Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Jela Špitková (* 1947)

• narodená 1. januára 1947 v Novom Meste nad Váhom do rodiny doktora práv

• otec Pavel Špitka, právnik, mal na starosti zastupovanie troch veľkých firiem

• matka Oľga (za slobodna Bogyaová), z rodiny evanjelického farára, absolventka nemeckej obchodnej školy

• Oľga a Pavel - jedenásťročná známosť, svadba v roku 1941, 1944 narodenie syna Igora, potom dcéry Jely

• detstvo - rodinný dom v Novom Meste nad Váhom, Javorinská ulica číslo 7

• 1960 - presťahovanie sa do Bratislavy, šesť rokov v podnájme na Grösslingovej ulici, otec nová práca právnika v štátnej arbitráži, získanie družstevného bytu na Štrkovci, neskôr výmena za štátny byt v tehlovom dome (kvôli hre dvoch umelcov)

• Jela - štúdium na miestnej základnej škole, na umeleckej škole a súkromné hodiny hry na husliach u učiteľa Vrteľa

• konzervatórium v Bratislave - 1960 až 1968 - z 53 huslistov prijali 17, Jela jasná favoritka - reprezentovanie krajiny v zahraničí, napr. v r. 1966 (koncertná majsterka Európskeho orchestra mladých v Londýne ako 19-ročná)

• 1968 ukončenie konzervatória a 5-ročné štipendium na univerzite v Moskve, okupácia ju zasiahla počas letného husľového tábora vo Švajčiarsku- 2 týždne naviac kvôli uzavretým hraniciam

• návrat do Bratislavy a zmena plánov - štúdium na dvoch vysokých školách - Viedeň u profesora Odnoposoffa a Praha na AMU, u profesora Plocka, potom ašpirantúra na moskovskej univerzite u profesora Davida Oistracha, štúdium skončila vo veku 28 rokov (v roku 1976)

• Bratislava - pedagogická kariéra odbornej asistentky na VŠMU na štyri roky a neustále koncertovanie

• 1980 - rok v dánskom rozhlasovom orchestri

• nasledovalo 14 rokov pôsobenia v Salzburgu a od roku 1983 pedagogická kariéra na univerzite vo Viedni

• 1986 - narodenie syna Paľka

• 2006 - profesúra v Prahe a vo Viedni

• 2012 - nástup do dôchodku v Rakúsku, Jela stále učí na Fakulte múzických umení AU v Banskej Bystrici

• kariéra - hrala opakovane v 61 štátoch sveta, nahrala 900 minút zo svojho husľového repertoáru na gramoplatne a CD predávané po celom svete

„Takže ja som v dvadsaťjeden rokoch povedala mojim rodičom, že im pekne ďakujem, ale už ma nemusia finančne podporovať, ja si s tými mojimi koncertmi zarobím na štúdium.”

Sen mnohých mladých ľudí – byť nezávislým – ktorý sa splnil Jele už v mladom veku, nebola žiadna náhoda. Bol dôkazom toho, že tvrdá práca, odriekanie a jasný cieľ prináša zaslúžené ovocie. 

Tí najbližší a pohľad do minulosti

Jela Špitková, vynikajúca husľová sólistka, sa narodila 1. januára 1947 v Novom Meste nad Váhom do rodiny doktora práv. Otecko Pavel Špitka, ktorý mal na starosti zastupovanie troch veľkých firiem, mal svojho času viac než dobré postavenie, až kým nedošlo k zmene režimu. Vyštudoval miestne gymnázium, neskôr právnickú univerzitu a vďaka dôslednej práci českých učiteľov ovládal nemčinu a francúzštinu na vysokej úrovni. K láske k husliam priviedol svoju dcéru práve on, keďže hru na husle či organ sám veľmi miloval. Jelina mamička Oľga, za slobodna Bogyaová, sa narodila v roku 1912 do rodiny evanjelického farára. Medzi ňou a jej nastávajúcim bol len ročný rozdiel. Navštevovala nemeckú obchodnú školu, ktorej štúdium jej neskôr zabezpečilo prácu v prosperujúcich podnikoch. 

