Nadia Rosa

“No a potom oni sa rozhodli ísť domov. Moja mama prosila otca, aby sme nešli domov, lebo ona videla, čo bolo. Otec jednoducho nemohol. On hovoril, že nemôžme. Tak sme šli domov, no, ale kam ísť? Oni nemali byt. Takže bol ešte vojakom, takže oni boli ubytovaní v Altone v Prahe. Ale čo so mnou? Tak ma nechali v internátnej škole. A tá internátna… moja mama bola veľmi čistotná a akosi v Anglii sa veľmi nedalo, tak ona hľadala, hľadala internátne školy a jediné, aby to bolo čisté… no tak našla. V Bringtone, to je na juhu pri mori a tam aj boli nejaký známy otcov, čo tam aj žili s manželkou. A tam moja mama našla nejakú katolícku internátnu školu, ktorá sa volala škola svätého Sacramenta. To je aj slovensky, nie? Sacrament. Neviem, či to je… Ja vám to napíšem alebo si to preložíme. No a teraz, tak ja som sa dostala do tohto prostredia a táto škola bola samozrejme mníšky a my sme mali takú mladú a veľmi sympatickú mníšku a tá s nami hrala tenis. To si vybrala, sukne si zahodila pod pás a s nami hrala. Veľmi bola sympatická a tak. No a tam som bola rok. My malé dievčatá sme utierali prach v kostole, to bolo naše. Tam sme museli sedieť za dlhými stolmi a mníška vpredu, ktorá dávala pozor, aby sme nehovorili, alebo aby sme nejedli s otvorenými ústami a tak. A všetko bolo v poriadku pokiaľ mama prišla na jedny Vianoce, a aj mám fotku, kde hráme tenis a všetci sme takto. A mama zistila, že máme vši. Pretože prišlo jedno dievčatko z Afriky, tak doniesla, jej sa to nedalo čistiť asi. Tak jedny Vianoce si pamätám, že moja mama ešte DVT, to nám dala do hlavy a štípalo strašne! No potom zase odišla. A potom boli veľké prázdniny. Viem, že jedny prázdniny som tam bola sama. A bolo tam pár detí, ktorých rodičia boli neviem kde a nemohli ich vziať. A bolo tam jedno dievčatko, veľmi pekné, veľmi blond, modré oči a volala sa Pamela. Tá ma strašne trápila, to som si zapamätala. “

“Mamka bola čo… na aké práce bola pridelená, keď ste boli v Terezíne? (dokumentaristka) Mama… mama sortírovala zemiaky, dobré pre nás, zlé pre týchto. A keď mohla… Takže nosila… (dokumentaristka) A keď mohla ukradnúť, tak jeden malý zemiak doniesla. Ale to keby ju boli chytili, tak by išla do malej pevnosti. Lebo ja som nechcela nič jesť. Ani tam, ani tam, ani tu, len teraz som sa odviazala. Tak mama sa strašne bála, že zomriem od hladu. Tak to mi urobila takú zemiakovú babu, taký malinký, malinké železné, čo železné kachle tam boli, tak na tom. A tiež s cibuľou, myslím, že to mi zachránilo život. Cibuľu som jedla, a rada. Teraz už nie. No, a takto… A keď som dostala osýpky, tak mama sa strašne zľakla, lebo týfus tam bol. A keď mal niekto týfus, tak išiel do nemocnice. Z nemocnice sa mnohí nevrátili. Tak mama každé ráno, keď prišla inšpekcia, tak ma zapracovala do tej postele a ja som bola malá a chudá, tak to nevideli. Lebo sa veľmi bála, že ma vezmú. Takže vás liečila tak, aby ste sa dali dokopy a aby ste nešli do nemocnice? (dokumentaristka) Ale to som mala vysoké horúčky… A vy ste chodili do školy? Alebo… (dokumentaristka) Tak toto všetko, čo vy viete o Terezíne, asi viete, skončilo tým jedným, tým posledným… V novembri išiel posledný veľký transport do Auschwitzu. A všetky tie deti, ktoré robili tie motýle a tie kresby a to všetko, to všetko išlo do Auschwitzu. A aj táto Hanina knižka, Hanin kufrík, aj ona išla s bratom, ale on mal šestnásť a ona možno ako ja, možno trošku menej a ona zahynula. On nie, on prišiel do Kanady a stal sa strašne bohatým a jeho dcéra z jeho manželstva založila tiež nejakú tú foundation, ale tá kniha bola preložená do sedemnástich jazykov a u nás sa učí história z Ďuricových kníh. Neučí. (dokumentaristka) Už nie. Neučí sa. (dokumentaristka) Už nie. No a tak kým sme tým prešli, to bolo prázdne akoby. Kde tu človeka? Lebo po tom novembrovom transporte, to bolo prázdne, to sa akoby všetko vyhladilo. Takže žiadne školy, lebo aj tí ich učitelia išli s nimi, tiež zahynuli. A my sme, to som si nepamätala, lebo deň bol jeden ako druhý, tak ja som našla jednu ženu, ktorá včera či predvčerom hovorila v parlamente nemeckom, lebo ona pochádza z Nemecka, a ona tiež, ona si urobila živobytie z tohoto. Ona tiež mala bábiky. Hana mala tú istú bábiku ako ja, lebo vtedy boli len tie bábiky s porcelánovými hlavami. A keď som prvýkrát objavila túto Inge, ktorú som tam samozrejme nepoznala, ale jej otec mal kríž z prvej svetovej vojny, takže oni zostali nažive. A keď som sa s ňou spojila a začala organizovať a to je už skutočne tridsať rokov, ona bola naša, ona bola prvá, ktorá hovorila deťom. My sme mali 1200 detí na seminároch, a to sa vyberalo podľa toho, jak boli. Tak ona bola prvá. Včera hovorila v parlamente nemeckom. “

