Vladimír Strmeň

„Ja som narukoval 12. septembra 1942. Až ma privítalo niečo nádherné. Akurát bol Radvanský jarmok a bol vyhlásený letecký poplach. Tak veľa zväzov išlo bombardovať východný front, ale jeden stroj mal závadu. Tak spustil svetlicu na padáku a tá išla pomaly a bomby zhodil na alvek za Urpínom. Asi trinásť bômb tam zhodil, aby sa odľahčil. Bolo veliké šťastie, že konfigurácia terénu bola taká, že tlaková vlna vyletela do stratosféry a nešla priamočiaro, lebo by bola hrozne veľa škody narobila. Ale, keby ste videli tú paniku! Pánečku! Radvanský jarmok, kolotočiari ušli, kolotoče sa točili, ľudia skákali, ruky, nohy polámané, húsenkové dráhy ... To bol krik, panika! A my sme len z okien hľadeli, lebo sme akurát dvanásti narukovali, sme sa jeden na druhého kukali, čo idú bombardovať, či náhodou aj kasárne nie. Nevedeli sme súvislosť.“

„Ja keď som prišiel domov, na Richtárovú, v našom dome bol partizánsky štáb, kde mi veliteľ štábu povedal: ,Načo ti je trúba, tu máš flintu, treba bojovať! My sme prišli až spoza Uralu a ty tuto doma budeš sedieť? Ideš s nami bojovať!´ Tak som robil týždeň spojku, to bola spojka medzi Richtárovou, Tureckou, Jelencom a Špaňou Dolinou. A raz tak po týždni ma poslali ako spojku na Španiu Dolinu s depešou, kde mal službu nadporučík Sitár, s ktorým som slúžil vo Zvolene. Ten mi hovorí: ,Počúvaj, ale ty by si mohol s nami bojovať. Čo tam budeš toto robiť, behať po horách ako spojka.´ Hneď ma aj zajali. Druhý vojak išiel s odpoveďou na náš štáb do Richtárovej a ja som dostal výcvik ako strelec ľahkého guľometu a tiež mínerský výcvik. Po ukončení tohto výcviku nás zaradili do jednotky a bojovali sme pri Veľkých Bieliciach a hlavne na Turci.“