Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Júlia Ševčíková (* 1950)

• narodená 27. novembra 1950 v Hriňovej

• vychodila strednú zdravotnícku školu a v roku 1970 zmaturovala s vyznamenaním, kvôli emigrácii dvoch súrodencov v roku 1969 jej však nebolo umožnené ísť na vysokú školu

• pracovala ako zdravotná sestra najskôr v Liptovskom Mikuláši, neskôr vo Vysokých Tatrách, kde spoznala ďalších ľudí poznačených režimom a zároveň aj svojho budúceho manžela

• v roku 1980 manželom do schránky začali chodiť anonymné výhražné listy, ktoré bez vyzvania chodila pravidelne vyšetrovať ŠtB

• v roku 1986 po opakovaných pokusoch dostali cestovnú doložku a odcestovali aj s deťmi na dovolenku do Juhoslávie, odkiaľ cez kanceláriu vysokého komisára OSN emigrovali z politických dôvodov do USA

• v novembri 1986 pricestovali do štátu Michigan, usadili sa na predmestí Detroitu

• v roku 1992 manželovi Mariánovi diagnostikovali rakovinu a rodina sa rozhodla s ním navštíviť rodné Československo, kam pricestovali v októbri 1992 a v januári 1993 tu chorobe podľahol

• pamätníčka sa neúspešne snažila naspäť získať majetok, ktorý prepadol štátu

• sklamaná z porevolučného vývoja sa usadila aj s deťmi v Bratislave, kde žije dodnes, do USA sa už nikdy nevrátila

Júlia Ševčíková sa narodila 27. novembra 1950 v Hriňovej, okres Zvolen. Pochádza z roľníckej rodiny a rada spomína na pekné detstvo, strávené prácou na rodinnom poli, keďže Hriňová bola jedným z miest, kde kolektivizácia pôdy nebola úspešná: „Tie políčka boli také maličké a každý si obhospodaroval svoje. Takže ja namiesto letných prázdnin som väčšinou robila na poli. Sušilo sa seno a v septembri sa zbierala úroda a to bolo moje detstvo.“

Po ukončení základnej školy odišla do Zvolena na strednú zdravotnícku školu. Počas štúdia ju zasiahli udalosti augusta 1968. O vpáde vojsk Varšavskej zmluvy sa dozvedela z rádia, lebo hoci študovala v Zvolene, cez letné prázdniny bývala u rodičov v hornatej Hriňovej, kde obyvatelia vojakov nevideli. Pamätníčka sa s nimi stretla až po návrate do Zvolena, kde podľa jej slov chodilo veľa ruských tankov, keďže vojaci mali základňu na Sliači. Z ich príchodu nebola nadšená, no nespokojná bola len „potichu“. Po začiatku školského roka zvažovala s ďalšími študentkami pridanie sa k protestným aktivitám, no spomína, že mali dobrého zástupcu riaditeľa, ktorý ich od podobných nápadov, obávajúc sa nepríjemných následkov, odhováral.

„Viete, že sa nikam nedostanete?“

 Problémy spojené s udalosťami augusta 1968 však pamätníčku neminuli, hoci úplne iným spôsobom. Júlia pochádza zo 6 detí. Dvaja z jej súrodencov, brat a sestra, sa po sovietskej okupácii Československa rozhodli v lete roku 1969 emigrovať cez Rakúsko, kam šli na dovolenku, z ktorej sa, ako mnohí, už nevrátili. Podľa dostupných štatistík od konca augusta 1968 do konca roka 1969 z Československa emigrovalo alebo sa z cudziny doň nevrátilo okolo 103 000 osôb.[1]

