Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ervín Schönhauser (* 1940)

• narodil sa ako dvojča 24. mája 1940 do ortodoxnej židovskej rodiny v Topoľčanoch

• pred deportáciami v roku 1942 chránila rodinu otcova výnimka „hospodársky dôležitého Žida“, bol bankovým úradníkom

• po potlačení SNP bola celá rodina v septembri 1944 deportovaná do koncentračného tábora v Seredi

• vyhli sa transportom do Auschwitzu a v decembri boli deportovaní do Terezína

• celá rodina prežila a vrátila sa do Topoľčian, kde Ervín ako päťročný zažil 24. septembra 1945 pogrom

• presťahovali sa do Bratislavy, kde matka viedla ortodoxnú domácnosť aj počas socializmu

• v roku 1958 zmaturoval na chemickej priemyslovke

• mladší brat emigroval ilegálne v roku 1966 do Izraela

• v roku 1966 sa pamätník oženil a o rok sa mu narodil prvý syn, napriek tomu odišiel sám v lete žiť do Izraela

• po troch mesiacoch sa vrátil do Bratislavy

• v októbri 1968 emigroval jeho brat dvojča do Švajčiarska

• kvôli bratom a židovskému pôvodu pravidelne absolvoval výsluchy ŠtB

• od svojich 56 rokoch sa profesionálne venuje spevu židovských piesní a je aktívnym členom židovskej náboženskej obce

Život Ervína Schönhausera je popretkávaný viacerými rozhodnutiami, z jeho vlastného dnešného pohľadu bezhlavými, nad ktorými sa v súčasnosti dokáže aj pousmiať. Avšak život bol k nemu veľmi tvrdý. Už svoj príchod na svet nazýva „božím zázrakom“.

Narodiť sa židovským rodičom 24. mája 1940, keď už boli v platnosti prísne protižidovské opatrenia, znamenalo, že jeho detstvo nebude ľahké. Ale narodiť sa v týchto časoch v siedmom mesiaci tehotenstva ako dvojča, pričom obidvaja chlapci vážili 1,5 kg, a ostať nažive, sa vskutku božím zázrakom nazvať môže. Ervín sa narodil v Topoľčanoch a novorodenci prežili len vďaka obetavému pôrodníkovi a detskému lekárovi Karolovi Bergerovi, hoci on sám matke nedával veľké nádeje. V tých časoch neexistovalo žiadne technické vybavenie ako inkubátory. Bol to známy doktor, ktorého po vojne miestni obvinili z očkovania detí jedom, čo bolo jednou z fám, ktoré vyústili do známeho povojnového pogromu sfanatizovaných Topoľčancov.

Ervínov otec Andrej pochádzal z maďarského Mosonmagyaróváru, starí rodičia sa odtiaľ neskôr presťahovali do Serede. Bol vzdelaným a sčítaným človekom, pracoval ako bankový úradník. Matka Blanka Krajnerová sa narodila tiež v Maďarsku, vo Vacove, v roku 1912 do ortodoxnej rodiny učiteľa, ktorá striktne dodržiavala kóšer pravidlá, v čom mama pokračovala aj po vojne a počas socializmu ako jedna z mála preživších holokaustu. Pred vojnou pracovala ako koncipientka v advokátskej kancelárii. Rodičia mali sobáš v Bratislave v dnes už zbúranej ortodoxnej synagóge na Zámockej ulici. Spočiatku bývali u otcových rodičov v Seredi, neskôr sa presťahovali do Topoľčian, kde bývali priamo na hlavnom Námestí M. R. Štefánika oproti katolíckemu kostolu.

Prežitie šoa ako boží zázrak

Matkinej sestre s manželom sa podarilo zachrániť v roku 1939 nalodením sa na jednu z posledných lodí, ktoré smerovali do vtedajšej Palestíny. Keď bola matka tehotná, Ervínovi rodičia sa tiež snažili zabezpečiť si palubné lístky v prístave v Bratislave, ale nepodarilo sa im to.

Transportom do koncentračných táborov sa rodina vyhla vďaka výnimke, ktorá bola udelená otcovi ako „hospodársky dôležitému Židovi“. Na jej základe bola celá rodina chránená pred deporáciami až do potlačenia SNP v septembri 1944.

