Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., pplk. v.v. Rostislav Šmehlík (* 1955)

• narodený 19. februára 1955

• 1973 - 1975 - dvojročná dôstojnícka škola v Holešove, ženijno-veliteľský smer

• 1975 - 1976 - veliteľ pontónovej čaty a veliteľ roty v ženijnom prápore v Seredi

• 1978 - 1981 - Vysoká škola pozemného vojska vo Vyškove

• 1981 - 1985 - náčelník štábu a veliteľ ženijného strojného práporu ženijnej brigády v Seredi

• 1986 - 1988 - Vojenská akadémia ženijného vojska v Moskve

• 1988 - 1993 - zástupca veliteľa ženijnej brigády v Seredi

• november 1993 - december 1994 - zástupca veliteľa práporu Slovenskej zahraničnej mierovej misie OSN UNPROFOR

• september 1995 - september 1996 - veliteľ práporu Slovenskej zahraničnej mierovej misie OSN UNPROFOR a UNTAES

• 1996 - 1999 - zástupca náčelníka oddelenia plánovania mierových misií

• 1999 - 2004 - náčelník centra riadenia mierových misií

• 2005 - 2012 - obchodný zástupca Českej zbrojovky pre postsovietske krajiny a krajiny bývalej Juhoslávie

Rostislav Šmehlík sa narodil 19. februára 1955 v moravskom Vyškove v rodine so siedmimi deťmi narodenými v priebehu 15 rokov. Po detstve, na ktoré spomína ako na šťastné, nastúpil na učňovské štúdium v Prostějove na odbor automechanik a náklonnosť k strojom ho následne zlákala na dvojročnú dôstojnícku školu so ženijnou špecializácou, ktorá bola uznaná aj ako základná vojenská služba. Tým začala jeho 30-ročná vojenská kariéra, ktorá ho mala zaviesť do občianskou vojnou rozdelenej Juhoslávie aj do Afganistanu.

Ako Rostislav vraví, nelákala ho uniforma ako taká, „že by chcel niekde sekať frajera“, ale už od začiatku mu imponovalo „množstvo techniky“. Po základnom štúdiu sa stal veliteľom čaty v Seredi, ktorá bola vtedy v ženijnej oblasti významným vojenským strediskom a po povýšení na poručíka pôsobil ako veliteľ roty. V tej dobe, od roku 1977 už ako čerstvý mladomanžel, bol navrhnutý na vysokú vojenskú školu, na ktorej študoval v rokoch 1978 – 1981. Z toho dva roky strávil v Martine, no potom, keď bola vojenská akadémia v rámci redislokácií v ČSLA (Československá ľudová armáda) presunutá do Vyškova, priamo vo svojom rodisku.

„Ja som sa neučil nič teoreticky, čo by som si sám neomakal. Vedel som veľmi dobre, čo to je mať pľuzgiere od ženijnej lopatky...“ oceňuje aj po rokoch svoje štúdium. Podľa vlastných slov vďaka tomu neskôr, už ako nadriadený vedel, „čo je v ľudských možnostiach a čo to prináša“ a „nič nedal na reči politrukov.“

Po vysokej škole sa vrátil do seredskej ženijnej brigády, kde velil vo funkcii náčelníka štábu práporu a veliteľa práporu pre výcvik poddôstojníkov v podstate pre celú armádu. V polročných cykloch sa tam vtedy striedalo 1000 – 1500 vojakov a trénovalo v ženijných odbornostiach, ktorých je niekoľko desiatok: „cez píly, zemné vrtáky, buldozéry, bagre, žeriavy, pontónové jednotky, strojníci a vodiči všetkých možných druhov a samozrejme, ešte tam boli aj tie čisto ženijné odbornosti ako trhaviny, mínovanie, odmínovanie a všetky tieto špecifiká,“ približuje Rostislav náplň svojej vtedajšej práce. Sereď bola v tom čase veľkým strediskom v rámci československej armády a držalo sa tam obrovské množstvo techniky. „Keď sme išli na cvičák, mesto bolo paralyzované – prvé auto vchádzalo na cvičák na konci Serede a posledné ešte len vychádzalo z kasární,“ vysvetľuje pamätník.