Júlia sa v tom čase chystala do maturitného ročníka a následne na vysokú školu. Celý školský rok podľa jej slov mala pokoj, no počas akademického týždňa, kedy sa doma pripravovala na maturitu, prišli príslušníci ŠtB do jej rodičovského domu, kde zisťovali, či o plánovanom odchode súrodencov vedela. Spomína: „Zákerné to bolo v tom, že oni si dali načas a práve vtedy, keď je človek najzraniteľnejší, tak oni prišli. V čase toho akademického týždňa prišli za mnou s tým že: ,Vy niktoš ste si dovolili podať prihlášku, viete o tom, že sa nikde nedostanete?´“ Pamätníčka si podávala prihlášku na farmáciu do Bratislavy. Zmaturovala v roku 1970 s vyznamenaním. Počas gratulácie vyznamenaným študentom za ňou prišla riaditeľka školy, ktorá jej so smútkom oznámila, že príslušníci ŠtB boli aj v škole a pravdepodobne ďalej na vysokú naozaj nepôjde. „Človek si to všetko neuvedomí, lebo neviete, čo vás v živote čaká. A okrem toho ešte ste plná elánu, lebo chcete niečo dokázať. To bolo asi také prvé moje veľké zaucho. Že nebudem môcť robiť to, čo chcem a že ten systém veľmi ovplyvňuje človeka a zmení vám úplne život,“ dodáva pamätníčka. Problémy so štátnou bezpečnosťou mala z celej rodiny len ona. Pravdepodobne preto, že ako jediná zo zvyšných súrodencov chcela ísť na vysokú školu.

Zamestnala sa teda ako zdravotná sestra na chirurgii v Liptovskom Mikuláši. Aj keď nešťastná z nemožnosti ďalej študovať, našla si tam skvelý kolektív a práca ju veľmi bavila. S radosťou spomína na prednostu oddelenia, ktorý, hoc bol členom komunistickej strany, vždy sa jej počas previerok v práci zastal: „Veľmi mi to dobre padlo, keď prednosta oddelenia povedal, že hoci pochádza z takej rodiny, ale je dobrou zdravotnou sestrou a pacienti ju majú radi. Takže to bol balzam na moju dušu.“ Po 2 rokoch v Liptovskom Mikuláši sa prednosta ponúkol, že jej pomôže vybaviť prihlášku na vysokú školu. Odmietla, lebo ju práca sestry bavila a bola v nej spokojná: „Mala som radosť z toho, že v tej práci sa mi darí a ľudia ma mali radi, lebo vlastne tým ľuďom tam pomáhate na oddelení. Človek utiera slzy.“

Z Liptovského Mikuláša sa neskôr presunula do Vysokých Tatier, kde ďalej pracovala ako zdravotná sestra v liečebni. O tomto období hovorí ako o druhom detstve: „Bolo tam vynikajúce prostredie kvôli tomu, že my sme mohli mať aj svätú omšu pod holým nebom, pretože tým kňazom zobrali súhlas, ale v lese nás nikto nenašiel.“ Pamätníčka poznamenáva, že až v Tatrách si uvedomila, koľko ľudí je postihnutých systémom: „Tam som prvýkrát postretala ľudí podobných mne, že boli vyhodení z práce, nemohli študovať, tak až tam som zbadala, že koľko ľudí je teda postihnutých tak ako ja, dovtedy som si to neuvedomila, lebo som ani z rodiny nikoho nepoznala, že by mal problém, ani z roboty. Nikto nemal problém, lebo sa prispôsobil tej dobe.“

Nevyžiadaná pošta

Cez bývalého kňaza, ktorý prišiel o štátny súhlas v 50. rokoch a pracoval na parkovisku na Štrbskom plese, sa Júlia zoznámila s jeho synovcom, z ktorého sa 3 roky na to stal jej manžel. Chceli si postaviť rodinný dom, no keďže v Tatrách v tom čase nebola povolená výstavba, bolo jasné, že sa budú sťahovať. Usadili sa v Martine, kde manžel Marián dostal prácu ako elektrotechnik. Júlia nemala problém nájsť si prácu ani tu, keďže, ako vraví, zdravotné sestry bolo treba vždy a všade. Začali stavať rodinný dom v časti Vrútky a v medzičase bývali v 1-izbovom byte v Martine. Byt sa ale onedlho stal pritesným, keďže každý rok im pribudlo jedno dieťa. Keď sa im v roku 1980 narodilo tretie, začali manželom chodiť anonymné výhražné listy. Spomína: „To ma totálne odrovnalo a psychicky úplne zničilo, lebo tie listy chodili pravidelne asi každý mesiac a to bola obálka v obálke zložený taký papierik. A každý mesiac sme mali vloženú jednu vetu do tej obálky, prišlo to normálne poštou, ale nebolo to podpísané. A to bolo takého znenia že: Otrávim vaše deti. Dotýram vaše deti. Ohrozím na živote vaše deti.“ Výhražné listy im chodili celé 4 roky. Pamätníčka dodáva, že zhruba pol roka po prvom anonymnom liste k nim do bytu začali pravidelne chodiť príslušníci ŠtB vyšetrovať, kto im vyhrážky posiela. Júlii s manželom to však bolo hneď podozrivé, keďže nikde nič o anonymných listoch nenahlasovali. Boli si teda istí, že listy im posielajú práve príslušníci ŠtB, aby mali zámienku sa k nim každý mesiac vrátiť a monitorovať, s kým sa stýkajú. Pamätníčka tiež vo Vrútkach pravidelne navštevovala kostol. Opakovane sa jej stávalo, že ju po skončení omše pred ním čakal doprovod. Podľa jej slov to boli vždy ľudia v jej veku, ktorí sa ponúkli, že ju odprevadia domov. Cestou sa jej pýtali, prečo chodí do kostola, či prečo prihlásila dcéru na náboženstvo.

