Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Christine Stark (rod. Starková) (* 1942)

• narodená 21. januára 1942 v Nitre

• matka bola maďarská katolíčka, otcovi židovskí rodičia konvertovali na katolícku vieru v 1915

• starý otec vlastnil v Nitre tri známe kiná

• otec študoval vo Viedni a v Prahe a v roku 1938 sa vrátil do Nitry, kde sa zoznámil s matkou

• okamžite po svadbe v apríli 1939 boli kiná a rodinný majetok prepísané na matku, a tak nepodľahli arizácii

• po potlačení SNP na jeseň 1944 bol otec deportovaný cez Sereď do Bergen-Belsenu, prežil

• 1949 rodina vysťahovaná z rodinnej vily, odišli do Bratislavy

• v rámci Akcie B v 1952/53 predišli vysťahovaniu na východné Slovensko presťahovaním do Jablonca nad Nisou v Čechách

• nemožnosť štúdia, maturita na strojníckej priemyslovke

• 1962 svadba s potomkom bývalej veľkopodnikateľskej rodiny Chvojka

• 1964 rodičom s mladším bratom povolené legálne vysťahovanie do Izraela, z Viedne išli do Kolína v Nemecku

• po návšteve rodičov na Vianoce 1965 sa Christine s manželom nevrátila, za čo boli obidvaja odsúdení

• od 1969 žila 37 rokov vo Švajčiarsku, zastupovala firmy vo východnej Európe a cestovala aj do socialistického Československa

• od roku 2007 žije opäť v Kolíne a často navštevuje Prahu

Christine Stark, narodená 21. januára 1942 v Nitre, je potomkom úspešnej židovskej podnikateľskej rodiny. Starý otec Július pochádzal z Liptovského Mikuláša, kde jeho predkovia vlastnili od konca 19. storočia Štarkovskú rafinériu liehu (dnešný ST. NICOLAUS). Oženil sa s Gabrielou Verö z nitrianskej židovskej rodiny a po narodení syna Jozefa Aurela v roku 1909 bol počas prvej svetovej vojny v Maďarsku ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády prednostom železničnej stanice. Keď mal otec šesť rokov, rodina konvertovala na katolícku vieru. Po vzniku 1. československej republiky v roku 1918 sa usadili v Nitre. Kúpili reprezentačný dom s veľkou záhradou na vtedajšej Hlavnej ulici a starý otec sa začal venovať kinematografii. Najprv otvoril kino Tatra, v roku 1930 kúpil kino Palace (architektom bol Fridrich Weinwurm), ktoré zmodernizoval najnovšou technikou a premietol prvý hraný zvukový film na Slovensku. Ďalšou ideou úspešného podnikateľa bolo zriadenie záhradného kina na pozemku za domom: „‚High society‘ v Nitre chodila celé leto do kaviarne a môj starý otec tam púšťal dobré filmy,“ nostalgicky spomína pamätníčka.

Otec absolvoval vo Viedni prestížne internátne gymnázium Theresianum. Po maturite v roku 1928 pokračoval v štúdiu v Prahe na nemeckej Právnickej fakulte Karlovej univerzity. V tom čase pulzoval v Prahe život na plné obrátky: pravidelne navštevoval predstavenia Osvobozeného divadla Voskovca a Wericha, cez kontakty svojho otca sa pohyboval ako praktikant vo filmových štúdiách Barrandov a Metro Goldwyn Mayer a získaval skúsenosti: „V rodine sa všetko točilo okolo filmu. Bol synom z povolania, mal vo vreckách vždy veľa peňazí,“ usmieva sa Christine. Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku sa v roku 1937 začala situácia zhoršovať aj v Československu a otec sa vrátil do Nitry.

