, ale jeden stroj mal závadu. Tak spustil svetlicu na padáku a tá išla pomaly a bomby zhodil na alvek za Urpínom. Asi trinásť bômb tam zhodil, aby sa odľahčil. Bolo veliké šťastie, že konfigurácia terénu bola taká, že tlaková vlna vyletela do stratosféry a nešla priamočiaro, lebo by bola hrozne veľa škody narobila. Ale, keby ste videli tú paniku! Pánečku! Radvanský jarmok, kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy ... To bol krik, panika! A my sme len z okien hľadeli, lebo sme akurát dvanásti narukovali, sme sa jeden na druhého kukali, čo idú bombardovať, či náhodou aj kasárne nie. Nevedeli sme súvislosť.“

  • „Ja keď som prišiel domov, na Richtárovú, v našom dome bol partizánsky štáb, kde mi veliteľ štábu povedal: ,Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!´ Tak som robil týždeň spojku, to bola spojka medzi Richtárovou, Tureckou, Jelencom a Špaňou Dolinou. A raz tak po týždni ma poslali ako spojku na Španiu Dolinu s depešou, kde mal službu nadporučík Sitár, s ktorým som slúžil vo Zvolene. Ten mi hovorí: ,Počúvaj, ale ty by si mohol s nami bojovať. Čo tam budeš toto robiť, behať po horách ako spojka.´ Hneď ma aj zajali. Druhý vojak išiel s odpoveďou na náš štáb do Richtárovej a ja som dostal výcvik ako strelec ľahkého guľometu a tiež mínerský výcvik. Po ukončení tohto výcviku nás zaradili do jednotky a bojovali sme pri Veľkých Bieliciach a hlavne na Turci.“

  • „Nemci na nás útočili pancierovými vozidlami typu Hakel. Útočili vo dne, v noci. Vždy v noci, ak niečo buchlo, hrklo, už vyleteli svetlice a už aj útočili na naše pozície. U nás pribúdali mŕtvi, pribúdali ranení, takže nebolo to nič Pán Boh vie čo. Ráno sme nevedeli, či dožijeme večera, a večer sme nevedeli, či dožijeme rána. V noci bol len možný prísun munície, prísun vody, prísun jedla. Nedalo sa cez deň, lebo sme boli takmer v obkľúčení. Ja som bol ranený 14. októbra v odpoludňajších hodinách, keď začali Nemci útok. Začali mínometnou paľbou na naše zákopy. Pred náš zákop padla mína, kde zabila dvoch našich strelcov a štyroch nás ťažko ranila. Mňa zachraňovali súrodenci Krnáčovci, keď pod guľometnou paľbou ma vliekli cez bán na obväzište. Tá hájonka tam ešte aj stojí, kde sme mali obväzište. Mali sme šťastie, že tam práve bola sanitka, ktorá nás previezla do Banskej Bystrice, kde zo mňa črepiny povyberal pán primár Petelen. Operačka šla na štyri zmeny, chodby boli plné ranených, ktorí kričali. Pod oknami operačky bola kopa rúk, nôh v kaluži krvi, ktoré museli odoperovať niektorým bojovníkom, ktorých zo zákopov tam priviezli.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Farná, Banská Bystrica, 27.09.2014

    (audio)
    délka: 01:02:29
    nahrávka pořízena v rámci projektu Soutěž Příběhy 20. století
  • 2

    Detva, 08.02.2016

    (audio)
    délka: 01:11:01
    nahrávka pořízena v rámci projektu Soutěž Příběhy 20. století
  • 3

    Banská Bystrica, 04.11.2017

    (audio)
    délka: 02:31:48
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nikdy sa nedívať dozadu, len dopredu

Elév vojenskej kapely (1943)
Elév vojenskej kapely (1943)
zdroj: archív pamätníka

Vladimír Strmeň sa narodil 26. augusta 1928 v baníckej osade Richtárová neďaleko obce Staré Hory. Otec pracoval v papierňach v Harmanci. Na následky silného prechladnutia však ochorel na zápal mozgových blán a keď mal Vladimír iba tri a pol roka, umrel. Matka Františka finančne nezvládala starostlivosť o syna, preto ho odovzdala do výchovy k sestrám vincentkám do Radvane. V detskom domove Vladimír strávil 7 rokov života a vo svojich 14 rokoch nastúpil na vojenskú školu k armádnej kapele v Banskej Bystrici. Po vypuknutí Slovenského národného povstania musel školu prerušiť, zakrátko sa však pripojil k partizánom. Bojoval v okolí svojho rodiska, neďaleko starohorských osád a bol ťažko ranený. Po prechode na partizánsky spôsob boja prešiel frontom po hrebeňoch Nízkych Tatier až k Vernáru, kde sa pripojil k armáde generála Ludvíka Svobodu. Po vojne sa zamestnal v podbrezovských železiarňach, oženil sa Máriou, rodenou Borovicovou, s ktorou mali dve deti. V práci výrazne prispel k prebudovaniu závodného orchestra. V roku 1970 sa z rodinných dôvodov presťahoval do Banskej Bystrice, pracoval v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, kde vytvoril úspešnú závodnú kapelu, ktorú aj viedol. Po odchode do dôchodku v roku 1988 žije aktívnym životom ako hudobník a vedie besedy a diskusie o svojej účasti v SNP.