Za súrodencami, do Ameriky!

Neustály strach o deti Júliu s manželom viedol k rozhodnutiu odísť z krajiny. Žiadosť o výjazdnú položku si podali niekoľkokrát, no úspešní boli až v lete roku 1986. Júlia spomína, že nový dom, v ktorom bývali len asi rok a pol, ktorý vlastnými rukami staval jej manžel a na ktorý sa roky tešili, v tom momente bez ľútosti zamkli, zbalili sa a odišli. O ich odchode vedeli len traja blízki priatelia: „Vycestovali sme z ničoho nič, ešte cez školský rok, 12. júna, úplne si to pamätám. Sme vycestovali do Záhrebu, lebo sme si zaplatili dovolenku v Splite. Takže v Záhrebe sme vystúpili, jednu noc sme prespali v hoteli a toho 13. júna sme cestovali do Belehradu a hlásili sme sa na tom office vysokého komisára pre utečencov.“ Tiež dodáva, že tam boli jediní so 4 deťmi a čakali dlhé hodiny, až si myslela, že sa nedostanú na rad. Obavy sa, našťastie, nenaplnili. Z prístupu vraj bolo cítiť, že ich tam vítajú, nedívajú na nich opovržlivo a držia im palce. Belehradská Kancelária vysokého komisára OSN pre utečencov zriadená počiatkom roku 1981 predstavovala pre občanov ČSSR jednu z viacerých možností emigrácie cez Juhosláviu na západ. Hneď v prvom roku jej pôsobenia cez ňu požiadalo o azyl 162 československých občanov, nasledujúci rok to bolo už 750. Každý ďalší rok až do roku 1986, kedy sa získanie politického azylu stalo obtiažnejším, v záchytných strediskách hľadalo útočisko okolo tisíc občanov ČSSR.[2]

Ako dôvod odchodu z krajiny uviedla pamätníčka politickú situáciu a strach o seba aj svoju rodinu, odkazujúc na anonymné vyhrážky a časté návštevy ŠtB Ako cieľovú krajinu si rodina vybrala Spojené štáty americké, štát Michigan, kam emigrovali dvaja Júliini súrodenci. Spomína, že jej sestra už ako americká občianka raz prišla na návštevu za rodinou do Československa, od roku 1969 sa teda raz videli. Keď však dorazil na návštevu jej brat, stretnúť sa s ním nestihla. Pricestoval totiž na výročie invázie vojsk Varšavskej zmluvy a ŠtB toto načasovanie považovala za provokáciu, bol teda nútený republiku hneď opustiť.

V Juhoslávii pobudla rodina Ševčíková zhruba pol roka, než sa proces získania politického azylu dokončil a v novembri roku 1986 prileteli šiesti Ševčíkovci do USA. Pamätníčka sa po 17 rokoch prvý raz stretla so svojim bratom.

Americký sen?