Matka Katarína Csiffáry sa narodila v roku 1919 do maďarskej katolíckej rodiny, ktorá patrila k nižšej šľachte. Jej otec zomrel, keď mala len dva roky. V čase dospievania, keď sa z nej stávala mladá dáma, ju uviedol druhý manžel jej matky do nitrianskej spoločnosti, kde sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Písal sa už rok 1938 a matkina rodina nebola nadšená: „Varovali ju, že si berie Žida, že z toho môžu byť len komplikácie, ale ona mala svoju hlavu a presadila sa. Odkedy bolo jasné, že budú manželia, celá rodina matky stála neskutočne za mojím otcom až do jeho smrti. Neskutočne.“ Svadba bola 18. apríla 1939 v piaristickom kostole v Nitre. Starý otec už mal pripravené všetky potrebné formality a okamžite 20. apríla prezieravo prepísal všetky kiná a celú firmu na matku, a tým sa vyhol arizácii: „Tušil, že budú rôzne problémy.“

Pred deportáciami ich katolícka viera nezachránila

Christine sa narodila 21. januára 1942. Kiná oficiálne vlastnila matka, ktorá nebola Židovkou, a celá rodina Starkových, vrátane starých rodičov, bola chránená pred deportáciami v roku 1942 výnimkami.

Po potlačení Slovenského národného povstania na jeseň roku 1944 už nemali výnimky žiadnu cenu a deportácie hrozili aj konvertitom a Židom v zmiešaných manželstvách. Starí rodičia mali možnosť odísť pracovať ako služobníctvo na statok na maďarský vidiek, ale vo svojom postavení si to nevedeli predstaviť. Stará mama sa po známosti ukryla v nemocnici. Nemci však pristavili na koľaje hneď vedľa nemocnice vagón a zobrali každého, kto bol čo i len trochu podozrivý. Cesta starej mamy nie je známa, ale konečnou stanicou bol Auschwitz: „Pri selekcii išla hneď do plynu.“

Christine si živo spomína na rozruch doma, keď prišla služobná s informáciou, že Nemci už zbierajú v meste Židov. „Sú veci, na ktoré si pamätám ako 2,5-ročná, ale to boli veľmi silné zážitky, asi preto,“ dodáva. Otca odviezli spolu so starým otcom do koncentračného tábora v Seredi. Pravdepodobne na podnet nitrianskeho biskupa sa mal okamžite vrátiť do Nitry. Nechcel svojho otca nechať v tábore samého, ale bol to príkaz: „Starý otec bol zo Serede deportovaný priamo do Auschwitzu.“

Otec bol doma približne mesiac. Christine mala skoro tri roky a dodnes si na otcovo druhé zatknutie dobre pamätá: „Osobne prišiel nitriansky gestapák Pour s jedným esesákom. Hľadali otca. Ja som bola s mojou vychovávateľkou v detskej izbe a sedela som na prebaľovacom stole. Tým, že predo mnou stál tento esesák, on bol taký vysoký chudý človek, na ten obraz v živote nezabudnem.“ Gestapák naliehal na mamu, že ak otec nevylezie z úkrytu, zoberú ju s Christinou. Otec sa skrýval na povale, a keď to počul, okamžite zoskočil cez padacie dvere. Opätovne ho deportovali do Serede, odkiaľ boli 2. decembra 1944 vypravené dva dobytčáky so 107 mužmi do koncentračného tábora Bergen-Belsen. Išlo prevažne o mužov zo zmiešaných manželstiev a konvertitov. Otec po ceste vyhadzoval z vlaku lístky s informáciou, kadiaľ ich vezú, ktoré adresoval rôznym príbuzným v Nitre, aby jeho manželka vedela, že žije. Tri lístky jej aj boli doručené a uchovali sa dodnes. V čase, keď mal otec po svojej sedemdesiatke psychické problémy, spísal na odporučenie svojho lekára spomienky na tábor Bergen-Belsen a na oslobodenie: „Ale nechcel nám to dať prečítať, že až raz tu nebude, že to nájdem. A keď chudák zomrel, ako prvé som ako šialená hľadala v jeho neporiadku a našla som to,“ vysvetľuje pamätníčka. Otec bol oslobodený americkou armádou začiatkom apríla pri Magdeburgu, kam boli z tábora vypravení vlakom na cestu do neznáma. Desiatky spoluväzňov už po ceste umreli. Keď muži zosilneli, vydali sa koncom mája cez Prahu domov. Otcovi sa podarilo poslať z hotela Ambasador svojej manželke telegram: „Tento telegram mama zarámovala do rámiku za sklo a za tým telegramom boli tie tri ceduľky, ktoré otec vyhodil z vlaku. Po smrti mojej mamy som ten rámik otvorila a vtedy mi vypadli tie tri ceduľky. Ten rámik u nás vždy niekde visel,“ spomína si.

