Michal Roško

„Ja mám taký zážitok, ešte keď som bol v druhom ročníku a chodil som tu na učiteľskú akadémiu, býval som u saleziánov a chodil som do nášho kláštora. A keď som sa vracal z tej pobožnosti, tak som na chodníku počul hlas: ‚Ty budeš kňazom.‘ To nebola halucinácia, a tak kamarátovi som to povedal a on hovorí: ‚Tak máš nejaký papier?‘ ‚Nemám.‘ Na obálku z karty napísal: ‚Nech Pán Boh požehná tvoje rozhodnutie na vysviacku.‘ Nosil som to tri roky u seba. A až po troch rokoch ma ten otec Mastiliak, on bol mojím profesorom a mojím spovedníkom, tak mi povedal: ‚Teraz tento lístok môžete už spáliť, lebo už ste v kláštore. Ale nezabudnite na babičku.‘ Tá moja babička sa priznala, že ona sa modlila za to, aby som bol kňazom."

„Potom mám taký zážitok – písal som na prezidentskú kanceláriu a žiadal som väčšiu náboženskú slobodu. A keďže som mal známeho speváka v Prahe – jeho otec bol kedysi učiteľ –, tak on prišiel do Košíc a mi povedal: ,Písal si na prezidentskú kanceláriu?´ A ja som povedal, že áno. ,Budeš mať z toho poťahovačky, lebo už je to na ministerstve kultúry,´ hovoril mi. O dva mesiace prišli z Prahy a ma zavolali na krajský národný výbor s mojím riaditeľom a mi vyčítali, že som to napísal. Tak som povedal – dobre, veď ja som nepísal anonymne. Ja som písal len to, čo ústava zaručuje – náboženskú slobodu. Nielen rímskokatolíkom, ale aj grekokatolíkom. Cítil som takú silu, Duch Svätý ma osvietil, že som sa nebál proste. Ten z Prahy, z ministerstva, hovoril: ,No skoro by ste nás bol presvedčil. Viacej už nepíšte na prezidentskú kanceláriu a ďalej ostanete robiť v Štátnej vedeckej knižnici ako skladník,´ lebo ma chceli zo Štátnej vedeckej knižnice prepustiť."