Ervín Schönhauser

„K nám – a čo je zaujímavé – tohoto sa zúčastňovalo nielen obyvateľstvo, ale aj vojaci. Ešte sme zabednili skrine, to si pamätám. To sme už v Topoľčanoch bývali na inom mieste, ale tiež na Štefánikovom námestí, vedľa dnešného mestského úradu, kde sídli primátor. No a vpadli k nám, mlátili nás teda dobre a môj otec utŕžil ranu do hlavy železnou tyčou, a síce do konca života tam mal až po mozog jazvu. Jazvu! Potom sa to samozrejme nejako riešilo, atď. Neviem, aký bol výsledok, kto bol určený ako iniciátor tohoto všetkého a ako skončili právne títo ľudia, či ich odsúdili. Takže dodnes ma mrazí, mal som štyri-päť rokov, ale na takéto veci sa nezabúda, to si človek berie do hrobu.“

„Tie mraky sa zaťahovali, že. Takže kvázi tá výnimka, že otec bol nepostrádateľný, samozrejme, to sa nedalo asi dlho ťahať. Toto celé vypuklo, respektíve Nemci začali ausgerechnet besniť hlavne po vypuknutí Slovenského národného povstania. Výsledok tohoto besnenia, atď., bolo to, že... a tam sa proste nedebatovalo, čo sa týka židovského obyvateľstva, čomu predchádzala arizácia, atď., atď., 8. septembra 1944, mohli byť tak dve tri hodiny nad ránom, a že bolo také babie leto, to si pamätám, hoci som bol drobný, mal som pár rokov. Vpadli k nám SS, gestapo, gardisti, ktorých sprevádzal vtedy typický prejav: streľba do vzduchu, okolo kostola v Topoľčanoch chodil ostentatívne a demonštratívne jeden tank, že čo sme my. A streľba a rev a bitka. Takže takto nás prepadli a v tom, čo sme mali na sebe – no čo už sme mali na sebe – nás odlifrovali, respektíve doslova odvliekli na dvor miestneho topoľčianskeho kina Topoľ. Tam už bolo samozrejme zhromaždené židovské obyvateľstvo určené na likvidáciu do koncentrákov a odtiaľ nás na nákladných autách za vieme asi akých okolností odvliekli do Serede. To si pamätám. Bola noc, typické reflektory, streľba, nemecký vreskot, tendečne gardisti a táto kumpánia okolo. A v tej Seredi nás hnali cez koľajnice a vis-á-vis naproti, čo dnes už viem, bol koncentračný tábor v Seredi.“