Po otcovej deportácii žila Christine s matkou a starou mamou, ktorá medzitým ovdovela, naďalej v Nitre, kde prežili bombardovanie a oslobodenie mesta 30. marca 1945: „Keď bol nálet na Nitru, kuchárky ma rýchlo vtiahli dovnútra, všetky si na mňa v špajzi ľahli, aby ma svojim telom chránili. A vedľa k susedom spadla bomba.“

Koncom mája sa vrátil otec: „Prišiel domov o 25 kíl ľahší, a to nebol žiadny tlsťoch, keď ho zobrali,“ dodáva Christine.

Šikana po nástupe komunistov

Otec zvažoval po vojne emigráciu a vybavil všetky potrebné doklady a víza, ale stále dúfal v návrat svojich rodičov: „Nebol schopný odísť z Nitry, bola to fixná idea, neviem, kedy ho pustila, možno vtedy, keď prišiel na to, že bol hlúpy, že neemigroval, keď prišli komunisti.“

Už v lete v roku 1945 boli kiná na základe Dekrétu o opatreniach v oblasti filmu znárodnené a otec sa stal riaditeľom štátneho podniku. Na základe ďalšieho nariadenia musela rodina vypratať na prízemí domu reprezentatívnu jedáleň a otvoriť obchod, keďže dom sa nachádzal na hlavnej nákupnej ulici. Matka sa rozhodla pre kníhkupectvo, kde aj pracovala.

Christine začala v roku 1948 navštevovať základnú školu. V rodine sa traduje historka, že jedna z otcových zamestnankýň, ktorá bola komunistkou, sa mu chcela pomstiť a po straníckej línii spôsobila, že rodina sa musela z Nitry vysťahovať. Mohli si zobrať so sebou len časť nábytku a osobné veci. Do druhej triedy už Christine nastúpila v Bratislave: „Tam sme bývali na Heydukovej ulici rovno oproti synagóge. Domovníkom bol šojchet (židovský mäsiar),“ usmieva sa. Christine o svojom pôvode vedela už od šiestich rokov, a aj keď vyrastala ako katolíčka a v Bratislave absolvovala prvé prijímanie, ich židovský pôvod bol prirodzenou súčasťou rodinného života a z tohto prostredia mali väčšinu priateľov a známych. Katolícka výchova prestávala zohrávať rolu: „Čím som bola staršia, tým ma to ťahalo viac na tú stranu než na tú druhú,“ vysvetľuje.

Rodine sa v Bratislave nežilo zle, aj keď bývali piati natlačení v malom byte: v roku 1952 sa narodil brat Juraj, o ktorého sa starala stará mama. Otec pracoval vo vydavateľstve Pravda Új Szó, keďže vedel okrem nemčiny aj perfektne maďarsky. Matka sa zamestnala v Slovenskej akadémii vied ako sekretárka. Ako mladá absolvovala Obchodnú akadémiu, ovládala nemčinu, maďarčinu a čiastočne angličtinu. Doma sa hovorilo naďalej po maďarsky.

Krátko po bratovom narodení sa rodina paradoxne stala obeťou Akcie B, cieľom ktorej bolo získanie bytov pre pracujúcu triedu vo veľkých slovenských mestách a súčasne presídlenie „nespoľahlivých“ občanov. Rodiny boli väčšinou vysťahované do malých obcí a dedín na strednom a východnom Slovensku. To nepripadalo pre Josefa Starka do úvahy: „Môj otec nebol ten typ, ktorý vyčká, on celý život jednal.“ V Jablonci nad Nisou v severných Čechách žil jeho vzdialený príbuzný, ktorý im mohol pomôcť: „Otec povedal: ‚To nie je taký zlý nápad, aspoň budeme mať od Slovákov pokoj. Už ich mám dosť.‘“ Príbuzný mu pomohol nájsť pekný byt, avšak bez kuchyne a bez kúpeľne. Rodičia sa presťahovali skôr, aby pripravili byt, ale na kúpeľňu už nemali peniaze. Christina so starou mamou a niekoľkomesačným bratom prišli vo februári 1953. Počas sťahovania zasiahla rodinu menová reforma z 1. júna 1953, ktorá spôsobila znehodnotenie úspor veľkej časti obyvateľstva, aj Starkových. Vtedy ešte neexistovali bankové prevody a otec musel v Bratislave vybrať z banky všetky úspory v hotovosti. Časť úspor bolo možné premeniť v pomere 5:1, no čím vyššie boli úspory, tým bol pomer nevýhodnejší. Vklady vložené na nové vkladné knižky po 16. máji 1953 už boli automaticky prepočítané v pomere 50:1. „Tým, že otec vložil peniaze v Čechách do banky neskoro, vymenili mu všetky peniaze 50:1. Vaňu sme kúpili za Opel kabriolet, ktorý otec predal.“