Rodičia Oľga a Pavel spolu chodili neuveriteľných jedenásť rokov, kým prišlo k rozhodnutiu vziať sa. Svadba sa uskutočnila v roku 1941, pričom až o tri roky neskôr sa narodil syn Igor a potom Jela. „Taká klasická láska, ktorá vydržala päťdesiat rokov,“ dodáva s úsmevom pamätníčka. Žiaľ, najväčšie radosti dvoch zamilovaných ľudí, akými sú svadba či narodenie dieťaťa, nezažívali v práve najpokojnejšom období. Druhá svetová vojna, ktorá v tom čase zúrila takmer na celom svete, bola postrachom aj pre prvorodičku Oľgu, ktorá sa veľmi bála o život svojho dieťaťa, a to najmä počas bombardovania, ktoré prečkávali v pivniciach. Práve keď vojna vrcholila, mladomanželia sa rozhodli, že každý pôjde k svojim rodičom, čo znamenalo na istý čas ich rozdelenie. Mamička Oľga a jej rodina vtedy prežili vďaka poctivej práci na záhrade jej otca, ktorá im zachránila životy. Situácia bola o to ťažšia, že jej otec ako evanjelický farár prišiel o prácu a bez ľútosti bol z fary vyhodený. Jela si tiež spomína, že postoj jej rodiny k zločinom, ktoré sa páchali na židovskom obyvateľstve, bol veľmi kritický. Otcov brat Ivan bol práve jedným z tých odvážnych, ktorí sa rozhodli ukryť židovskú rodinu vo svojom dome, a to so šťastným koncom. 

Jelino detstvo, rané štúdium a zrodenie veľkého talentu

Jela vyrastala v rodinnom domčeku v Novom Meste nad Váhom na Javorinskej ulici číslo sedem. Spomienok na zážitky z detstva je viac než dosť. Išlo len o pekné a veselé okamihy, ktoré Jela trávila spoločne so svojím starším bratom. Problémy s vtedajším režimom sa dostavili až v okamihu, keď mal Igor nastúpiť na strednú školu. Dovtedy si užívali pokojné detstvo. Pamätníčka viackrát zdôrazňovala, že za všetko, čo v živote dosiahla, vďačí najmä svojim rodičom, ktorí sa jej venovali na maximum. Spomína si, že vždy, keď bolo potrebné spraviť nejaké domáce práce, mama jej povedala, že umývanie riadu či podlahy počká, nech radšej ide cvičiť na husle. Keď mala Jela len šesť rokov, následky komunizmu sa tvrdo podpísali na živote jej otca. „Môj otecko potom, keďže bol doktor práv, tak keď prišiel ten rok 1953, tak ako člen pracujúcej inteligencie a nepracujúcej triedy musel ísť do Popradu a tam pracoval manuálne.” Mamička Oľga zostala s deťmi na nejaký čas sama, avšak robila všetko pre to, aby nijako netrpeli. Brali to ako nutnosť a snažili sa situácii prispôsobiť. Keďže otcov nadriadený v továrni nevedel vyrátať mzdy, Pavel mu ochotne pomáhal, za čo získal lepšie postavenie.

Jela sa za ten čas venovala obyčajným detským radostiam a povinnostiam, ktoré prinášal život. Bola iskričkou, pionierkou i zväzáčkou, avšak členkou komunistickej strany sa ani v budúcnosti nikdy nestala. Zárodok jej veľkého talentu videli rodičia už v jej útlom veku a aj preto navštevovala miestnu základnú umeleckú školu. Do svojich devätnástich rokov sa venovala dvom hudobným nástrojom naraz, husliam aj klavíru. 

Keď sa otecko po niekoľkých rokoch vrátil z Popradu domov natrvalo, pobudli v Novom meste nad Váhom už len chvíľu. Keďže Jelin brat Igor nebol prijatý na miestne gymnázium kvôli zlému kádrovému posudku, rozhodol sa nastúpiť na konzervatórium v Bratislave. Rodičia nechceli, aby býval na internáte, a tak rok strávil v byte krstnej mamy, ktorá ho prichýlila. Jelina mamička sa vždy túžila vrátiť späť do Bratislavy, najmä kvôli rokom, ktoré tam strávila aj s Pavlom počas štúdia. Považovali to za vhodnú príležitosť a v roku 1960 sa celá rodina presťahovala. Ich novým domovom sa na šesť rokov stal prenajatý byt na Grösslingovej ulici. Otecko začal pôsobiť ako právnik v štátnej arbitráži. Okrem bežnej základnej školy Jela navštevovala umeleckú školu a výnimkou neboli ani súkromné hodiny hry na husle, ktoré absolvovala u učiteľa Vrteľa. Keď sa otec neskôr stal členom bytového družstva a tiež jeho predsedom, súkromná situácia rodiny sa zlepšila a bol im pridelený družstevný byt na Štrkovci. Aby však mohli Pavlove umelecky nadané deti nepretržite cvičiť, vymenil ho neskôr za štátny byt v tehlovom dome. 