Júlia, jej manžel Marián a ich 4 deti sa usadili v štáte Michigan, na predmestí Detroitu s názvom Rochester. Bývali v jednom z tzv. mobile home parks[3]. Marián sa zamestnal vo firme Webasto, ktorá, ako mnohé v Detroite a okolí, vyrábala súčiastky pre automobilový priemysel. Pamätníčka zas bola ženou v domácnosti. Až v Amerike sa vraj cítila docenená ako matka. Na život tam spomína s láskou, prvý raz sa cítila slobodná: „Tam vám nikto nekladie zbytočné otázky a okrem toho, my keď sme tam prišli na úrad, tak nikto mi nekládol ponižujúce otázky.“

Marián sa cítil ako doma hneď, Amerika mu prirástla k srdcu. Júlii sa však občas za rodnou krajinou cnelo: „Stačila jedna pieseň alebo folklórny súbor, že zaznela fujara, fujara ma vždy dojímala. Tak ma to proste dohnalo vždy k slzám, lebo to bola moja rodná vlasť, viete. To ľudové umenie je také u nás ako nikde inde a to ma vždy dojalo.“

 Keď prišiel rok 1989, sledovala v médiách každú zmienku o páde komunizmu vo východnom bloku a keď sa dozvedela o novembrových udalostiach u nás, celý deň preplakala. Neskôr premýšľala nad návštevou rodnej krajiny, no manžel sa vracať vôbec nechcel. Nikto z nich ale netušil, že o 3 roky sa do Československa nakoniec vrátia. V roku 1992 diagnostikovali Mariánovi Ševčíkovi melanóm, no nasadená liečba nepomáhala a metastázy mu napokon napadli pečeň. Pamätníčka spomína, že hoci lekári boli skvelí a vďaka manželovmu poisteniu liečbu aj finančne zvládali, v istom momente jej doktor oznámil, že situácia je vážna a Marián má tak 3 mesiace života. Rozhodla sa teda vziať manžela ešte domov, na návštevu za rodinou. Do Československa prileteli aj s deťmi v októbri 1992 a v januári 1993 tu Marián Ševčík ako 37-ročný rakovine podľahol. Pôvodne sa z cesty na Slovensko plánovali vrátiť, nakoniec však k tomu nikdy nedošlo: „Takého mladého som ho pochovala na Slovensku a hoci my sme mali letenku spiatočnú kúpenú, ale ja už som nemala dostatok síl sa vrátiť naspäť, pretože som ho tu pochovala.“

Nový starý domov

Návrat do rodnej zeme mal pre Ševčíkovcov horkú príchuť v mnohých ohľadoch. Opustenie republiky či zotrvanie v cudzine bez povolenia bolo v danom období sankcionované odňatím slobody alebo nápravným opatrením a tiež prepadnutím majetku. Ševčíkovci o svoj rodinný dom vo Vrútkach teda emigráciou prišli. Trestný čin opustenia republiky bol však k 1. 7. 1990 rehabilitovaný.[4] Pamätníčka spomína, že návrh na reštitúciu majetku bolo možné podať do 1. júla 1992, teda 2 roky od vstupu zákona do platnosti, rodina sa však vrátila až v októbri toho roku a žiadosť podať nestihla: „Lenže ja som si naivne vtedy myslela, že keď ja preukážem všetky tie papiere, že v akom vážnom zdravotnom stave bol manžel a že som chodila s ním na chemoterapiu, rádioterapiu a to všetko, s nádejou, že ho z toho dostanem, tak som si myslela, že tie papiere, ten vážny zdravotný stav bude stačiť na to a že teda mi ten majetok vrátia. A nevrátili.“ Júlia čaká na novelizáciu zákona či nejaké odškodnenie od štátu dodnes. Z reakcií na úradoch nemala pocit, že by sa vrátila domov: „Tie prvé pocity z toho vybavovania prihlasovania boli také že: ,Načo ste prišli, mali ste tam zostať´. Takže som sa stretla s nepochopením. V tých časoch som sa cítila ako cudzinec vo vlastnom štáte.“

 Záchrana pre Júliu a jej 4 deti však prišla nečakane z Ameriky. Po podaní daňového priznania za rok 1991 dostala avízo, že manžel mal uzavretú životnú poistku, na ktorej vyplatenie má pamätníčka nárok. Nádej na znovuzískanie domu vo Vrútkach na chvíľu ožila. Zistila meno pána, ktorý dom od štátu odkúpil, ako aj sumu, ktorú zaň zaplatil, a bola pripravená mu čiastku vyplatiť a dom získať naspäť. Dotyčný pán sa s ňou však vôbec nechcel baviť. Na dom vo Vrútkach sa aj osobne bola pozrieť, spomína však, že po príjazde nemala silu ani vystúpiť z auta: „Asi by som skolabovala. Lebo tie spomienky sú tak ťažké, že ono sa vám to všetko vráti naspäť a iné je, keď ste s manželom a máte nejakú oporu a iné je, keď ostanete sama na tom svete a staráte sa o deti, ktoré vám zoberú všetok čas.“ Za peniaze z manželovej poistky si napokon kúpila byt v Bratislave, kde býva dodnes.