Christine to spočiatku nemala v škole ľahké: „Ale češtinu som sa naučila bravúrne a stal sa zo mňa knihomoľ,“ spomína. V Jablonci sledovali prebiehajúce procesy so Slánskym a spol.: „Ten stalinizmus a tie 50. roky boli príšerné. V rádiu toho bolo plno. Rodičia hovorili, že to je humbuk, že to je protižidovská záležitosť.“

Po ukončení základnej školy v roku 1956 chcela Christine pokračovať v štúdiu na gymnáziu, „ale to nepripadalo do úvahy. Môj otec vedel, že sa na vysokú školu nedostanem: ‚Pôjdeš na strojnú priemyslovku, to je jediná škola, kde ťa zoberú.‘ Ja som chcela ísť na medicínu. Keby aspoň na zdravotnú... Bolo to pre mňa hrozné,“ spomína. Pred maturitami roku 1960 si Christine spolu s viacerými spolužiakmi podala prihlášku na vysokú školu: „Mali sme veľmi dobrého riaditeľa. Pred maturitami si nás dvoch zavolal do zborovne a povedal, aby sme tú prihlášku stiahli, že by sme mali eventuálne ohrozenú maturitu. Tak som ju stiahla.“ Po maturite nastúpila do podniku Plastimat v Jablonci.

Otec emigroval pri prvej príležitosti

Aj keď sa otec neskôr o rokoch strávených v Jablonci vyjadril ako o vyhnanstve, podarilo sa mu vďaka svojim jazykovým schopnostiam zohnať slušné zamestnanie na oddelení odbytu v národnom podniku PAL autobrzdy (Spojené závody pomocného automobilového a leteckého priemyslu). O otca a jeho priateľov s podobným osudom mala záujem Štátna bezpečnosť. Spolu sa radili, ako vhodne spoluprácu odmietnuť. Keď na neho ŠtB pri výsluchu tlačila, povedal im: „‚Už toho mám dosť, teraz mi povedzte, kde máte plynovú komoru.‘ Na to nemali žiadnu odpoveď. Môj otec povedal, že sa to naučil v koncentráku. Keď sa pred nimi neklepal, že mu dali pokoj. Nesmieš mať strach a nesmieš ukázať, že sa bojíš.“ Spolupráci sa mu síce podarilo vyhnúť, ale po výsluchoch „sedel vždy vo foteli a bol deprimovaný. Na jednej strane bol veľmi odvážny, ale pred výsluchmi si vždy dával ukludňujúcu tabletku.“ Bolo pre neho psychicky náročné zvládať výmeny šéfov a príchody nových kolegov: niektorí nad ním držali ochrannú ruku, iní ho zase degradovali na nižšiu pozíciu a otcov plat bol stále veľmi nízky. Aj toto bol nástroj komunistického útlaku, keďže výška platu ovplyvňovala výšku dôchodku. Tým, že mal v pokročilom veku ešte malého syna, stratil nádej na zlepšenie rodinnej situácie. Matka pracovala ako sekretárka v podniku Jablonex a o domácnosť a deti sa starala stará mama.

Koncom roka 1962 sa Christine vydala za svojho bývalého spolužiaka, potomka veľkopodnikateľskej rodiny Chvojka, ktorí boli po znárodnení ich majetku a fabriky Napajedla v Přelouči vysídlení do obce Smržovky pri Jablonci. Bol o štyri roky starší, keďže na priemyslovke mu komunisti dovolili pokračovať až po absolvovaní učňovky. Umiestnenku dostal do ČKD Praha a Christine do podniku PAL Počernice.