Zaujímavou skúsenosťou bolo dvojročné postgraduálne štúdium v Moskve, na ktoré bol vyslaný v druhej polovici 80. rokov. Po nejakom čase za ním do ZSSR (Sovietsky zväz) mohla prísť aj rodina, ktorej sa, prekvapivo, práve tu mohol viac venovať. Šmehlíkovci – vtedy už s dvoma dcérami - dostali k dispozícií slušný dvojizbový byt a Rostislav bol zo štúdia doma za 10 minút, čo bolo v priamom protiklade k jeho situácii doma v Československu, kde býval pravidelne týždeň či aj tri mesiace odvelený alebo prišiel domov neskoro večer akurát prespať.

Sovietsky zväz, ktorý počas tej doby trochu aj precestoval, nazýva „kopou protikladov“. Proti pompéznej Moskve a prekrásnemu Petrohradu stáli zaostalé dedinky na vidieku, kam neviedla ani poriadna cesta. Zažil tu aj začiatok perestrojky, z ktorej si vybavuje najmä gorbačovovské prohibície a fronty na vodku. „Oni to brali s rozpakmi, nie tak jednoznačne, ako sa to prezentovalo. Nevedeli, čo si o tom myslieť sprvoti, ale do nejakých hlbších diskusií sme nezachádzali.“

V roku 1988 sa Šmehlíkovci vrátili zo ZSSR a hlava rodiny sa dostala do funkcie veliteľa práporu. Po roku a pol bol povýšený na podplukovníka a v tejto hodnosti pôsobil ako zástupca veliteľa brigády. Voči revolučným zmenám v roku 1989 bol Rostislav zdržanlivý a tvrdí, že „všetko teraz zrušiť, lebo to bolo komunistické, nebolo správne a ani to nie je celkom pravda,“ a voči ďalšiemu vývoju je značne kritický: „Ľudia začali, bohužiaľ, všetko hodnotiť cez peniaze... ale pri tom sa stratil človek. Čo teraz medzi ľuďmi chýba, je pokora a skromnosť. Dnes je 90 % politiky a obyčajní ľudia ich nezaujímajú. V niektorých veciach vôbec nezávidím svojim deťom a už vôbec nie vnukom.“

K ideológii bývalého režimu Rostislav poznamenáva: „Ja si myslím, že nebol až taký problém v podstate komunizmu, ale v tých ľuďoch, ktorí to mali prenášať, ktorí sa opíjali mocou a nebrali ohľady na nič.“ Podľa vlastných slov zažil vo svojom živote „dosť prezliekačov kabátov“ a preto konštatuje, že „si vždy vážil ľudí, ktorí to, čo povedali, že to aj urobili. Alebo to, čo hlásali, že si za tým stáli a aj sa to odrážalo v ich robote. Ja som bol vždy proti takým tým hlúpym rečiam, čo nikam nevedú.“ Pripomína, že je dobré „hodnotiť každú dobu podľa konkrétnej historickej situácie, ktorá tam je,“ a sám čestne vyhlasuje, že nikdy nezneužil svoje členstvo v strane na to, aby niekomu ublížil, alebo sa na úkor niekoho povýšil. On sám špecifické okolnosti normalizačnej doby využíval ako veliteľ práporu skôr na dosiahnutie praktických vecí, ako boli opravy budov či kanalizácie, kedy stačilo na správnom mieste predniesť „kritické pripomienky“. Nevidí bývalý režim len zo zlej stránky, podľa neho závisí aj na povahe človeka – čo ukazuje aj situácia po revolúcii, kde tí istí ľudia prebehli a „dnes už je v tretej politickej strane. Sú to ľudia, ktorí nemali charakter a nemajú ho ani dnes.“

Pred ťažším rozhodnutím stál pri rozpade Česko-Slovenska: „Keď už bola žena Slovenka a deti chodili do slovenskej školy a ja som sa mal po revolúcií rozhodnúť, že kam pôjdem alebo nepôjdem... nikto nemohol vedieť, ako to dopadne – či budú Slováci diskriminovaní v Čechách alebo opačne. A keď som zvážil to, že by decká mali tam niekde trebárs ich odsudzovať v triede kvôli tomu, že sú Slováci, tak som zobral na seba to riziko, že radšej nejakú diskrimináciu znesiem ja, než tri deti a moja žena, tak som sa rozhodol zostať v slovenskej armáde.“

Ako príslušníka Ozbrojených síl SR ho najviac prekvapilo, že niektorí ortodoxní generáli iniciovali tvorbu československého vojenského slovníka. Keď sa rozhodovalo o veliteľovi mierovej misie na území vtedy už bývalej Juhoslávie pod patronátom OSN, sám upozornil ako potenciálny kandidát ministra obrany Imricha Andrejčáka, že by nevyzeralo dobre, keby bol prvým veliteľom prvej samostatnej misie Slovenskej republiky vojak českej národnosti. Možno sa tým pripravil o veliteľský post, ten ho však napokon aj tak neminul.

