Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Marián Sklenka (* 1930)

• narodený 22. apríla 1930 v Pitelovej

• po nástupe komunizmu v roku 1948 sa pokúsil emigrovať

• zatknutý a krátko väznený

• apríl 1951 - november 1953 príslušník 60. PTP v Děčíne

• redaktor Ľudu a neskôr Roľníckych novín

• počas normalizácie prepustený z redakcie Roľníckych novín

• až do roku 1989 robotník na Štátnych majetkoch v Hubiciach

• v súčasnosti na dôchodku, žije v Banskej Bystrici

Marián Sklenka sa narodil 22. apríla 1930 v Pitelovej, vtedy okres Kremnica, v súčasnosti Žiar nad Hronom. Otec Karol bol železničný robotník, istý čas pracoval vo Francúzsku a jeho túžbou bolo sa tam aj vrátiť, čo sa mu však nepodarilo.V rodine Sklenkovcov boli 4 deti – Marián mal brata a 2 sestry. „Mali sme biedu, ale šťastné detstvo. Bývali sme pod horou, chodili sme do prírody, do kostola a všetko sme stíhali v takom pokoji. Vtedy bolo viac kľudu ako teraz, teraz je to všetko také rozbehané. Nikto nemá na nič čas. My sme mali času dosť. Ale aj ťažké časy boli, aj hlad.“

Nešťastná druhá svetová vojna

Smutné bolo hlavne obdobie druhej svetovej vojny, ktoré sa dotklo každého: „To bola nešťastná doba, tragicky sa dotkla množstva ľudí a strašné obete si vyžiadala.“ Marián si dobre spomína hlavne na vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP): „Všetci sme chceli byť partizánmi! Mladosť prosto! Mal som 14 rokov – chcem byť partizán! Aj romantika trochu! Ale potom už, keď išlo do tuhého, tak romantika prestala. Základný fakt je ten, že týmto povstaním sme sa prihlásili medzi demokratické štáty sveta! To je fakt! To nám pomohlo.“

Vojna priniesla podľa Mariána okrem utrpenia aj množstvo spletitých udalostí. Jeho krstný otec býval v horárni, ktorá bola zastrčená pod horami. Na dvore si pre prípad núdze vykopal hlboký kryt. Raz boli v kryte štyria ľudia, medzi nimi aj Marián: „Naraz prišiel na koni vysoký nemecký dôstojník! Ako sa tam dostal cez tie hory, neviem. Prekontroloval všetko a obzeral sa. Keby nás tam bol našiel, všetkých nás postrieľa a tú strážnicu zapáli, lebo možno v pozadí aj mal dákych sprievodcov, ktorí boli ukrytí. Určite nešiel sám. A to už Rusi tlačili Nemcov, a títo Nemci v zúfalstve aj tak hľadali partizánov. Stále ich hľadali.“ 

Mariánov bratranec Jozef Dobiáš, ktorý vyrastal vo Francúzsku, sa taktiež pridal k partizánom: „V Žiari, vtedy Svätom Kríži nad Hronom, natrafil na francúzskych partizánov, hneď sa pridal k nim, ani domov nešiel a išiel s nimi bojovať. Aj zachránil nejakého francúzskeho veliteľa, na chrbte ho odniesol do nejakej horárne a zachránil mu život. Aj Nemci ho zajali, ale jeho mame sa ho nejakým spôsobom podarilo vyslobodiť a na konci vojny ho zavolali do Prahy na konzulát, ten dôstojník sa ohlásil, vyžiadal si ho a odtiaľ potom odišiel do Francúzska.“

Najkrajšie spomienky má Marián na koniec vojny. V apríli 1945 ich dedinu oslobodila rumunská armáda. Po druhej svetovej vojne nastali na chvíľku celkom dobré časy, ale aj v spoločnosti už bolo viditeľné, že dopredu sa derú komunisti. Do nepríjemnosti sa dostal aj Mariánov otec. Ako prívrženca Andreja Hlinku ho chceli zbaviť zamestnania. Zastal sa ho člen sociálnej demokracie Grosman, ktorý cez vojnu býval vedľa nich, poznal ho a vedel, že ide o slušného a poctivého človeka.

