Ing., pplk. v.v. Rostislav Šmehlík

Keď už teda bola žena Slovenka a decká chodili do slovenskej školy a ja som sa mal po revolúcii rozhodnúť, že kam pôjdem alebo nepôjdem – nikto nemohol vedieť, ako to dopadne – či budú Slováci diskriminovaní v Čechách alebo opačne. A keď som zvážil to, že by decká mali tam niekde trebárs ich odsudzovať v triede kvôli tomu, že sú Slováci, tak som zobral na seba to riziko, že radšej nejakú diskrimináciu znesiem ja skôr, ako tri deti a moja žena, tak som sa rozhodol zostať v slovenskej armáde. Tam som podpísal aj prísahu a všetko a svoju vojenskú kariéru som dokončil v Armáde Slovenskej republiky. A môj názor je, keď teda mám slúžiť na Slovensku, tak sa nauč po slovensky, ako sa patrí, rozprávaj po slovensky. Ja som sa učil aj gramatiku trošku, aby som aj písomne sa vedel vyjadrovať – takže ja som sa v tridsiatich rokoch učil, kde je mäkké „i“ a tvrdé „y“ a tak ďalej. Vcelku som to zvládol a so slovenčinou nemám problém.

Ja ako zástupca veliteľa som mal na starosti práve kontrolu plnenia tých úloh tých pracovísk, ktoré už boli v tej dobe rozbehnuté prakticky po celom území. Srbsko nie, ale Chorvátsko a hlavne Bosna a Hercegovina. A ako som hovoril, tam boli úlohy, ktoré neboli miestnym obyvateľstvom odsudzované, skôr naopak, boli akceptované a boli radi, že aj tie veci, ktoré sme my postavili alebo urobili, že môžu využivať aj oni. To sa tam vytvorila taká veľmi zvláštna atmosféra, kedy tí Chorváti ako takí, a potom aj Bosniaci, boli viac-menej radi, že tam Slovačka, ako oni to hovorili, je, pretože sme im vo veľa veciach pomohli. Postavili sme most, ktorý využíval UN, ale mohli ho využívať aj miestni, nemuseli jazdiť 15 kilometrov dookola, keď to mali kilometer cez náš most. A podobné veci. Takisto tie polia, cesty poľné a tak ďalej, kde sme my odmínovali a bol tam protokol, že podpísaný „Slovak Batalion“, tak tí ľudia to tiež akceptovali, vedeli to, boli už vytýčené miesta, ktoré sú odmínované a kde to ešte nie je isté, že tam môžu byť míny. Pretože v tej Juhoslávii sa položilo, dajme tomu, státisíce mín.

Mali sme tam aj podobné iné veci ohľadom odmínovania, lebo kto nikdy nebol v tom odmínovacom obleku a nevie, čo to je v 35-stupňovej horúčave sa v tom plaziť po zemi a pichať tam mínobodcom alebo skúšať mínohľadačkou, tak ten niekedy akože: `Prečo to tak dlho trvá, prečo to ide tak pomaly?` Tak vtedy som sa postavil na zadné a povedal som: `Pozrite sa, môžete rozkazovať, v čom chcete, ale tu diktuje tempo ten, ktorý je v tom obleku. Ten to diktuje. Pretože on v tom vydrží hodinu a pol a dve hodiny musí oddychovať. Vo vychladenej miestnosti, pretože by bol prehriaty a odniesol to zdravotne. Tu tempo určujú ženisti, tí, ktorí prakticky odmínovávajú. Takže môžete tlačiť, koľko chcete, ja im rozkaz na zrýchlenie tempa nedám, pretože bude riziko, že tam niektorá mína zostane a zabije to nevinného človeka.`

Bol šofér V3S-ky, ktorý viezol – po určitom období mohli tí ľudia aj chodiť domov, mohli ísť na opušťák – a viezol ich šofér zo Sarajeva do Daruvaru a samozrejme, kašľal na auto, mal málo oleja v motore, nekontroloval, zadrel motor a chlapi nestihli lietadlo. No a čo teraz ? Tak ho zbili, samozrejme, už im došla trpezlivosť, dostal pár po hube. Neboli ani nijaké zuby vyrazené ani nič, ale modriny boli a on si prišiel sťažovať, že hento... Ja som mu povedal: `A čo ty chceš po mne teraz? Ty sa vieš vžiť do situácie tých dvanástich ľudí, čo si mal na korbe, vieš sa do tej situácie vžiť? Že sa tešia domov a len vďaka tvojej lajdáckosti... Nie. Teba ešte potrestám za to, z vozidla ťa beriem preč a ty žiadny opušťák nedostaneš, ty budeš tu!` Zavrel pusu, odišiel. Takže to som chcel zasa zdôrazniť, že v takýchto situáciach, na takýchto misiách je každý človek dôležitý, každý má svoju funkciu, tá funkcia nadväzuje na iných a len dobre fungujúci mechanizmus môže na konci vydať aj nejaký zvuk. Rozladený klavír dobrý zvuk nevydá.