Keď nadišiel čas výberu strednej školy, Jela v tom mala jasno. Obávala sa problémov, ktoré mal jej brat Igor, a tak sa rozhodla pre bratislavské konzervatórium, kde ju prijali bez zbytočných obštrukcií. Štúdium trvalo šesť rokov a úspešne sa jej ho podarilo ukončiť v roku 1968. Jela si spomína, ako sa veľmi bála prijímacích pohovorov, ktoré boli pomerne prísne. Z 53 huslistov, ktorí sa uchádzali o štúdium, prijali len 17, pričom ona bola jasnou favoritkou. „Boli sme veľmi silný ročník,” dodáva pamätníčka, keďže nik z jej bývalých kolegov s hrou na husliach po štúdiu neprestal. Okrem huslistov a spevákov s nimi v ročníku študovali aj klaviristi, harmonikári, tanečníci či hráči na dychových nástrojoch. V triede panovala vždy riadna pracovná atmosféra a nik ani len nepomyslel na oddych či lajdáctvo. „Mali sme cieľ a cvičili sme, pretože sa nám darilo.” Každý jeden z nich mal svoje nenahraditeľné miesto počas vystúpenia, teda bolo veľmi dôležité, aby mali dobré medziľudské vzťahy. Vzájomne sa v kolektíve potrebovali, preto boli všetci nadmieru zodpovední. Začali pravidelné nezabudnuteľné večierky v Redute, počas ktorých sa z Jely pomaly, ale isto rodila hviezda.

Stretnutia so západným svetom a vývoj po prelomovom roku 1968

Vďaka veľkej snahe a talentu, ktorým Jela disponovala, sa jej už počas štúdia na konzervatóriu podarilo reprezentovať svoju rodnú krajinu v zahraničí niekoľkokrát. Navštíviť západný svet a vidieť spôsob života v západnej krajine bolo pre Čechoslovákov skôr raritou než bežným zážitkom. Výnimočnou možnosťou reprezentovať Československo bola pre Jelu v roku 1966 ponuka od Európskeho orchestra mladých, ktorý sídlil v Londýne. Prvýkrát sa totiž rozhodli medzi seba pozvať interpretov zo socialistického štátu. Do Londýna bola vyslaná skupina najlepších, avšak len s jednou librou vo vrecku. Viac im banka totiž nesmela zameniť. Bol to trápny pocit, najmä počas zoznamovacieho večierka, kde si všetci objednávali nápoje, len oni nemohli. Jela sa však aj napriek tomu prvýkrát v živote cítila ako milionárka, pretože mala od dedka päť dolárov, za ktoré mohla rodine kúpiť malé darčeky. Pocity zo západu boli zmiešané. Jela nadobudla pocit, že napríklad Angličanom chýbali geografické vedomosti, keďže rodina, v ktorej bývala, si spočiatku myslela, že pochádza zo vtedajšej Juhoslávie.

Zahraničný pobyt sa niesol v duchu sólových vystúpení či spoločných skúšok. Každú nedeľu si skupinu mladých cudzincov delili londýnske rodiny a starali sa o nich. Ukázali im mesto a kultúrne pamiatky. Jela získala významné postavenie, a to úlohu koncertného majstra. Spočiatku to vyzeralo, že toto miesto sa ujde Holanďanovi, avšak pamätníčkina hra na husliach nemala konkurenciu. Záver sa niesol v duchu troch veľkých koncertov, kde bolo prítomných vyše 4 000 ľudí a Jela bola hviezdou večera. Západ aj Anglicko navštívila ešte veľakrát, pričom išlo skutočne o výnimočné príležitosti. Povolenia vybavovalo konzervatórium – vycestovací pas dostala vždy hodinu pred odchodom a musela ho odovzdať hneď po príchode domov. Nikdy sa nestalo, že by študenti neprišli v rovnakom počte, Jela si dokonca nespomína ani na prítomnosť tajného agenta. Tú zaregistrovala až ako dospelá žena a spoznať ho nebolo náročné. Išlo vždy o slabého umelca s množstvom otázok. Napríklad pri návštevách Ruska musela mať stále pri sebe policajta v civile, avšak dôvod jeho prítomnosti nepoznala. 