Ervín si dodnes živo pamätá, ako 8. septembra 1944, keď mali s bratom Róbertom štyri roky, ešte za tmy, veľmi skoro nad ránom, vpadli do ich domu esesáci a gardisti: „Bolo babie leto, bolo dusno a mierne popŕchalo.“ V celom meste prebiehalo násilné zhromažďovanie všetkých židovských obyvateľov na dvore miestneho kina Topoľ, odkiaľ ich odvliekli do koncentračného tábora v Seredi: „To si pamätám: noc, typické reflektory, streľba, nemecký vreskot.“

Tu mal otec opäť šťastie, keďže bol ako bankový úradník pridelený do táborovej rady, kde mal na starosti financie. Dúfal, že sa mu takto podarí zachrániť rodinu pred transportom do Auschwitzu, ktorý by znamenal takmer istú smrť. „Ten Alois Brunner bol sviňa prvej triedy, ale osobne poznal každého člena tej táborovej rady, možnože akceptoval môjho otca, takže otcovou zásluhou sme sa zachránili. Museli sme mať obrovské šťastie, ďalší boží zázrak,“ vysvetľuje Ervín. V zime už transporty nesmerovali do Auschwitzu, ktorý Nemci postupne opúšťali a snažili sa zahladiť stopy po napáchaných zverstvách, ale smerom na západ. Dobytčáky, do ktorých naložili Schönhauserovcov, mierili do Terezína: „Čo dodnes nepochopím, bolo tam jedno vedro na fekálie a na vodu. Dňa 19. decembra sme prišli totálne zbedačení do Terezína. Veľa ľudí zomrelo. Proste nepochopím to. V Terezíne opäť: vlčiaci, vreskot, SS, gestapo.“ Po príchode do tábora nahnali najprv všetkých rovno pod sprchy a museli prejsť odvšivavením. „Neviem, kde som na to prišiel, mal som štyri roky, ale hovorím si, že toto je plynová komora, že to je asi náš koniec,“ spomína si dodnes na svoje myšlienky. Rodinu umiestnili do budovy na hlavnej triede, kadiaľ vedli koľajnice: „Na pričniach, bez akejkoľvek toalety. Toľko tam bolo vší a ploštíc, niekedy sme preto spali vonku.“

Bol december 1944 a o kúrenie sa nikto nestaral: „Pamätám si, ako sme išli v kasárňach do pivníc a s lopatkou sme zbierali zbytky uhlia, to sme s Róbertom vláčili hore a kúrili sme s tým.“ Ervín mal štyri a pol roka a súvislé spomienky sa mu už po toľkých rokoch vytratili. Ale na Kinderheim (detský domov, pozn. autora) nezabudol: „Dodnes si pamätám na chuť čokoládového pudingu a na našu vychovávateľku a druhú mamu ‚Titi‘ Šproncovú“ (Viera Šproncová z Bratislavy, nar. 1933, pozn. autora).

Ervín si tiež spomína, že jedného dňa prišiel do Terezína vlak organizovaný Červeným krížom, ktorý odviezol časť detí do Dánska, ale jemu s bratom sa miesto neušlo.

Ako päťročný zažil pogrom v Topoľčanoch

Koncentračný tábor Terezín bol oslobodený začiatkom mája 1945. Táborom sa masovo šíril škvrnitý týfus, ktorému počas nasledujúcich dní a týždňov podľahli stovky ľudí. Po absolvovaní mesačnej karantény sa Schönhauserovci síce zbedačení, ale živí vrátili do Topoľčian.

Do vzniku samostatného Slovenského štátu tu Židia tvorili asi tretinu obyvateľstva a spolužitie bolo bezproblémové: „Pred vojnou bola medzi kresťanským a židovským obyvateľstvom harmónia, bolo úplne normálne ísť nakúpiť k Židovi, boli tu šábesgóji (Nežidia, ktorí židovskej rodine počas šábesu pomáhali v  domácnosti, pozn. ed.) – zohrievali a varili v sobotu, pomáhali cez pesach a všetky sviatky, a naraz im šiblo.“

Po návrate bol byt Schönhauserovcov kompletne vyrabovaný, miestni si odniesli všetko, „od špendlíka až po hodinky“. Otec pedantne spísal viacstranový zoznam chýbajúceho nábytku a vybavenia domácnosti, ktoré ostalo v byte po ich deportácii do Serede, a žiadal o navrátenie. Žiadosť bola miestnymi úradmi zamietnutá a späť nedostali vôbec nič.