Na nový život v starej krajine si najťažšie zvykali pamätníčkine deti. Prvý polrok v škole sa ťažko prispôsobovali novému vyučovaciemu jazyku, hoci po slovensky rozumeli. Niektorí učitelia ale na rozdiel od tých, ktorých mali v Amerike, k „deťom z cudziny“ ústretoví neboli. Júlia ďalej spomína, že kým jej deti chodili do školy, mali od amerických úradov nárok na finančnú podporu a to bola jedna z vecí, ktoré rodinu v ťažkých začiatkoch na Slovensku postavili na nohy. Dnes by návrat z cudziny s malými deťmi, ktoré tam prežili detstvo, nikomu neodporučila. Vytrhnutie z prostredia jej niektoré z detí vyčítajú dodnes.

Keď sa naskytla možnosť vyžiadať si sprístupnenie dokumentov ku svojej osobe v archíve Ústavu pamäti národa, Júlia sa rozhodla nahliadnuť do záznamov ŠtB. Dúfala, že sa nájde zmienku o anonymných vyhrážkach či aspoň nejaký dôvod, prečo sa im toto všetko dialo. Bola však sklamaná, k manželovej zložke sa vôbec nedostala a vo vlastnom prípade jej sprístupnili len objektový zväzok s krycím menom Medik. Tam bola evidovaná medzi zdravotníckymi pracovníkmi stredoslovenského kraja, ktorí emigrovali. Vyšetrovacie zväzky zaevidované v roku 1986 na oboch manželov sú síce v databáze zmienené, ich fyzické kópie však dohľadateľné nie sú a podľa vyjadrenia archívu „nevedia, kde sú, ani čo sa s nimi stalo“.

Hoci rozdelenie Československa pamätníčku podľa jej slov potešilo, radosť zo samostatnej republiky prekrylo sklamanie z primalej zmeny pomerov po revolúcii k lepšiemu. Sklamaná odchádzala z republiky a sklamaná bola i po návrate naspäť: „Tá situácia sa nejako výrazne nezmenila. Akurát som si mohla povedať, čo som si myslela, že som sa nemusela báť, že keď niečo poviem, že za to skončím vo väzení. Ale celkovo tá situácia nebola dobrá ešte v tých 90. rokoch. Takže to ma naozaj mrzelo.“ Čas menil pomery ako u nás, tak aj v USA a mesto Detroit v roku 2013 vyhlásilo bankrot. Júlia si však nemyslí, že by sa kvôli tomu z Michiganu sťahovali. Kvôli viacerým okolnostiam sa však už nikdy do Ameriky nevrátila. Ani sa jej nežiadalo, ostala tam, kde sú jej deti.

Júlia Ševčíková dnes žije v Bratislave, na dôchodku sa stará o vnúčatá a popri tom pôsobí v opatrovateľskej službe. Hoci radosť jej nechýba, krivdu cíti stále: „Takže som v skutočnosti šťastný človek. Ale s takou bolesťou srdca, ktorá zostáva. Neviem, či sa to dá pochopiť.“

 

 

[1] BYSTRICKÝ, Valerián a kol.: Rok 1968 na Slovensku a v Československu, Bratislava 2008, s. 246.

[2] PELIKÁN, Jan - VOJTĚCHOVSKÝ, Ondrej: Z dovolené do emigrace -Jugoslávie jako tranzitní země pro československé emigranty v období normalizace, Paměť a dějiny 2019/02, s. 3-13, s. 9.

[3] (Pozn): Pre slovenské reálie pomerne neznámy pojem, najbližšie by sa dal opísať asi ako typ sídliska, kde sú jednotlivé rodinné domy konštruované na potenciálny presun, ak je to potrebné.

[4] „Opuštění republiky” dostupné na: https://ibadatelna.cz/cs/slovnik/opusteni-republiky .