Zakrátko bolo na vyšších miestach rozhodnuté, že slovenský kontingent o veľkosti práporu bude ženijného zamerania, čo znamenalo vyslať a pripraviť 450 – 600 mužov so 400 kusmi techniky. Rostislav mal v Seredi na starosti odbornú prípravu vybraných adeptov a kompletný výstroj, okrem iného maľovanie všetkej techniky na bielo, čo bola farba jednotiek OSN. „Príprava bola náročná veľmi, lebo po rozdelení československej armády nie všetka technika, ktorá zostala na Slovensku, bola vo veľmi dobrom technickom stave, aby som slušne povedal,“ spomína Rostislav. „Niektoré boli len vraky, ktoré bolo dobre len naštartovať a prejsť pár kilometrov, ale nie to poslať do sveta.“

Po polroku trvania misie vystriedal Kamila Šipulu vo funkcii zástupcu veliteľa misie priamo v občianskou vojnou zmietanej Juhoslávii. Od 1. novembra 1993 tak Rostislav slúžil pod Ľubomírom Kolenčíkom po dobu 13 mesiacov. V tej funkcií mal na starosti „kontrolu plnenia úloh tých pracovísk, ktoré boli v tej dobe už rozbehnuté prakticky po celom území Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Našťastie sa jednalo o úlohy, ktoré neboli miestnym obyvateľstvom odsudzované, skôr naopak.“ Slovenský ženijný prápor budoval tábory, opravoval a odmínovával cesty, staval mosty po celom vojnou zasiahnutom Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. 

Medzi najväčšie úspechy slovenského oddielu patrilo zabezpečenie tzv. Cesty života, čo bolo jediné spojenie ťažko skúšaného vnútrozemia Bosny a Hercegoviny s pobrežím, odkiaľ prichádzala humanitárna pomoc. Most cez rieku Neretvu, ktorý bol jej súčasťou, však zničili a kontinuita zásobovania bola naďalej zabezpečovaná najskôr pomocou súlodia, potom pontónového mostu, ktorý k úžasu zahraničných kolegov postavili Slováci za dve a pol hodiny.

Celkovo 25 mesiacov, ktoré Rostislav strávil na Balkáne, bolo pre neho z hľadiska vojenskej profesie a ženijnej odbornosti príjemných: „Zaujímavé bolo, že to všetko boli originálne projekty, nič z toho nebola kópia niečoho iného.“ Kvôli náplni svojej práce bol takmer neustále na cestách po celom krvavým konfliktom poznačenom území. „Moja úloha prakticky bola nadviazať kontakt s tou jednotkou, v prospech koho oni išli pracovať, či majú pre nich ubytovanie, čo majú, ako majú, kde budú dislokovaní, aká bude úloha, a podľa toho sa potom urobili projekty, prípadne aj nejaké plániky, že čo budú, akú techniku potrebovať. To bola úloha zástupcu a veliteľovi som potom garantoval, že všetko bude tip-top. Samozrejme, veliteľ si mohol ísť na kontrolu, kam chcel, to bola jeho vec, kde to považoval za dôležité.“

Ťaživá bola pritom hlavne zodpovednosť za osudy ľudí, „ktorí šli neznámou krajinou, s neznámymi ľuďmi, v neznámej situácii, ktorá tam je momentálne, to sa nedalo na 800 kilometrov odhadovať, vychádzalo sa len zo spravodajských údajov velenia misie.“ Dramatické momenty zažíval Rostislav, keď sa na tri dni stratil kontakt s jednotkou, ktorá bola vyslaná do Sarajeva počas najtuhších bojov, či keď výbuch nastraženej míny zasiahol slovenského vojaka. Našťastie sa rýchlo dostal do americkej vojenskej nemocnice v Záhrebe a MASH (Mobile Army Surgical Hospital) mu po 6-hodinovej operácii dal ruku do poriadku tak, že nemal žiadne trvalé následky. Také šťastie už nemal jeho kolega, Dušan Chrašť, ktorý zomrel na následky zdanlivo banálnej zubnej infekcie a jeho pohreb a následné výčitky zo strany príbuzných boli najhorším zážitkom, ktorý tu velitelia podľa vlastného svedectva zažili.