Z pôvodne asi troch tisícok Židov sa ich vrátilo približne päťsto. Ale väčšina z Topoľčancov, ktorí arizovali židovské podniky a privlastnili si židovský majetok, navrátilcov nevítali a nevideli radi. V meste sa veľmi rýchlo začali prejavovať otvorené antisemitistické nálady a šíriť rôzne klamstvá a klebety. Táto atmosféra vyústila do známych udalostí 24. septembra 1945, ktoré vošli do dejín Slovenska a mesta ako Topoľčiansky pogrom. Pamätník ho ako dieťa zažil na vlastnej koži. „Áno, bol to pogrom. Ale podľa mňa to bolo dlhodobo pripravované organizované celomestské protižidovské povstanie,“ dodáva.

Po návrate bývala rodina opäť na Námestí M. R. Štefánika, ale v inom dome: „Vpadli k nám vojaci a začali nás mlátiť. Môj otec utŕžil železnou tyčou po hlave a do konca života tam mal jazvu. Dodnes ma mrazí, mal som päť rokov, ale na takéto veci sa nezabúda.“ Vyhnali ich von na ulicu a štvali ich po meste s ostatnými Židmi: „Špalier Topoľčancov, každý si kopol a udrel do každého.“

Židom po februári 1948

Hneď po tomto strašnom zážitku sa otec rozhodol, že sa presťahujú do Bratislavy. V lete v roku 1948 sa narodil brat Miško. Po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 odišla početná časť československej židovskej komunity do Izraela, režim povoľoval vysťahovania do roku 1949. Potom sa hranice Československa na dlhé roky uzavreli. Odísť sa rozhodla otcova sestra s rodinou, matkin brat Miki s rodičmi, ktorý sa cez vojnu pridal k partizánom a na poslednú chvíľu dostal rodičov z vlaku do Auschwitzu tak, že ich vytiahol z vagóna cez okno. Aj Schönhauserovci zvažovali odchod. „Bol tu ale zádrhel zo strany otca, mal fixnú ideu, že cestou hodia mladšieho brata do mora. Tak sme tu ostali tvrdnúť,“ vysvetľuje.

Keď Ervín navštevoval ľudovú školu, ešte sa vyučoval predmet náboženstvo a žiaci boli rozdelení do troch skupín podľa vierovyznania. Na vysvedčení mal známku z izraelitského náboženstva. Do školy sa vtedy chodilo aj v sobotu, židovské deti ale nemuseli písať, keďže na šábes sa nesmie pracovať ani písať. „Na pesach mama zabalila pre učiteľov maces ako pozornosť. U nás plynulo všetko od A po Z podľa halachy (súhrn židovského práva a tradícií, pozn. ed.).“ Otec bol liberálnejší, ale mame sa prispôsobil.

Mama trvala na dodržiavaní ortodoxnej domácnosti aj za socializmu a počas 50. rokov, ktoré boli poznačené ťažením režimu proti zdecimovanej židovskej komunite. Komunisti sťažovali návštevu synagóg tým, že ŠtB sledovala Židov, ktorí neupustili od dodržiavania náboženského života, preto sa báli a postupne začali svoj židovský pôvod skrývať a tajiť. Ervín s bratom navštevovali až do ich bar micva v 13 rokoch každú nedeľu cheder (židovská škola, kde sa deti učia hebrejčinu a základy judaizmu, pozn. autora) v dnes už zbúranej budove na Židovskej ulici.

„Je to paradox, ale behom mojej školskej dochádzky si nespomínam, že by som pocítil nejaké šikanovanie, nejaký útlak zo strany učiteľov alebo spolužiakov vzhľadom na to, kto som, čo som. Práve naopak, skôr nás brali ako takú zvláštnu skupinu ľudí.“ Na odporučenie svojho strýka sa prihlásil na chemickú priemyslovku. „Šliapol som vedľa, nebavilo ma to, absolvoval som to len s božou pomocou,“ vysvetľuje. Než v rokoch 1960-1962 absolvoval dvojročnú povinnú vojenskú službu v Čechách, pracoval v Slovnafte a na Farmaceutickej fakulte UK a popri práci sa závodne venoval behu. Po vojenčine pracoval dva roky v Chemických závodoch Juraja Dimitrova, než sa vo svojich 24 rokoch zapísal na denné štúdium na Fakultu telesnej výchovy a športu, čo bolo v tých časoch veľmi zriedkavé. „Zase som experimentoval, to bolo tiež odsúdené na zánik,“ smeje sa dnes. Zo zdravotných dôvodov musel štúdium po dvoch rokoch ukončiť.

