Sr. Bohumíra Školníková

„A idem takisto z operácie poobede, už bolo všetko ticho a idem dolu schodmi a tam práve okolo tej steny, kde sa tie plagáty alebo noviny alebo hlásenia vešali a tak a vidím, že staré plagáty a pekné krajinky z Tatier už boli strhnuté na zemi a pokrčené. Ale druhé boli na lavici pekne zvinuté ešte ako nové plagáty. No tak odkryjem zopár rožkov. Páni, tam pápež s hakenkreuzom na tiare a ešte nejaké takéto jeden, dva, tri. ,Hí, jeminko môj, toto tu nemôže visieť.‘ Som tam postála, všade ticho, už bo bolo poludňajšia prestávka. Chytím plagáty, dole medzi tie roztrhané som ich hodila, medzi tie roztrhané.“

„No a na druhý deň ráno, toho deviateho mája nám oznámili, že sa pôjde do nejakej zasadačky alebo čo to tam bolo, tá hala a prídu úradníci a nám ďalšie oznámia. Takže až tam sme sa dozvedeli, že je teda amnestia a uvoľnenie. Ja som bola taká šokovaná z toho. Také nečakané to bolo, že keď som sa preobliekala už do svojho, to sa nedalo preobliecť, to bolo nagniavené do vreca. Viete, to sa nedalo, tak mi vytiahli potom oni nejaké civilné šaty, šatku na hlavu a no to bol máj, teplo, takže sa nemuselo zhľadávať. No tak som sa potom prebrala, ale tlak som mala nemerateľný, taký šok som prežívala.“

„No v nemocnici v tých miestnostiach pacientov boli zavesené kríže a prišlo potom nariadenie z Košíc, z kraja, že sa musia kríže odstrániť. Riaditeľ ma zavolal, aby sme ich zozbierali, že aby sme si ich vzali. Ja som mu hovorila, že to nemôžeme urobiť a že chceme vedieť, či je to aj v iných nemocniciach, alebo len tu, či to niekto len tuto nariaďuje. No, potom riaditeľ sám telefonicky zisťoval v okolitých nemocniciach a potvrdilo sa, že košické nemocnica kríže ešte má. Tak potom zostalo pri tom a kríže ešte zostali, ale už nie dlho. Potom ich zložil niekto, nevieme kto, len sme ich jedno ráno našli na stoloch v každej izbe položené.“

„Nič som nevedela, čo sa deje vo vzduchu hej, na Slovensku. Ale tam sestry niektoré za tých štrnásť dní už mali také správy, že čosi sa s pátrami robí, že pátrov niektorých stíhajú alebo čo. A to tak prešlo, povedalo sa a nič sa neudialo, úradne nič neohlásilo, tak sme boli spokojní. Ja som sa na druhý deň ráno, Zelený štvrtok, pravda, ráno nebývajú bohoslužby, pekne vystrojila do služby a tak a už okolo takej pol deviatej ma volajú do kancelárie. No tak som išla, aká som bola. A v kancelárii už stoja dvaja páni. Hneď sa legitimovali. ,Sme poslaní, poverení urobiť vám domovú prehliadku.‘ Hovorím: ,No a za čo?‘ ,To vám potom povieme.‘“

„Máme prípady ozaj veľkej žičlivosti aj veľkej ochoty. Boli nám v ústrety napríklad, keď sa robili nejaké schôdzky, každý úsek mal nejakého dôverníka, pravda, v tej dobe, nie? A to ja viem dobre, že sa o nás mnoho hovorilo a podávalo aj hlásenie aj neviem čo. Ale keď išlo o to, že by sa nám niečo malo stať alebo škodiť alebo niečo, keď sa uzhodli na tom svojom stretnutí komunistickom proti nám, tak nás upozornili dôverní ľudia, hoci sme to nečakali, lebo boli straníkmi, a to tvrdými a prišli nám povedať. Napríklad jeden zubný lekár, ten bol členom takýchto schôdzí a ten: ,Sestrička, ja som počul, že vás zuby bolia, nechceli by ste teraz? Mám voľné, spravil by som vám.‘ Ja som sedela na kresle a on mi povedal všetko, čo máme robiť. ,Sestrička, ak sa vám niekto bude hlásiť na súkromnom, už sme boli na súkromnom byte, tak ak ho nepoznáte osobne, áno to ste vy, ten a ten, nepustite ho ani cez prah. Aj keď bude oblečený ako vy.‘ To mi povedal. Alebo podobné veci, viete? Aj riaditeľ sám ma upozorňoval, keď niečo bolo. ,Hop, počkajte, zajtra si dajte pozor.‘“

„Na druhý alebo tretí deň, nepamätám sa, som už bola zavolaná k výsluchu a tam išlo o to, hneď mi povedali, že ,Vy ste mali spoluprácu s tými sústredenými v Podolínci a vy ste im napomáhali a oni boli vlastne pre protištátnu činnosť internovaní, a vy ste túto protištátnosť ešte podporovali. A okrem toho ste viedli,‘ vysypali to, ,vy ste aj viedli tajnú rehoľu.‘“

„Tak moje rozhodnutie do kláštora bolo dosť dobre uvážené, len mamu veľmi odhovárali susedia, alebo aj napríklad starosta obce alebo priatelia, aby ma ako najstaršiu dcéru nepustila, že otec je už mŕtvy, ostatní súrodenci sú mladí, teda mladší odo mňa, že môžem byť ako jej pomoc doma. No ale mama bola taká hrdinská, že ona nerobila mi žiadne prekážky, len sa radila. Tak sme sa teda radili na konci tak, že rozhodol ten učiteľ. Pre mamu to platilo, ja som už bola rozhodnutá.“

„My sme len počuli v nemocnici strašné hrkotanie oknami, strašné dunenie okolo nemocnice celú noc. Celú noc, viete? A my sme do okien išli, že čo sa to robí. Vojna nová, alebo čo sa to robí, sme si mysleli nejaké povstanie alebo čo. Autobusy napchaté, viete takto ako sviečky v tých autobusoch ľudia, tmavé všetko, len také blikotanie bolo v tých autobusoch a jeden za druhým. A o chvíľu zase ide para, zase také dunenie a všetko smerovalo okolo nemocnice, viete? My sme nevedeli, čo sa to robí. Na druhý deň sme sa dopytovali, nikto nevedel. Nikto, ani v meste, čo sme sa s ľuďmi stretávali, ,Čo sa to v noci robilo, také dunenie autobusov?‘ ,Nevieme, my nevieme.‘ A až potom došlo k tomu, že sa stalo, že navozili do kláštora v Podolínci všetkých rehoľníkov.“

„Odniekiaľ sa vynorila taká poznámka, keď som už ja stála pred prokurátorom. ,Ale ona nemá rada komunistov.‘ Viete, keď tieto obvinenia to asi neboli príliš ťažké na taký rozsudok, ktorý mali na mňa naštimovaný, tak ale ona má nerada komunistov. Ja hovorím: ,Ja ako rehoľná sestra mám rada všetkých ľudí na svete.‘ Hotovo. Otázka, odpoveď, stíchlo všetko. Posledné, nič, mohla som si sadnúť. Hotový rozsudok na sedem rokov, keď sa vyhlasovalo potom.“