Jedným z najzaujímavejších aspektov zahraničnej misie bolo samozrejme stretávanie s inými národmi, nielen domácimi, ale aj príslušníkmi ostatných zahraničných oddielov misie. Častou úlohou slovenských ženistov bolo stavať tábory z unimobuniek fínskej výroby pre ostatné zložky misie. Bolo to ako stavebnica, spomína Rostislav: „Fíni mali normu tri za deň, naši sa to naučili a zvládali ich 10 až 15...“, kvôli čomu sa s Fínmi, ktorí boli potom odvelení z misie a ponechaní len ako dodávatelia, nerozišli v dobrom. Pre Španielov, ktorí mali na starosti ochranu, bolo všetko „maňana“, až kým sa to neriešilo cez velenie misie. Kuriózny bol prípad utopeného jordánskeho vojaka, ktorého po vylovení museli slovenskí lekári hodinu oživovať, samozrejme neúspešne.

Čo sa týka domáceho obyvateľstva, zmiešaného z viacerých etník a národov, Rostislav spočiatku vnímal túto vojnu na základe mediálnej prezentácie ako konflikt, kde sú jedni dobrí a druhí zlí. Priamo na mieste však zistil, že realita je neporovnateľne zložitejšia. Na základe vlastných skúseností popisuje charakter jednotlivých národov bývalej Juhoslávie takto: „Mentalita Chorvátov a Srbov sa zásadným spôsobom líši. Moja skúsenosť osobná je taká, že Chorváti boli v niektorých veciach menej spoľahliví ako Srbi... Srb, keď povie, že vás zapichne nožom, tak to aj urobí, musíte s tým rátať, ale Chorvát, ten povie, že nie, ale urobí to. Asi tak by som to porovnal. Spolupráca s českými a slovenskými Chorvátmi v blízkosti Daruvaru, v Iloku a inde bola super, ale originál Chorváti boli nie až tak prístupní, nie až tak otvorení, nie až tak féroví, v niektorých veciach. Bosniaci boli, že ani áno ani nie, cez deň sme sa na niečom dohodli a večer to bolo trošku inak – alebo to bolo úplne inak. Tam je vidieť, že tam bolo aj trošku toho islamu, že majú inak postavené hodnoty života. Smrť nie je pre nich takým strašidlom.“

Počas ciest za slovenskými jednotkami sa Rostislav vyskytol aj v Sarajeve, kde sa „jedno obdobie „zabávali“ tým, že ako chodila hromadná doprava, tak ľudí strieľali v električke alebo v autobuse... No, zabávali sa, lebo to s vojnou nemalo nič spoločné.“ Podobné peklo sa odohrávalo vo Vukovare, kde „to bolo ako na Donbase, že tam chodia odstreľovať jak do roboty, ako nám to tam jeden popisoval... Oni mali rozostavané delostrelectvo, ráno vypálili dva nákladiaky striel z kanónu, išli sa domov naobedovať a poobede prišli a strieľali znova, že kto zhodí ten komín a kto trafí tamtú lampu či vodojem...“

Na základe nielen týchto zážitkov vyjadruje profesionálny vojak Rostislav svoje presvedčenie: „Ja vám poviem úprimne, že ako vojak som hádam najväčší pacifista, aký len môže byť, pretože ja som tie dôsledky v praxi videl, čo to prináša nenávisť medzi ľuďmi a ako to vyzerá, keď vybuchne mína alebo delostrelecký granát. Takže ja som proti akejkoľvek vojne, mňa každá vojna mrzí. Všade zomierajú nezodpovední ľudia, nevinní ľudia, ktorí za nič nemôžu, ani nevedia, čo sa deje.“

V decembri 1994 bol Rostislav vyslaný na British Council v Bratislave študovať angličtinu, aby sa potom, po ročnej prestávke, vrátil do Chorvátska ako veliteľ misie. Tu mu pripadla úloha sťahovať kompletne celý slovenský kontingent do východného Slavónska po tom, ako misia UNPROFOR (United Nations Protection Force) ukončila svoju činnosť, ale práca mierotvorcov pokračovala v misii UNTAES (United Nations Transitional Administration for Eastern Slavonia, Baranja and Western Sirmium).

