„To sme boli ťažná partia. Už o šiestej sme fárali. Raňajky boli chleba a čierna káva. Až po roku a pol bol prídavok, ktorý dávali na olovrant. To bol kúsok slaniny, taká tenká ako prst. A ešte tvrdá bola, že sme koľkokrát ani nešli po ňu. No a keď nám raz zavalilo úsek vo výške meter desať, tak sme robili takú ,prerážku´. Ja som bol helfer (pomocník) a kamarát bol haviar. A to, čo zavalilo, sme pneumatickými kladivami prerážali, aby tam vošla šramačka. Striedali sme sa potom pri šramaní. A keď som ja robil a druhý kolega odhadzoval, tak zrazu spadol zo stropu taký kameň ako dve tehly a zlomil mu nohu.“
„Rok som bol na vojne a až potom otca zlikvidovali. Otec to stíhal dorobiť sám, bola plná sýpka obilia, keď prišli žandári. Jeden sa rozprával s otcom a povedal: ,Poďme na cestu, na ulicu.´ Vyšli na ulicu, kde pristavilo prvé auto, otca zobrali a bol zavretý. Ale už čakali družstevníci, aby nakŕmili kone aj kravy, to boli dohovorení. Úrodu zobrali všetku. Aj repa a kukurica bola ešte na poli, to už oni brali. Ako prišlo prvé auto, tak pristavil žandár, naložil ho a povedal: ,Poďme k prokurátorovi.´ A tam ho aj zavreli.“
„To ešte pred vojnou bolo. Chceli ho viacerí z dediny, toho koňa. Otec hovorí: ,Nedám ho, lebo ho zbijú a dobehne domov.´ To by on neprežil, lebo dvadsať rokov ho mal. A tak potom som ja sedel na ňom, keď sme išli na jarmok do Lipian, kde ho kúpili. No a uviazali ho preto, lebo neťahal. Otec im hovoril: ,Nechcem peniaze, keď nebude ťahať, ale chomút urobte takýto a potom pôjde. Buď sa vyzlečie z chomúta alebo pôjde za ním voz.´ No a ako ho uviazali za vozom a sedeli viacerí na ňom, tak tam, kde bola odbočka na Lužianky, tam kôň mykol a voz im vykotil. Kôň už vedel, že nejde domov.“
Jozef Sollár sa narodil 13. februára 1930 v dedine Lehota neďaleko Nitry. V mladosti sa vyučil za strojného zámočníka. Dňa 1. októbra 1950 narukoval na povinnú vojenskú službu, pričom bol ako syn tzv. kulaka pridelený do PTP. V roku 1951 bol násilne znárodnený rodinný statok Sollárovcov v Lehote, jeho otec zatknutý a neskôr vyvezený pracovať na štátny majetok. Do r. 1954 Jozef Sollár slúžil v tábore PTP v Petřvalde ako baník. Po prepustení do civilu sa usadil v Mlynárciach pri Nitre a pracoval v stavebnom priemysle. V roku 1990 odišiel do dôchodku.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