Na jar 1963 náhle zomrela stará mama. Otec neveril, že sa politická situácia zlepší. Práve vtedy prišlo mierne uvoľnenie a režim začal povoľovať niektorým židovským rodinám vysťahovanie do Izraela. Najprv sa otec opýtal Christine, či nenamieta, a okamžite začal vybavovať povolenie. Rodičia síce nechceli odísť do Izraela, bola to však jediná možnosť, ako sa dostať z Československa. Otec vymyslel zámienku, pod ktorou štátnemu špedičnému podniku zaplatili za dopravu len do Viedne.

Vo Viedni sa radil s bývalými spolužiakmi z Theresianea, kam ďalej; vo Viedni ostať nechcel. Jeden z nich pracoval na veľvyslanectve v Prahe a vyviezol do Rakúska otcove dokumenty a diplomy. V Nemecku mal ako preživší holokaustu nárok na tzv. „Wiedergutmachung“ (finančná podpora vlády SRN ako reparácia obetiam holokaustu) a ako absolvent nemeckých škôl aj na nemecké štátne občianstvo. Rozhodol sa pre mesto Kolín nad Rýnom, kde žil ďalší bývalý spolužiak. Rodina dostala sociálny byt, otec si našiel vo veku 55 rokov zamestnanie predajcu v autoobchode. Ako vyštudovaný právnik s perfektnou nemčinou pomáhal emigrantom pri vybavovaní na úradoch, hlavne po auguste 1968, keď húfne prichádzali do Kolína. Mama sa uplatnila vo vydavateľstve, brat si rýchlo zvykol a rodinným jazykom sa stala nemčina; maďarsky hovorili rodičia už len medzi sebou.  

O emigrácii za ňu rozhodol otec

Christine bývala s manželom v svojpomocne postavenom byte v Prahe, a to bol asi dôvod, prečo im boli vydané pasy a povolené vycestovať za rodičmi na návštevu už v decembri 1965: „Prvé, čo otec povedal, keď sme vystúpili z vlaku na stanici v Kolíne, že ideme hľadať zamestnanie. Pre mňa to nepripadalo do úvahy, nevedela som ani nemecky. Otec na tom ale trval. Boli to celé Vianoce veľké boje.“ Otcovi sa podarilo presvedčiť zaťa, ale „ja som ešte spracovaná nebola“. Až po rokoch sa Christine dozvedela o tajnej dohode medzi jej otcom a svokrom, že keď sa mladomanželom podarí vycestovať na návštevu do Nemecka, už sa do Československa nevrátia. Otec poslal svokrovi zašifrovanú správu, a ten okamžite tajne vysťahoval z ich pražského bytu cennosti a obrazy: „Byt komunisti samozrejme zabrali, čo ostalo, popredávali, nasťahovali tam Kapkovu neter a urobili z toho eštebácky byt.“ Christine s manželom boli za ilegálne opustenie republiky právoplatne odsúdení. Tento rozsudok bol zrušený amnestiou z mája 1968.

V utečeneckom tábore strávili iba mesiac. Tým, že otec bol na základe vtedy platných zákonov už Nemcom, týkalo sa to aj jeho dcéry. Onedlho dostali pridelený podnájom v Kolíne, štát im platil jazykový kurz a čoskoro si našli zamestnanie: „Nemci boli v tomto úžasní. Všetko išlo veľmi rýchlo,“ spomína.

Keď celá rodina trávila Silvester 1967 vo Viedni, zažili, akí sú Čechoslováci z Dubčeka nadšení. Ale otec bol skeptický. Celý ‚68. rok ich navštevovali priatelia a príbuzní, ako aj koncom augusta, a celé leto u nich trávil na letnej brigáde Christinin mladý švagor. Nadránom 21. augusta ich zobudil telefonát nemeckých priateľov. Všetci boli v šoku. „Samozrejme som plakala,“ dodáva. Švagor sa okamžite rozhodol, že sa nevráti. Už o pár dní bol v Švajčiarsku, kde sa mu podarilo nájsť študijné miesto v Zürichu. Christine s manželom ho boli o pár mesiacov navštíviť a rozhodli sa tiež do Švajčiarska presťahovať: „Emigrovala som po tretíkrát, musela som sa naučiť ‚švajčiarsky‘,“ smeje sa. Nakoniec tu žila 37 rokov.