Nástup komunizmu, pokus o emigráciu a väznenie

Marián si veľmi dobre pamätá na posledné slobodné voľby v roku 1946 a na to, že Pitelová ako katolícka obec volila väčšinovo demokratov. Napriek ich celkovému víťazstvu a dvojnásobnému počtu hlasov voči komunistom sa títo predsa chopili moci a začali prenasledovať tzv. triednych nepriateľov: „Boli tu sovietski poradcovia. ‚Poradenko‘ sme ich volali – ‚súdruh Poradenko‘. Najprv zakladali roľnícke družstvá a Viliam Široký pritom na jednej manifestácii vykrikoval: ,Kolchozy tú nikdy nebudú!‘ Tieto smutné postavy našich dejín – Viliam Široký či Karol Bacílek, zelený generál! A tieto kreatúry robili politiku!“

Marián chcel po nástupe komunizmu emigrovať do Francúzska za svojim bratrancom Dobiášom. Pokúsil sa na vlastnú päsť ujsť do vtedajšieho západného Nemecka cez mesto Železná Ruda v Čechách, ale pár kilometrov od hraníc ho zadržali: „Tak ma chytili, aj strieľali, ale asi iba do vzduchu, lebo ma netrafila guľka. Zatkli ma, ale chovali sa dôstojne a slušne. Bol som v base a chudák môj otec prišiel za mnou až do Plzne. Ja som pracoval v mestskej sporiteľni vo Zvolene, v ten deň, keď som plánoval ujsť, keďže som bol zodpovedný človek, tak som doniesol ešte peniaze pre vojnových poškodencov ku nám do sporiteľne, a tie sa aj vyplatili. Tie peniaze som tam v taške doniesol a hneď v noci som odišiel. Keby som bol vagabund, tak s tými peniazmi bežím, ale ja som peniaze odovzdal a sadol na rýchlik.“

Vo väzení strávil asi 3 mesiace a pamätá si na prechádzky, kde videl mnohých vysokých československých dôstojníkov, ktorých zločin spočíval len v tom, že cez vojnu bojovali na nesprávnej svetovej strane – na západe: „V pondelok vždy boli takzvané prírastky, tak sme to volali, lebo cez víkend chceli ľudia ujsť. Zoznámil som sa tam so skvelým človekom – Jardom Blahom. Ten mi hovoril: ,Marián, keby sme sa boli poznali, ja ťa dovediem až do Nemecka.‘ On poznal tie trasy.“

Marián bol nakoniec po krátkom procese prepustený. Ako poľahčujúca okolnosť zavážilo, že bol blízko k veku mladistvých a pred pokusom o útek odovzdal peniaze do sporiteľne, čiže mu nebol dokázaný nepriateľský úmysel. Inak v tej dobe tzv. „kopečkári“, ktorí chceli ujsť zo socialistického Československa, dostávali päť rokov nepodmienečne.

Pomocné technické prápory

V apríli 1951 mal Marián narukovať. Mal dobrú náladu a myslel si, že pôjde k letcom, lebo v apríli rukovali práve letci. Pri odvode trochu dúfal, že pôjde k armádnemu divadelnému súboru, keďže v mladosti hrával dedinské divadlo: „Ale bol tam jeden komunista, a ten ukázal papier – Pokus o prekročenie hraníc.“ Za pokus o útek ho teda čakali Pomocné technické prápory (PTP): „Ja som ale rád. To bola pre mňa veľká škola, aj tam som našiel skvelých priateľov. Aj sme si všetci rozumeli, lebo sme boli na jednej lodi. Tam boli kňazi, bývalí dôstojníci, kulackí synovia, bolo tam kopec slušných ľudí. Ale našli sa medzi nami v menšine aj fízli. Boli aj tam slušní ľudia, ale aj prasatá...“

Výcvik bez zbrane absolvoval Marián v Mimoni a potom bol preradený k útvaru do Děčína. S niektorými veliteľmi mali zaujímavé skúsenosti. Marián priznáva, že často ich aj provokovali: „Bol tam nadporučík Hucík. Slovák, ale hovoril po česky, on bol degradovaný za alkoholizmus a dali ho za trest k nám. Bol tam aj ďalší Slovák, tzv. Starešina, a on nevravel ‚šúchať dlážku‘, ale ‚čuchať dlážku‘! On bol taký blbý.“ Šťastie však mali na veliteľa útvaru: „Veliteľom bol kapitán Štafa, to bol jeden seriózny človek, mal nás rád a my sme ho poslúchali. Bol taký veľmi skromný a slušný. Povedal nám: ,Kluci, nebojte se, hlavne dělejte poctivo.‘“