V praxi to znamenalo „po vlastnej osi“ presťahovať kompletne celú jednotku aj s technikou na nové veliteľstvo vo Vukovare a základňu v Marinovci, vzdialené asi 350 kilometrov. Najprv bola vyslaná rekognoskačná skupina, ktorá mala na starosti odmínovanie, potom upratanie, zrovnanie povrchu a podobne, táto príprava trvala dva mesiace. Nasledovalo nemenej náročné samotné sťahovanie, pričom prevoz odmínovacích tankov na viacnápravových podvalníkoch nazýva Rostislav „hrdinskými výkonmi šoférov“ a dopĺňa: „A potom, keď vám tam nejaký blázon z misie, nechcem ho menovať, ale veliteľ, zastaví toho šoféra tam v tom Marinovaci a že prečo nie je ustrojený, prečo je len v tričku, prečo nemá čapicu na hlave a blúzu maskáčovú, tak vzhľadom k tomu, že má za sebou 350 kilometrov s podvalníkom, to vám príde ako „zelený mozog“ v praxi.“

Okrem samotného sťahovania však zmena misie znamenala aj uzatvorenie tzv. bielej knihy, teda zoznamu všetkého materiálu a techniky, a otvorenie novej – čo bola zložitá záležitosť, hlavne spočiatku, „aby to vyhovovalo všetkým tým normám – lebo OSN je dosť byrokratická organizácia. O misii, peniazoch do nej a materiáli dosť rozhodovali civilné osoby, žiadni vojaci. Vojaci mohli plánovať, ale civil povedal, že nie, to je drahé, to sa nebude robiť z takéhoto materiálu, to je drahé, to neuvoľním. Nadviazať normálne kontakty s týmito ľuďmi, to tiež niekedy bolo problematické,“ spomína Rostislav.

UNTAES bola omnoho menšia misia než UNPROFOR, Slováci tu boli iba jedným z troch kontingentov, potrebným práve vďaka svojej ženijnej špecializácii. Jednalo sa tu o menšie vzdialenosti, ale práce menej nebolo, práve naopak. Popri stavbách sa jednalo hlavne o odmínovanie. „Boli tam obrovské plochy, ktoré boli absolútne bez systému zamínované a o to to bolo horšie. Lebo klasika hovorí, že ženisti robili vždy tak, že mínové pole sa muselo zakresliť, orientačný bod, že kde je nejaká počiatočná mína a akou sieťou sa zamínováva a o tom sa viedli záznamy. Kdežto tuto to bolo robené chaoticky, koho ako napadlo, a obzvlášť si dávali pozor, aby o tom neboli nijaké záznamy. Takže sme museli každú plochu považovať za zamínovanú,“ osvetľuje Rostislav špecifiká srbochorvátskej praxe.

Napriek dobrému menu, ktoré si slovenskí ženisti na Balkáne získali a množstvu užitočnej práce i prvotriednych výkonov, ktoré majú na konte, ich veliteľ nemá rád prehnanú glorifikáciu. Na rozdiel od iných bývalých kolegov sa po odchode do výslužby nerád ukazuje v uniforme. Na mierové misie a OSN ako takú má dnes kritickejší názor: „V poslednom čase stráca svoj význam,“ konštatuje diplomaticky. Na adresu svetovej organizácie však nešetrí ani prísnejšou hodnotením. Je to podľa neho čierna diera, „kde miznú peniaze, kam každý prispieva obrovskými čiastkami, ale ktorá len živí naprosto neefektívny aparát. Vtedy to bolo s takým nadšením, že niečo urobíme, niečomu pomôžeme, k niečomu to bude. V konečnom dôsledku až taký ten výsledok nebol a tá misia až tak úspešná nebola, podľa môjho názoru. Pretože sa dovolilo Chorvátom, aby urobili to, čo urobili v rámci Oluje a Blesjaku, dovolilo sa Srbom, aby urobili Srebrenicu... Chorváti na tom ešte zarobili, nechali si všetko zaplatiť a ešte získali čas na prezbrojenie a prípravu.“ Aj v súvislosti s ďalšími misiami konštatuje sklamane: „Mali sme všetci ostré náboje, ale oni pochopili, že my sme bezzubí a aj tak si robili, čo chceli.“