Komunisti večne na scéne

Československo vyžadovalo za prepustenie zo štátneho zväzku poplatok, tzv. vykúpenie sa. Manželovi sa to podarilo rýchlo vybaviť za sumu niekoľkých stovák švajčiarskych frankov. Christine požiadala veľvyslanectvo o to isté, avšak vzhľadom na jej rodisko v Nitre a na platné federálne zákony to mali na starosti slovenské úrady, a tie vyrúbili poplatok desaťnásobne vyšší: „Otec mi povedal, že ma vydedí, keď to zaplatím, že to v žiadnom prípade tým komunistom zaplatiť nesmiem.“ Keď mala Christine o pár rokov vo výhľade pracovnú pozíciu, v ktorej by mohla cestovať do krajín vtedajšieho východného bloku, mala strach, že by ju mohli ako československú občianku v niektorej zo „spriatelených“ krajín zadržať. Otec bol v tom čase, v roku 1973, príležitostným tlmočníkom pre československé veľvyslanectvo v Bonne, vtedajšom hlavnom meste SRN. Cez známosti vybavil, že za prepustenie zo štátneho zväzku napokon zaplatila asi polovicu.

Prvýkrát navštívila Prahu v roku 1976: „Všade stáli ľudia fronty, vo výkladoch nič nebolo, ja som sa rozplakala. Musela som sa znova naučiť, čo je ten komunizmus. Nestretla som sa s nikým, bála som sa,“ spomína.

Od roku 1980 ju nové zamestnanie viedlo pravidelne do Československa, kde mala na starosti zastúpenie firmy. Počas jednej služobnej cesty ju kontaktovala ŠtB. Podľa otcovho vzoru sa na začiatku stretnutia povzbudila koňakom, ktorý jej dodal silu, aby sa dvoch eštebákov nebála. Chceli od nej informácie o pracovníkoch podniku, s ktorými jednala a či im bokom neplatia devízami. Na to im odpovedala: „Veď vy máte toľko Čechov, ktorí vám to môžu povedať tiež, prečo sa pýtate mňa? Ja nič neviem a teraz už musím ísť.“ Ale stretnutie ju predsa len trochu vykoľajilo a bola rada, keď sedela v švajčiarskom lietadle na ceste domov.

V roku 1981 prehovorila rodičov, aby s ňou navštívili Československo a Nitru. Z návštevy príbuzných, u ktorých strávili mesiac, sa tešili, ale celkovo sa tam necítili dobre: „Otec povedal, že bol v Československu ‚po prvé, naposled a nikdy více‘. Už to bolo pre nich cudzie, nebola to tá pekná Nitra, ktorú zažili, keď boli mladí.“

Otec zomrel v roku 1987. Christine po revolúcii zmenila firmu, ktorú zastupovala v Československu a vo východnej Európe, ale už to boli nové časy: „Vtedy sa všetko tak menilo, že som z toho ochorela.“ Po tejto skúsenosti sa osamostatnila a pomáhala západným firmám s podnikaním v Československu až do roku 2006. Po smrti partnera sa presťahovala zo Švajčiarska naspäť do Kolína, kde žije brat s rodinou.

Rodina bola celý čas v domnení, že po ich nútenom vysťahovaní z Nitry bol dom zhabaný štátom. Ukázalo sa však, že v katastri naďalej ako jeho majiteľka figuruje Christinina matka a o vysťahovaní rodiny v 1949 neexistuje žiadny zápis. Avšak veľká záhrada, kde sa nachádzalo záhradné kino, bola v polovici 80. rokov zabraná tlačiarňami a predpokladom na jej reštitúciu bolo československé občianstvo. To nepripadalo do úvahy, keďže by sa museli vzdať nemeckého. Pred rokom Christine nakoniec dom predala: „K Nitre nemám už taký silný vzťah, oveľa silnejší vzťah mám k Prahe. Ale môj domov je Kolín,“ vysvetľuje.

„Ako hovoril Masaryk: pravda, počestnosť a žiadne švindle v živote a vážiť si každého, či je mohamedán alebo žid. S takým životom žije človek najspokojnejšie,“ uzatvára Christine.