Otec pracoval v Bratislave naďalej ako bankový úradník vo viacerých peňažných inštitúciách. Koncom 50. rokov stratili viacerí Židia zamestnanie alebo boli dokonca obvinení a odsúdení za vykonštruované činy. Otec vtedy pôsobil v Československej banke ako vedúci likvidatúry: „V roku 1959 ho z hodiny na hodinu z banky vyhodili. Vraj sionista, že sympatizoval s ľuďmi, ktorí sa chceli vysťahovať do Izraela. Mal šťastie, lebo koho vtedy označili za sionistu a nepriateľa štátu, musel ísť do basy.“ Cez známeho sa mu podarilo nájsť miesto v štátnom podniku Mototechna a po čase sa dokonca stal vedúcim inventúrnej skupiny, kde ostal až do penzie. Matka pracovala ako pisárka.

V druhej polovici 60. rokov začal režim povoľovať návštevy príbuzných v Izraeli. V roku 1965 takto navštívil krajinu aj Ervínov mladší brat Mišo a o rok neskôr do Izraela emigroval. Po jeho emigrácii Ervín zistil, že bol jediný z rodiny, ktorý o jeho úmysle nevedel. „Otec bol potom dennodenne na ŠtB,“ dodáva.

Izrael nebol jeho zasľúbenou zemou

V októbri 1966 sa oženil, o rok sa mu narodil syn Boris. Rok 1968 bol príznačný určitým uvoľnením, v dôsledku čoho v lete roku 1968 veľa mladých ľudí vycestovalo na Západ na rôzne brigády. Ervín si vybavil v zamestnaní dvojmesačné voľno na cestu, ale jeho skutočným plánom bola emigrácia do Izraela – bez rodiny. Vo Viedni ho jeho prastrýko navigoval do Židovskej agentúry, ktorá vysťahovania organizovala. Pár dní strávil v tranzitnom utečeneckom tábore Schönau a 5. augusta 1968 už sedel v lietadle: „Nechal som tu ženu a syna. Ale paradoxne, keď som nastupoval do lietadla vo Viedni, už som vedel, že sa vrátim.“

Vysťahovalecká agentúra ho najprv umiestnila do kibucu na severe krajiny, kde sa necítil dobre, tak mu mladší brat Mišo vybavil presun do kibucu, v ktorom sám žil pár rokov pred tým. Ale ani tu sa Ervínova situácia nezlepšila, nevedel si poradiť s teplom, nevyhovovala mu poľnohospodárska práca, bol úplne sám a začal o svojom rozhodnutí pochybovať. Nevidel svoju budúcnosť v Izraeli: „Urobil som chybu. Ivrit (hebrejčinu, pozn. ed.) by som sa nenaučil. Človek nevie, čo by bolo, berie ťa to ako vlna, taký je život,“ vysvetľuje. Aj jeho príbuzní videli, že svoju situáciu nezvláda psychicky dobre, a po dohode s nimi sa po troch mesiacoch rozhodol vrátiť do Bratislavy.

„Neľutujem, že som sa vrátil. Ja som sa musel vrátiť do mojich domácich pomerov, nikdy by som sa nenaučil reč, nemám trpezlivosť.“ Našťastie to bolo ešte v dobe, keď mu za svojvoľné predĺženie si pobytu v zahraniči nehrozil žiadny postih a bez problémov sa vrátil na svoje pôvodné miesto na Chemickotechnologickej fakulte UK. O rok zmenil zamestnávateľa a až do odchodu do dôchodku v roku 1999 pracoval na farmaceutickej fakulte.

Brat Róbert trávil leto vo Francúzsku. Po obsadení Československa armádami Varšavskej zmluvy 21. augusta sa rozhodol emigrovať. Keď sa Ervín vracal z Izraela domov cez Viedeň, stihol tu Róbertovu svadbu pred jeho cestou do Švajčiarska.