Blížil sa rok 1968 a s ním aj ukončenie konzervatória. Ako najlepšia absolventka roka spolu s Marianom Lapšanským a Editou Gruberovou získala päťročné štipendium na univerzite v Moskve. Jela zareagovala veľmi promptne, a keďže mala ambíciu študovať vždy pri tých najlepších, vymenila si v tom čase výlet s bratom a navštívila Moskvu. Potrebovala sa totiž stretnúť s Davidom Oistrachom, ktorý mal v triede vždy len šesť žiakov, teda nebolo jednoduché sa tam dostať. Jele sa to nakoniec podarilo a prisľúbil jej miesto v svojej skupine. Udalosti behom leta však nabrali iný spád, čo viedlo aj k zásadným zmenám. V lete získala Jela štipendium do Švajčiarska a zúčastnila sa letného husľového tábora. V Sione sa na medzinárodnej súťaži Tibora Vargu umiestnila ako druhá. Odísť mala 20. augusta, keďže o týždeň neskôr mala už odlietať do Ruska. K lístku na vlak sa dostala 21. augusta ráno, avšak zmeškala ho. Musela tak čakať do večera. Deň strávila prechádzkou po meste. Zastavila sa pri známej orchestrovej sále Music Ferrano, kde si obzerala plagáty. Zrazu vyšiel von vrátnik a pýtal sa jej, čo tu robí, veď sú prázdniny. Začali sa rozprávať a spomenula, že je z Bratislavy. Vrátnik jej hneď oznámil, že domov sa už nedostane, keďže Československo je okupované ruskými vojskami. Jela bola zhrozená a šokovaná. Dostala sa k rádiu, kde si vypočula, že hranice sú naozaj zatiaľ zatvorené. Takmer dva týždne nocovala na matraci v ubytovacom zariadení Červeného kríža. V tomto čase stretla čelistu Petra Šochmana, ktorý ju volal do Švédska, že tam má známych, nech sa už domov nevracia. Odmietla, túžila po rodine. Počas svojej neprítomnosti sa Jela bála o bezpečie rodiny, avšak po návrate sa ďalej situáciou nezaoberala. Mala množstvo povinností, najmä náročnú úlohu vymyslieť, čo bude ďalej s jej štúdiom, keďže bolo jasné, že do Moskvy sa momentálne nedostane. „Cvičiť, hrať, vystupovať, za každej danej situácie,” uvedomovala si Jela.

Začala hľadať možnosti, ktoré budú pre ňu a pre jej budúcnosť najlepšie. Oslovila znovu tých najlepších. Najprv si zvolila Viedeň a bulharského profesora Odnoposoffa, avšak kvôli okupácii bola táto možnosť stále neistá. Poistila sa a zavolala tiež profesorovi Plockovi do Prahy, ktorý si ju pamätal a rozhodol sa ju prijať. Prvého októbra absolvovala prijímačky na miestnu AMU a začalo sa päťročné štúdium na univerzite. Udalosti sa však vyvinuli tak, že Jela mohla nakoniec študovať aj vo Viedni, a tak študovala tri roky nepretržite na dvoch vysokých školách. Štúdium bolo veľmi náročné, keďže dvakrát do týždňa sa musela premiestňovať vlakom medzi Prahou a Viedňou. Praha umením a hudbou žila. Koncerty boli snáď všade, všetci cvičili každú sekundu svojho času. Každý tam chcel byť stále lepší. Rozdiel Jela pocítila vo Viedni, kde sa štúdium odohrávalo skôr na individuálnej úrovni. Dôvodom jej zotrvania bol profesor Odnoposoff, ktorý bol pre ňu husľovým bohom. Medzičasom sa pamätníčke podarilo dostať k Davidovi Oistrachovi do Moskvy, takže ašpirantúru absolvovala tam. Rozhodne išlo o najtvrdšie štúdium, kde všetci hrali na svojich nástrojoch od ôsmej rána do polnoci. „Takže som len jedla a cvičila,” spomína. Internát doslova hral. Išlo o veľmi vysokú úroveň. Jela ukončila štúdium vo veku 28 rokov, teda v roku 1976. Avšak už vo svojich 21 rokoch bola vďaka množstvu odohraných koncertov finančne nezávislá.

