„Ja si na to nepamätám, pamätám si, keď mi priniesol kolobežku. Ale tú kolobežku kúpila moja mama, aby mi niečo priniesol. Ale až keď som bola skoro dospelá, mi došlo, že tú kolobežku kúpila moja mama, lebo tá bola červená, drevená, vzadu mala dve kolieska a vpredu bolo napísané Nitra. Ale vtedy som nevedela čítať, takže som to nevedela prečítať a naozaj som si myslela, že mi to otec priniesol ako darček. Ja som ho samozrejme nespoznala a on nespoznal mňa, lebo mama mi ostrihala vlasy. Ja som mala krásne kučeravé vlasy, a naraz tam bol jeden chlapec. A môj otec si myslel, že ma mama vymenila za nejakého chlapca. Priniesol akoby tú kolobežku, ale to mi po mnoho-mnoho rokoch došlo, až keď som bola dospelá, že vlastne tá moja mama to kúpila niekde v Nitre, to bol už vtedy nejaký nitriansky suvenír. Tak to mi došlo, až keď som bola dospelá.“
„No a keď skončili Vianoce, tak zase boli rozhovory medzi manželom a mojím otcom. Môjho manžela už mal celkom spracovaného, ja som ešte stále nebola spracovaná. Ale môj manžel už napísal svojim rodičom do Jablonca, že keď jeho brat chce, môže u nás v byte v Prahe zjesť párky. A to už bol taký signál, že keď môže zjesť tie párky, tak my neprídeme, lebo ich nebudeme potrebovať. A oni to z toho vycítili. Ale nevycítili to len kvôli tomu. Môj otec a môj svokor sa medzi štyrmi očami dohovorili, bez toho, aby to vedel niekto v rodine, a dlhé roky sme to nikto nevedeli, že keď sa nám podarí prísť za nimi na návštevu na Západ, že sa už do Československa nevrátime. Lenže to nikto z nás nevedel a títo dvaja otcovia de facto zomreli s tým, že nám to nikdy nepovedali. Ja som sa to dozvedela až od mojej svokry, keď už bola vdova, a ani môj otec už nežil, ani starý Chvojka nežil. Takže oni sa vlastne dohovorili, a tá správa, že Jirka môže zjesť párky, bola pre môjho svokra jasná, že sa nevrátime. Takže on išiel okamžite a zobral nejaké obrazy, strieborné príbory. To, čo mohli tajne zobrať, zobrali a niečo im dali aj tí, čo ten byt zabrali: fotografie a čo je naozaj osobné. To nepredali, ale celý originál míšenský cibulák, skúter, to všetko popredávali a do toho bytu nasadili Kapkovu neter.“
„Pýtali sa mojej mamy, kde je otec. Ona povedala, že nevie. Začali na ňu dosť naliehať, to som ale nepočula, a hľadali otca, bola som v mojej detskej izbe. Nemohli ho v celom byte nájsť. Toho Poura si nepamätám, ten bol v predsieni, ale pamätám si toho esesáka, lebo ten prišiel. Ja som bola s mojou vychovávateľkou v mojej detskej izbe, sedela som na prebaľovacom stole, ona stála vedľa mňa, a oproti toho prebaľovacieho stola bola taká kanapa a dole bol taký volán. Dal sa vytiahnuť šuplík, kde boli periny. Ten esesák sa pozrel pod ten volán, začal tým šuplíkom hýbať, lebo si myslel, či tam nie je schovaný otec. A nebol. Ale tým, že predo mnou stál tento esesák – bol to taký vysoký, chudý človek – na ten obraz v živote nezabudnem, lebo príde do mojej detskej izby jeden uniformovaný muž, tak to musí mať aj jedno dvaapolročné dieťa z toho traumu. Tento obraz mi potom moja mama potvrdila.“
Christine Stark sa narodila 21. januára v Nitre. Jej otec pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá konvertovala na katolícku vieru v roku 1915, keď mal šesť rokov. Matka bola z maďarskej katolíckej rodiny. Starý otec z otcovej strany prevádzkoval v Nitre tri kiná, premietol prvý zvukový film na Slovensku. Otec študoval vo Viedni a v Prahe, kde sa v 30. rokoch pohyboval vo filmových štúdiách, ale v roku 1938 sa musel vrátiť do Nitry, kde sa zoznámil s matkou. Po svadbe rodičov v apríli 1939 prepísal starý otec kiná na Christininu matku, a tým ich zachránil pred arizáciou. Rodina bola chránená pred deportáciami výnimkami, avšak po potlačení SNP boli stará mama aj starý otec deportovaní do Auschwitzu, kde aj zahynuli. Otca začiatkom decembra cez Sereď deportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen, ktorý prežil, a koncom mája 1945 sa vrátil do Nitry. Kiná boli znárodnené na základe Dekrétu o opatreniach v oblasti filmu v lete 1945. Na základe nepravdivého udania musela rodina v 1949 opustiť Nitru, ako aj veľkú rodinnú vilu na Hlavnej triede. Presťahovali sa do Bratislavy, kde sa Christine v roku 1952 narodil brat. V tom čase sa stali obeťou Akcie B – núteného vysťahovania „nespoľahlivých občanov“ z miest do malých dedín. Otcovi sa včas podarilo cez vzdialeného príbuzného nájsť zamestnanie a byt v Čechách, v Jablonci nad Nisou, kam sa rodina v roku 1953 presťahovala. V dôsledku sťahovania stratili počas v tom čase prebiehajúcej menovej reformy väčšinu svojich úspor. Otec bol pravidelne predvolávaný na výsluchy Štátnej bezpečnosti. Christine napriek vynikajúcemu prospechu nemohla študovať a ako jediná škola pre ňu pripadala do úvahy strojnícka priemyslovka, na ktorej zmaturovala v roku 1960. O dva roky nato sa vydala za potomka podnikateľskej rodiny Chvojkových, ktorí boli po znárodnení firmy vysídlení do severných Čiech. Manžel dostal umiestnenku do Prahy. Otec okamžite využil mierne uvoľnenie spoločenských pomerov a v roku 1963 požiadal o legálne vysťahovanie do Izraela, čo bola jeho jediná možnosť, ako sa dostať z Československa. O rok opustili rodičia s bratom republiku a usadili sa v Nemecku, v Kolíne. Christine s manželom vycestovali v decembri 1965 k rodičom na návštevu a otec ich prehovoril, aby sa už nevrátili. Za ilegálne opustenie republiky boli odsúdení v neprítomnosti a v máji 1968 amnestovaní. V roku 1969 sa presťahovali do Švajčiarska. Počas svojej úspešnej kariéry Christine od druhej polovice sedemdesiatych rokov zastupovala švajčiarsku firmu vo východnej Európe, v 80. rokoch aj priamo v Československu, kde ju predvolali na výsluch ŠtB. V roku 1981 zobrala rodičov do Nitry. Po revolúcii zistila, že dom v Nitre je stále vo vlastníctve jej matky. Po odchode do dôchodku sa v roku 2006 presťahovala späť do Kolína, kde žije brat s rodinou a kde sa cíti doma, aj keď sa pravidelne vracia do Prahy.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