V 70. rokoch bol niekoľkokrát predvolaný na výsluch Štátnej bezpečnosti, kde sa zaujímali o jeho brata v Izraeli: „Kde slúžil v armáde, ako mal zariadený byt, s kým sa stýkal, všetko do detailov. Záujem mali aj o brata vo Švajčiarsku.“ Taktiež od neho chceli získať informácie o bratislavských židovských kruhoch a rodinách. „Riešili židovskú otázku, či by som sa mohol chodiť stretávať za určitú úplatu, aby som chodil s otvorenými očami a ušami. Tak som im povedal, že som chorý na nervy, že som absolvoval koncentračné tábory. Potom mi dali pokoj. Na Februárke o mne vedeli všetko, aj aké mám číslo topánok,“ dodáva.

Mama bola tá, ktorá si so synmi v emigrácii pravidelne písala, pričom akákoľvek korešpondencia so Západom bola otváraná a kontrolovaná Štátnou bezpečnosťou. O návšteve brata vo Švajčiarsku sa dlhé roky nedalo ani snívať, prvýkrát mohol Ervín vycestovať do Zürichu až v roku 1982 a o dva roky na to opäť. Jeho manželka a deti museli samozrejme ostať doma ako garancia jeho návratu. Stretnutie s bratom z Izraela vôbec nepripadalo do úvahy, keďže Československo s krajinou neudržiavalo diplomatické styky. Takto trestal režim rodiny emigrantov. „Môže to znieť paradoxne, ale neľutujem, že som tu. Človečensky, životne, že som neemigroval. Ani teoreticky, ani prakticky by som nevedel nikde inde žiť,“ uzatvára.

Osud ho nešetril

Starší syn Boris sa dostal napriek nepriaznivému kádrovému posudku svojho otca na štúdium farmácie vďaka svojej známej, kádrovej pracovníčke, ktorá pochádzala z okolia Topoľčian a pred vojnou pomáhala v domácnostiach židovských rodín a dobre poznala ich tradície.

V deň jeho promócie v roku 1990 sa udiala tragická nehoda, z ktorej sa pamätník dodnes úplne nespamätal – mladší syn Róbert zahynul pri autonehode, nemal ešte ani 19 rokov. „Boris ‚len‘ vypadol z auta a druhýkrát sa narodil,“ dodáva smutne.

Aj keď sa Ervín aktívne nezúčastňoval demonštrácií, November 1989 privítal, hlavne slobodu, ktorú mu priniesol. „Vnútorne som slobodne dýchal a vo vedomí a presvedčení, že už nebude antisemitizmus, čo je aj pravda. Nikto si nemôže sťažovať,“ hovorí svoj názor. Konečne mohol slobodne navštíviť obidvoch bratov a niekoľkokrát bol v Izraeli.

Keď mal 56 rokov, začal sa intenzívne venovať sólovému spevu. Od detstva bol talentovaným hudobníkom: najprv chodil na husle a po skončení strednej školy spieval vo folklórnych súboroch. V speváckom zbore pokračoval aj počas vojenčiny a po návrate sa prihlásil na ľudové konzervatórium, ktoré však zanechal po troch rokoch. Napriek tomu spieva na profesionálnej úrovni a dodnes sa venuje predovšetkým sólovému spevu židovských piesní. Vystupuje nielen doma, ale absolvuje aj koncerty v zahraničí, kde je vítaným hosťom na slovenských veľvyslanectvách prostredníctvom pozvaní ministerstva kultúry.

V januári roku 2020 mal spievať v Múzeu holokaustu v Seredi pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu a 75. výročia oslobodenia koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Krátko predtým sa však vážnejšie zranil a nemohol vystúpiť. Doteraz sa nevie zmieriť s tým, že prepásol takúto umeleckú príležitosť.

Aktívne sa zúčastňuje života Bratislavskej náboženskej obce a je členom organizácie The Hidden Child Slovensko – Ukrývané deti.

„Existuje nejaká nadprirodzená sila, či je to Boh, Hospodin všemohúci alebo anjel strážny, ktorí mi mnohokrát pomohli v zdravotných, ľudských, človečenských a životných situáciách.“ A na záver dodáva: „Medzi mladými je málo skromnosti, majú prehnané ambície, všetko by chceli mať skôr a nezaslúžene. Na to, čo by chceli dosiahnuť, by museli ešte tvrdo pracovať. Majú veľké plus, že nepoznajú nič ako holokaust, ten režim, nepoznajú tie ‚nesnáze’, čo to obsahovalo.“