Marián hovorí, že po rokoch mu v pamäti neostala tvrdá práca, ktorú museli vykonávať, ani šikana zo strany niektorých dôstojníkov či politrukov, ale práve rôzne tragicko-absurdné historky. V čase eskalujúcej studenej vojny ich zavolal na školenie politický poručík Kolda: „Oznámil nám, že tretia svetová vojna je neodvratná a vojská 60. PTP so sídlom v Děčíne pôjdu ako prvý voj. Za nimi budú postupovať ozbrojené bojové jednotky a príslušníci PTP budú ich rozkazy poslúchať na slovo. A kto nesplní príkaz veliteľov bojových jednotiek, bude zastrelený do chrbta.“

Mariánov 60. útvar PTP so sídlom v Děčíne mal za úlohu vybudovať bojové letisko na okraji Plzne – v Líněch: „Pretože Československo sa vyčlenilo z tábora demokratických štátov, všetku techniku na výstavbu letiska sme platili devízami. Boli to veľké buldozéry, skejpre, finišéry, ktoré pripravovali špeciálne prístupové cesty a letisko pri Plzni. Vojská PTP pracovali v ošatení, ktoré Československo malo ako vojnovú korisť zo skladov nemeckého Wehrmachtu. Obuv, oblečenie, čiapky, všetko sme to nosili ako pracovný odev. Keď sa končila výstavba letiska pri Plzni, československá štátna moc urobila generálku na slávnostné otvorenie letiska. Pripravovali slávnostné pochody, hudbu a keď zbadali, že sa tam potulujú „pétepáci“ v nemeckých uniformách, boli zhrození, zahnali nás do kasární a pohrozili, že kto vystrčí čo i len nos z kasární, hrozí mu prokurátor a ťažký garniak [zastar. vojenské väzenie, pozn. ed.].“

Ľudová armáda, ktorá bola v područí komunistickej moci a ktorej boli oddiely PTP ako pracovné zložky súčasťou, sa neustále vyhrážala: „,Keď dokončíte výstavbu letiska pri Plzni a prerobíte letisko v Pardubiciach pri dostihovej dráhe, naládujú vás do vagónov a odvezú na Sibír.‘ Mocipáni sveta neznášajú živých svedkov. Našťastie sa to nestalo, pretože keď zgegol Stalin a Gottwald, všetky tieto projekty padli. A my ešte stále žijeme a svedčíme. O týchto udalostiach nie je možné mlčať. V novembri 1953 sme odchádzali zo železničnej stanice v Pardubiciach do civilu a každý išiel svojou stranou.“

Návrat do civilu a novinárska práca

Po návrate do civilu mal Marián problém zamestnať sa. Aj keď „politická nespoľahlivosť“ bola zrušená, nad všetkými „pétepákmi“ stále viselo podozrenie z vlastizrady. Predsa sa mu však podarilo živiť sa písaním a novinárčinou. Pracoval v redakcii Ľudu (ústredného orgánu Strany slovenskej obrody) a neskôr Roľníckych novín v Bratislave. Dokonca sa mu v podmienkach uvoľnených 60. rokov podarilo diaľkovo vyštudovať právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave, absolventom sa stal práve v prelomovom roku 1968. Všimol si, že podrazy a závisť, ktoré sú v každej dobe, mali práve za komunizmu živnú pôdu. Mal šťastie na šéfredaktorov Leopolda Podstupku a Ondreja Magnu: „Písal som ostro a mal som skvelého šéfredaktora Leopolda Podstupku. Hovorí mi: ,Maroško, pekne to píšeš, ale vždy to musíš pokropiť červenou farbou!‘ Provokovalo sa a tá červená farba, to bolo iba krytie! Veľké prúsery som z toho mal.“

Najväčší „prúser“ sa mu podaril za dubčekovskej éry, v čase Pražskej jari, keď sa mu 3. mája 1968 na titulku Roľníckych novín podarilo dostať fotografiu Andreja Hlinku a článok s názvom „Slovensko nezabúda“: „Po jednom seminári som uverejnil fotografiu Andreja Hlinku, ako ho nesú vysokoškoláci na ramenách. Bola to vtedy novinárska bomba! Na meno Andreja Hlinku mnohí zabudli, a preto aj zahraniční novinári chodili a na vrátnici redakcie platili aj sto korún za jeden výtlačok. Keď priletel Alexander Dubček z Moskvy, už na letisku ho čakali poslušní poskoci a ukázali mu výtlačok týchto novín. V tom čase v pražskom parlamente jeden generál búchal generálskou čapicou po stole a žiadal tresty pre redaktorov, ktorí to spôsobili. Dubček zatrhol akékoľvek tresty a šikanovanie a chcel to nechať upadnúť do zabudnutia. Rôzni drobní prisluhovači komunistického režimu nám redaktorom, ktorí uvedený článok a fotografiu publikovali, hovorili, že by sme nemali chodiť na denné svetlo, ale iba po kanáloch.“

