Jela Špitková

„No, tak ja môžem hovoriť len vlastné skúsenosti, hej, že akože ja som dostala, čo sme boli najlepší absolventi roku traja, v šesťdesiatom ôsmom, to bol Marián Lapšanský, Edita Grúberová a ja. A my sme ako najlepší absolventi roku dostali päťročné štipendium do Moskvy. No a keďže ja som chcela byť vždycky u toho najlepšieho profesora, najviac sa naučiť a tak, tak ja som si vymenila s mojim bratom, ktorý sedem rokov hral v Lúčnici, tak som si s ním vymenila miesto, že do Leningradu a do Moskvy pôjdem ja namiesto neho a on ostane doma, lebo ja som chcela v Moskve, že budem mať šťastie a stretnem Davida Oistracha a budem mu môcť predohrať. Kvôli tomu som si s Igorom vymenila ten zájazd. No aj som išla a v Moskve som skutočne, našťastie, stretla Davida Oistracha, ktorý bol vtedy na konzervatóriu. To je tam vysoká škola, konzervatórium, a som mu mohla predohrať. A on mal len šesť žiakov, čiže milióny huslistov by boli chceli u neho študovať. A on si ma vypočul a povedal, že si ma zoberie do triedy, čiže ja som bola veľmi šťastná, hej. No a v lete som dostala pozvanie od Tibora Varga, to bol huslista maďarský, ktorý v lete robil vo Švajčiarsku husľové kurzy a pretože on ma počul na Kraislovej súťaži vo Viedni, tak on ma pozval zadarmo, že mi dá štipendium do toho Švajčiarska, do mesta Sion. V lete akože hrať aj súťaž, som tam dostala prvú cenu... druhú cenu som dostala vtedy, tam prvá nebola udelená a druhú som dostala ja. No a ja som sa kvôli tomu, že na dvadsiateho siedmeho augusta som mala letenku, tak ja som sa dvadsiateho vypýtala, dvadsiateho augusta vypýtala z toho Sionu, zbaliť si kufre, aby sme toho dvadsiateho siedmeho odleteli, hej. No a dvadsiateho prvého ráno, keď som prišla vlakom z toho Švajčiarska, som si zobrala husle, lebo vlak chodil len ráno a večer, o siedmej ráno jeden a o siedmej večer. No a ja som ten raňajší zmeškala. Som si zavesila husle na pleco a išla som sa do mesta pozrieť, do tej siedmej večer, kým pôjdem ďalej domov. No a išla som sa samozrejme pozrieť do Music Ferrano na plagáty, do koncert housu sa pozrieť na plagáty a vedľa koncert housu na Lotringerstrasse je Hos Helfer music a ja som tam pozerala, že kto tam bude hrať a aké sú plagáty a vyšiel portier a sa ma pýta, že čo tu robíte s husľami, však sú prázdniny, nie? Tak ja hovorím, že ja som z Bratislavy a večer idem domov a pozerám plagáty.” A on, že z Bratislavy? Veď sa nedostanete tam… tam sú ruské vojská, okupácia. A ja, že prosím? Nič som nevedela. Tak ma nechal počúvať rádio a tam skutočne bolo, že hranice sú zavreté a nemôžem ísť domov.”

„ No, prežívali sme to, by som som povedala, veľmi seriózne. Lebo ja si pamätám, že som sa tých skúšok strašne bála a že som išla k pánovi profesorovi Vrtelovi na Fraňa Kráľa 23, kde on býval, ešte v nedeľu zahrať program, čo som mala na skúšky. Som sa strašne bála, že ma nepríjmu. A potom nás bolo päťdesiat tri huslistov, čo sme boli na prijímačkách a zobrali nás sedemnásť. Môžem sa pochváliť, že som to vyhrala vtedy nečakane. A že všetkých tých sedemnásť, čo dodnes mám ešte s nimi kontakt, tak nikto z nich tie husle nenechal. Mnohí emigrovali tiež do zahraničia, mnohí hrali tu vo filharmónii, v opere, v rozhlase… ale proste boli sme silný ročník. Gaba Beňačková bola tam, hej, bol tam ten Lapšanský, tá Grúberová. No mnohí boli, Paľo Kováč. Mnohí boli fakt vynikajúci inštrumentalisti a uplatnili sa na celom svete. Boli sme silný ročník, dá sa povedať. A pamätáte si, že čo ste hrali na tých prijímačkách? (dokumentarista) Viem, že som hrala Corelliho La folliu… a ostatné si už nepamätám. A bolo to také, že určené, čo máte zahrať alebo si každý mohol sám vybrať? (dokumentarista) Mali sme určite prednesovú skladbu, etudy a nejakého Bacha, hej hej… A skúste nám možno trochu potom priblížiť to štúdium v tej dobe na tom konzervatóriu, že možno ako prebiehalo. (dokumentarista) Áno. Možno také nejaké zaujímavé spomienky, ktoré máte naň. (dokumentarista) Hej. My sme mali vlastne dve budovy. Jedna bola na Kostolnej, to je ako Primaciálny palác, tak oproti tá budova. Tam sme mali teoretické predmety a hlavný predmet, ten sme mali na Rybnom námestí. Tam sme chodili električkou a viem, že ja som z Rybného námestia… to boli dobré štyri kilometre. Aj keď som mala dvadsať minút pauzu, tak som utekala na tú Grosslingovu a využila som to na cvičenie. My sme proste… tá atmosféra bola veľmi taká pracovitá. A to bolo veľmi dobré, to bolo veľmi dobré.”