Po ukončení misie UNTAES a návrate z Chorvátska sa Rostislav stal zástupcom veliteľa Oddelenia mierových síl OSN na Generálnom štábe Slovenskej armády v Trenčíne. K náplni svojej práce tam hovorí: „My sme riadili prakticky všetky misie, my sme riadili výber ľudí, schvaľovali sme programy, prípravy.“ Potom sa generálny štáb premiestnil do Bratislavy, a stal sa z neho náčelník Centra riadenia operácií v priamej podriadenosti náčelníka generálneho štábu. „Prakticky sme mali na starosti kontakty a riešenie problémov so všetkými misiami, ktoré sme mali v tej dobe, to boli Golanské výšiny, Cyprus, Eritrea, pripravoval sa Timor, mali sme ľudí v Kosove, neskôr to bol aj Irak a Afganistan,“ upresňuje Rostislav. Väčšinu týchto slovenských misií aj navštívil a priniesol si odtiaľ množstvo zaujímavých pozorovaní.

Napokon sa však po vyše 30 rokoch vojenskej kariéry rozhodol odísť do výslužby. „Skrátka a dobre, začalo to ísť do takých fáz, že už som bol zodpovedný prakticky za všetko, čo sa kde v ktorej misii dialo, ale právomoci boli minimálne. Takže ja som veci musel prenášať, žiadať, prosiť nadriadeného, ja som mal zdôvodňovať, prečo chlapi nemajú také čísla topánok, prečo nemajú to či ono, ako to, že sa pokazilo ótéčko a začalo sa do toho motať aj čosi politických vecí a jednoducho, už to bolo príliš na mňa,“ vysvetľuje pamätník svoje rozhodnutie.

Rostislav síce skončil ako vojak, no v oblasti vojenských záujmov zostal aj naďalej, keď sa stal obchodným zástupcom Českej zbrojovky v Uherskom Brode, ktorá vyvážala do celého sveta. Dostal na starosť postsovietske krajiny a štáty bývalej Juhoslávie, kde všade využil nielen svoje jazykové znalosti, ale aj bohaté skúsenosti. Na balkánskej a východoeurópskej mape nových štátov musel sám vyhľadávať nové kontakty. Znovu sa tak dostal aj na miesta, kde pôsobil ako veliteľ mierovej misie. Z vývoja, ktorý sa tam zatiaľ udial, či skôr zo stagnácie, zostal maximálne sklamaný: „Za 20 rokov sa tam nezmenilo nič, nijaký pokrok – ešte aj to, čo tam Slováci vybudovali, bolo zdevastované. Mal som z toho celého nepríjemný pocit, že čo tým ľuďom hovoriť – čo, ako sa máš? Keď oni len zostarli a zostali tam apatickí voči situácii, v ktorej sa nič nezlepšilo, ani cesta, ani asfaltovú cestu tam nespravili, len štrk... Stále tam jedli z tých istých obitých plechových tanierov, čo pred 20 rokmi. Skrátka a dobre, nič, nijaký pokrok, že by sa tam za 20 rokov čokoľvek k lepšiemu zmenilo, aj tá stajňa, čo tam bola rozbitá, tam aj rozbitá zostala... Tie menšiny boli odsunuté na vedľajšiu koľaj, tie nikoho nezaujímali a si povedali, že keď tak žili celý život, tak už tak nejako aj dožijú, lebo ozaj, viem, že tam mali na tých vrátach odlomenú dosku a tá doska tam bola odlomená aj po 20 rokoch.“

Takmer celú ďalšiu dekádu strávil Rostislav hľadaním nových kontaktov a vytváraním obchodných spojení pre české zbrane v polivici Európy. Spočiatku jazdil na týždňovky, ako to už mnohokrát zažil počas vojenskej kariéry. Neskôr, keď mu pridali aj Česko a Slovensko, to bolo ešte horšie, pretože musel cez víkendy robiť prezentácie po celej krajine. Odišiel napokon po ôsmich rokoch, keď prišiel nový menežment zameraný na škrty a maximalizáciu ziskov. Po profesionálnom živote, ktorý strávil v častom odlúčení od rodiny, si dnes zaslúžene užíva dôchodok, svoje tri deti a päť vnúčat, nikomu nezávidí a venuje sa svojim početným záujmom, ku ktorým patrí napríklad poľovníctvo.