Normalizácia - robotník na štátnych majetkoch

Ďalšia etapa, ktorá sa dotkla aj Mariánovho života, bola normalizácia. Po škandále s Hlinkovou fotkou dostal po roku 1968 výpoveď a mal zákaz vstupu do redakcie. Šéfredaktor sa musel verejne ospravedlniť. Nepomohlo, že sa Mariána zastalo viacero vtedajších osobností: „Prišiel ku mne domov na byt v Bratislave Ondriš Magna: ,Čo robíš, Maroš?‘ Ja: ,Čítam Švejka!‘ On: ,Tak my sa trápime, hľadáme ti nejaké zamestnanie, a ty sedíš a čítaš Švejka!‘ Ja mu hovorím: ,Ondriš, a čo mám robiť? Mám plakať? Veď máme nejaký charakter, máme nejaké zásady.‘“

Vďaka Titusovi Buberníkovi mal možnosť zamestnať sa na právnom oddelení Slovnaftu, ale z obavy pred veľkou zodpovednosťou a hlavne pomermi v nastupujúcej normalizácii to nakoniec nezobral: „Keby sa tam čokoľvek stalo, tak ja idem na „šibenicu“. Nechcel som to riskovať.“ Istý čas pracoval na Mestskej správe komunikácií v Bratislave, kde využil aj svoje právnické znalosti.

Nakoniec sa zamestnal ako robotník na Štátnych majetkoch v Hubiciach (maď. Gomba), kde pracoval 10 rokov až do roku 1989: „Tam som ‚makal jak šroub‘, ale bolo to aj zdravé. Veď tá Bratislava, to ma ubíjalo. Podrazy, kadejaké klebety, intrigy, ale aj ten spoločenský život, a tu som mal pokoj. Makal som, ako mi povedali, ale aj veľa nového som sa naučil.“

Do Nežnej revolúcie, ktorá ho veľmi potešila, vkladal veľké nádeje, ktoré však neboli naplnené: „Po novembri 1989 nám všetkým vrátili osobnú česť a vieru v lepší život.“ Na istý čas sa vrátil k novinárskej práci, asi pol roka pracoval v banskobystrickom regionálnom denníku Smer, kde sa však dostával do konfliktu so „starými štruktúrami“.

Ako stúpenec samostatnosti Slovenska podporoval v tých časoch Vladimíra Mečiara: „Ja som sa s ním poznal aj osobne. Kým neprekročil isté hranice, bol prijateľný pre mňa, chodil som aj na tie jeho mítingy. Išlo sa do Poľska, aj tam ma zobral a čakal, že na neho budem ódy písať, ale ja som sa nechcel spreneveriť ani v tomto. Ja som nenapísal nič a bol potom aj na mňa nahnevaný. Ale ja som si z toho nerobil ťažkú hlavu, ja som si svoje odžil. A potom sa spustil úplne a robil si z ľudí doslova srandu! Po únose prezidentovho syna či divokej privatizácii som si povedal: dosť, takto sa to nerobí. Takto som to aj napísal a potom sme sa už rozkmotrili. Isté hranice sa nesmú prekračovať hlavne v takýchto vážnych otázkach.“

V súčasnosti žije na dôchodku v Banskej Bystrici. Bol ženatý a má skvelú dcéru. Je veľmi nešťastný a sklamaný zo súčasného stavu spoločnosti a hlavne zo správy vecí verejných: „Lži, rozkrádanie verejných zdrojov, veď to je hrozné, čo sa tu robí! Nikto za to nie je zodpovedný! Znova vytŕčajú hlavy kryptokomunisti, zlodeji, mafiáni.Treba verejne poukazovať na všetky tieto nešváry súčasného politického vývoja našej spoločnosti.“ Mladej generácii odkazuje nech sa učí a študuje, lebo vzdelanie a rozhľad je základom slobodného života a demokracie a prevenciou pred inklináciou k rôznym nedemokratickým režimom či populistickým politikom: „Mať zodpovednosť za svoje skutky, neveriť podvodníkom, overovať si veci, hľadať a hájiť svoju pravdu, a predovšetkým pracovať na sebe a celý život sa vzdelávať,“ uzatvára svoj odkaz budúcim generáciám pamätník Marián Sklenka.