„Vlastne ste spomínali tie problémy s tým znárodnením a majetku vašej rodiny. (dokumentarista) Hej, hej, Vy ste boli vtedy ešte veľmi mladá. (dokumentarista) Áno. Tak ste to možno v tej dobe nevnímali nejako. (dokumentarista) Šesť rokov som mala vtedy. No ako ste možno vnímali napríklad to, že váš otecko bol napríklad v tom Poprade, ak som to dobre zachytil. (dokumentarista) Áno, v Poprade. Že ako ste to vnímali, vy? (dokumentarista) No, tak jakože, že to tak musí byť, že iná možnosť neni. No tak sme to vnímali, že to tak musí byť, že tatulko na nás myslí, keď prišiel domov, sme sa tešili a mama sa starala od rána do večera. Takže my sme brali život vždy tak, že čo dneska sa udeje, tak tomu sa musíme prispôsobiť. My sme nikdy nijako nechceli… by som povedala, my sme sa prispôsobili, nikdy sme nechceli niečo viac ako ostatní. Takže čo bolo, to sme brali tak, ako to je. A vlastne o tom znárodnení potom, keď ste boli staršia aj s bratom, sa u vás potom rozprávalo nejako v rodine, že? (dokumentarista) Viem, že dedkovi tie domy znárodnili, ale potom ten jeden… môj otec ako právnik, už po x rokoch, sa mu podarilo jako reštituovať, ale potom ho predal. To bolo na námestí v Novom Meste nad Váhom. V Novom Meste nad Váhom na námestí to bol jeden dom. Tak ten predal a potom pán Podoláň si ho kúpil a potom… hore sa bývalo a dole bol nejaký obchod.”

„No viem, že môjho otca brat Ivan, ten schovával jednu židovskú rodinu. Aj sa mu to tak podarilo, že oni prežili a nikomu sa nič nestalo. Takže to viem. No a oni potom písali, lebo oni potom emigrovali do Argentíny a vlastne sa pamätám, môj otec už bol, môj otec už bol starý, že ešte stále mu chodili listy a tak… Udržiavali kontakt potom asi. (dokumentarista) Áno, bol s nimi stále v kontakte. A kde ich vlastne ukrývali, viete? Ako v ktorom meste? (dokumentarista) No v Novom Meste nad Váhom. V Novom Meste, dokonca tam prišli esesáci do nášho domu, a oni boli v tom dome a nenašli ich. Takže to bolo vtedy také… No samozrejme, že sa báli. No viete, lebo, lebo, povedzme ja mám… môj dedko bol z Liptovského Mikuláša, tam zhora hej? Ale keď skončil učiteľský ústav, dostal miesto v tej Lubine. A tam v tom Liptove, tam bolo veľa partizánov a bol tam jeden, tiež sa volal Paľko Špitka ako môj otec aj syn, a keď tí partizáni išli a tam v tých horách nejakých esesákov a Nemcov postrieľali. Tak potom tí Nemci prišli do tej, do toho Liptovského Mikuláša a dali proste, že všetci chlapci, ktorí mali okolo dvadsať rokov musia ísť pred dom, hej? No oni vyšli a toho, by som povedala môjho vzdialeného bratranca, Paľka Špitku pred očami rodičov zastrelili, viete. Takže to si pamätám. Vlastne, bol aj nejaký dôvod toho? Či len kvôli tým partizánom? (dokumentarista) Nie, nebol žiadny dôvod. To proste za odplatu, čo boli tí partizáni v horách. Postrieľali, hej, nejakých Nemcov, tak prišli do toho Liptovského Mikuláša a dali nastúpiť všetkých, kto tam mal dvadsať ročných chlapcov a bez akéhokoľvek dôvodu, či urobil niečo alebo neurobil nikto nič, postrieľali ich pred očami rodičov. Takže to bolo hrozné, to každá vojna, aj teraz s tou Ukrajinou, prináša strašné veci.”