Prekvitajúci kariérny život a záver príbehu

Nasledoval návrat domov, do Bratislavy. Jela sa zamestnala na Vysokej škole múzických umení ako odborná asistentka. Mala piatich žiakov, ktorí sa neskôr všetci výborne uplatnili. Žiaľ, po určitom čase sa dostala do sporu s kolegom Milošom Jurkovičom, ktorý jej sťažoval zúčastňovanie sa na koncertoch. Asi poslednou kvapkou bolo leto v roku 1980, počas ktorého Jela pravidelne chodievala koncertovať na výletné lode pre bohatých Američanov. Kolega sa ju snažil dotlačiť do dozoru nad študentmi počas prázdninového tábora, avšak so súhlasom vedenia poslala za seba kolegyňu. Napriek tomu od nej žiadal, aby sa 1. septembra prišla ako jediná vyučujúca ukázať a porozprávať. Jela s tým nesúhlasila a vnímala to ako istú formu šikany. Rozhodla sa nedostaviť, avšak v tom čase už mala pripravený iný plán. Prijala na konci leta pozvánku na konkurz do dánskeho rozhlasového orchestra, ktorý vyhrala, a tak sa domov vrátila až po troch mesiacoch, ale už s novou prácou. Najmä kvôli priveľkej vzdialenosti od domova sa po roku rozhodla zúčastniť konkurzu v Salzburgu, kde potom pôsobila dlhé roky.

Jela brala politické udalosti v Československu na vedomie, avšak hudby sa nedotýkali, takže žiadnych demonštrácií a protestov sa ani v roku 1989 nezúčastňovala. Nebol na to ani priestor, mávala aj 120 koncertov ročne. Od roku 1980 dlhých 14 rokov žila a pracovala v Salzburgu a od roku 1983 zároveň vyučovala aj na univerzite vo Viedni. Neodmysliteľnou súčasťou jej života sa stal jej syn Paľko, ktorý prišiel na svet v roku 1986. Snáď najväčšou zmenou po Nežnej revolúcii bolo pre Jelu rozpadnutie Slovkoncertu, zánik vycestovacej valuty i povinnosti odovzdávať štátu 50 percent honoráru. Deväťdesiate roky sa stále niesli v duchu koncertovania a lietania po svete. Nezabudnuteľným momentom bolo rozpadnutie Československa v roku 1993, kedy Jelin otec veľmi plakal a dúfal, že ešte dôjde k opätovnému spojeniu. Rozdelenie obaja pokladali za veľkú škodu. 

Jela ako jedna z popredných svetových husľových sólistiek zažila množstvo úžasných momentov počas svojej kariéry. Najväčší strach mala počas vystúpenia v Berlíne v Palace of the Republic, kde bolo 4000 divákov a išlo o priamy prenos cez televíziu aj rozhlas. Mala trému ako dovtedy málokedy, ale nakoniec to dopadlo dobre. Ak chce umelec zahrať skladbu najlepšie ako vie, musí tú skladbu milovať. Jela sa vždy snažila zanechať po svojom vystúpení emóciu a precítiť každý takt takým spôsobom, až diváka rozplakala. Neminuli ju však aj ťažké životné rozhodnutia, na ktoré si občas s ľútosťou spomenie. Taká bola napríklad pracovná ponuka z Rio de Janeiro, kde mala pôsobiť ako koncertný majster, avšak kvôli zlému zdravotnému stavu svojho otca ju musela odmietnuť. Pravdaže, takýchto ponúk bolo viac, ale Jela zotrvala na univerzite vo Viedni. Jednými z najkrajších koncertov boli tie v Nemecku, pretože pamätníčka milovala miestnych divákov, ktorí zbožňovali klasickú hudbu a koncertná sála tu bývala vždy vypredaná. 

V roku 2006 získala profesúru vo Viedni, ale aj v Prahe. O šesť rokov neskôr Jela nastúpila v Rakúsku do dôchodku, avšak stále zostala učiť na Fakulte múzických umení AU v Banskej Bystrici, kde je už dvadsiaty štvrtý rok. Za svoju celoživotnú kariéru opakovane hrala v 61 štátoch. „Tých krásnych momentov bolo veľmi veľa,” konštatuje Jela, ktorá nahrala 900 minút zo svojho husľového repertoáru na gramoplatne a CD, ktoré sa predávajú po celom svete. 

Na záver neobyčajného životného príbehu sa Jela Špitková, rozhodla podeliť o svoje životné motto, ktoré znie: „Moja mama ma učila, že čo robíš, rob poctivo, a to sa snažím robiť až dodnes.”