„Ja si len pamätám na tú vetu, keď bola tá konfiškácia, lebo to bolo tak ponižujúce, že vlastne otec musel na ten ísť, na ten úrad. Poslali esenbáka pre neho, keď tú konfiškáciu vyhlasovali, aby to bolo čo najviac ponižujúce. No a viem, teda keď sa odtiaľ vracal, čo pri dome som zhodou náhod tam bol, ta vtedy povedal: ,No tak už nemám ničoho.´ No tak to si pamätám tú vetu.“
1:03:23 – 1:04:04 Michal si spomína na slová otca, keď skonfiškovali rodinný Salaš
„Ja už tie roky nepamätám presne, ale tak ako manželka hovorí, že ja som tú fabriku musel opustiť Tatrovku, len kvôli tomu, že som bol odtiaľ, odkiaľ Dubček. Ale bolo to v tom, že proste, keď sa nájde ortieľ... Ale bolo to tak, lebo je zase druhá vec, že nie je to na chválu, ale ja som si spravil diaľkovo vysokú školu a bolo to tak, že ja som dajako vyčnieval z tých pracovníkov. Lebo je pravdou jedno, že keď do fabriky prídete a niečo z toho čierneho remesla, myslím z tej strojáriny viete – ja to tak nazývam – tak ste pre nich dobrý káder. No a to bol môj prípad, to je fakt, ja na to pamätám. Keď som vošiel do Tatrovky, tak viem, že hneď prvé bolo to, že som pre tých – lebo to bola všetko surovina ľudí a väčšinou, ktorí v tej fabrike boli. Tak viem, že hneď som dajaké kurzy robil ako priemyslovák. Tak som si potom tú vysokú školu spravil. Ale tá vysoká škola bola zase tak, že tam sa hlásilo hodne záujemcov na to štúdium tej vysokej školy. Ale uspel som len ja jediný. Takže to som dajako musel vyčnievať.“
1:14:00 - 1:15:40 - Michal bol najprv perspektívny káder, neskôr sa stal nepohodlným
„Lebo pamätám ešte na ten rozhovor toho direktora. Proste bola to špička toho ťažkého strojárstva z Martina. No a keď viem, ale týždeň alebo dva po tom prijatí mojom, keď si sadol ku mne a strávil tam celých tých osem hodín a záver toho bol taký, keď povedal, že ten, kto zodral topánky na šponách, nemôže byť zlý. No to som bol ja. No takže to sú také pamäti.“
1:18:13 - 1:18:50 – Michal si spomína, ako mu vyjadril ľudské uznanie najvyšší šéf strojárskeho priemyslu
Michal Šebeň sa narodil 25. marca 1931 na Salaši pri Uhrovci ako 13. dieťa Michala Šebeňa a Márie, rodenej Sečánskej. Rodičia pochádzali zo Závady pod Čiernym vrchom. Otec kúpil v roku 1928 Salaš pri Uhrovci od grófa Zaya. O rok neskôr sa tam celá rodina presťahovala a začala vo veľkom hospodáriť. Michal aj súrodenci navštevovali školy v Uhrovci a v neďalekých Bánovciach nad Bebravou. Po vypuknutí SNP sa na Salaši začali objavovať partizáni. Brat Adam mal byť odvedený do armády na východný front, no pridal sa k partizánom. Na Salaši v pajte bol vykopaný bunker. Adam s dvoma ďalšími sa tam skryli pred útokom Nemcov na partizánske bunkre v Ratajách. Uhrovská dolina bola oslobodená začiatkom apríla na Veľkú noc. Michal zažil odsun nemeckých vojakov z frontu. Po vojne musela rodina odvádzať vysoké kontingenty, nechceli vstúpiť do družstva. Boli im vyrúbené trestné výmery a pokuty. Neskôr nedobrovoľne museli vstúpiť do družstva. Celý majetok prepadol družstvu. Rodičia na Salaši zostali žiť ako zamestnanci družstva, ostatní súrodenci si museli nájsť iné zamestnanie. Michal študoval na strojníckej priemyslovke v Bratislave. Oženil sa a s manželkou Martou postavili dom v Bánovciach. Narodili sa im dve deti. Zamestnal sa v Tatrovke v Bánovciach, kde diaľkovo vyštudoval vysokú školu. Po auguste 1968 mal problémy s predstaviteľmi režimu. Vyhodili ho z práce a zamestnal sa v Bratislave, kam sa odsťahovala celá rodina. Salaš pustol a v roku 1982 ho družstvo zrovnalo so zemou. Po revolúcii v roku 1989 a odchode do dôchodku sa vrátili do Bánoviec. Salaš reštituovali a dnes sa na mieste, kde kedysi stál, stretáva celá rodina. Pamätník napísal knihu o rode a Salaši. Michal Šebeň zomrel 04. marca 2023.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