“Potom začali nádeje. Čo sme my vedeli? Stalingrad padol, no tak teraz, okay. Tak teraz bola nádej, že niečo sa zmení. No ale v tom štyridsiatom treťom sa skutočne niečo zmenilo, ale to bola strašná neistota, pretože v jeden deň mohli vyhlásiť, že teraz ďalšie transporty idú. Takže ten štyridsiaty tretí rok, bol taký… akoby obyčajný. Najmä pre mňa, lebo už sa o tom ani nehovorilo, alebo možno hovorilo, ja neviem, ale každopádne, ten strašný tlak sa trošku zmenšil, lebo oni skutočne si mysleli, že ten Stalingrad je za rohom. A že už no, takže takto. No, a potom to isté ešte v štyridsiatom štvrtom. Ešte ja mám fotku, keď moja sesternica mala rok a som odfotená pri dome, lebo oni bývali zase tam a ona je 21. augusta. No a potom Povstanie! A teraz sa už všetko zrušilo, to viete, to vám nemusím hovoriť. A opapa, niekto mu… Oni chodili po tých uliciach, kde mali židia bývať, a to brali celú. A viete, kde sme bývali my? Hotel Falkensteiner. Ja som bola šťastná, keď ho postavili a nemusela som sa dívať na tú budovu predo mnou. Takže my sme boli na tej strane a gestapo bolo hore na Sládkovičovej. A to bol august, v auguste sú svetlé noci trošku a samozrejme bolo všetko zatiahnuté, lebo bola vojna, to bolo celý čas. Ale my sme videli… August? V auguste bol odboj, bolo SNP, vypuklo. (dokumentarista) Áno. A o čom som hovorila, čo ste počula? Som nevedela, či hovoríte o SNP, takže áno, hovoríte o SNP. (dokumentaristka) SNP nebolo vtedy známe, ale zmenilo sa niečo samozrejme, no boli sme okupovaní ako každá iná. A… tak oni vyberali a niekto musel povedať môjmu opapovi, že v ten… v tú noc, lebo my sme už stáli deň predtým, dva dni predtým a videli sme, ako berú tých židov do otvorených nákladných vozov, na tú Sládkovičovu. Takže my sme to videli z okna. A to už bolo v auguste? Nie po potlačení Slovenského národného povstania? (dokumentaristka) Nie, nie po potlačení… nie po potlačení. Keď Slovenské národné povstanie začalo, tak prišli ihneď Nemci. Nie až po potlačení. A… my sme to videli, tých ľudí a niekto povedal opapovi, že v ten, v tú noc prídu na našu ulicu, tu. Akože my sme boli prví zdola. Hore sme bývali a pod nami, to keď si pozriete môj word… powerpoint, tak tam vidíte ten dom. Dole bola kancelária jedného, ježiš... lawyer. Právnika. (dokumentaristka) Právnika. No, toľko počúvam oného Ficu a nenapadne mi právnik! A ten povedal: `Tu máte moje kľúče, poďte dole!` A my sme išli, tma tmúca samozrejme, a my sme tam sedeli. A my sme všetko počuli. A to už nebolo, že nie pred dieťaťom. Keď si predstavím, tak ten strach viem cítiť do dneska tu. Mama ma tak držala samozrejme, len ticho! A oni tam rozbíjali všetko a kričali. No, takže toto. Na druhý deň, muselo byť už zariadené, sme všetci išli do úkrytu. Ja som bola na Jaskovom rade u niekoho a omamá, opapa, mama, strýko s tým baby, boli sme všetci osve. A mama povedala… Len ja si viem predstaviť, že som robila cirkus, lebo som nikdy od matky alebo omamy nebola preč. Prepáč… Mama povedala: `Ak budeš dobrá, prídem ťa pozrieť na Vianoce.`“

“Takže vy ste sa ešte v tridsiatom deviatom, ešte pred prijatím Židovského kódexu, vrátili, ste boli úplne malilinké dieťa… (dokumentaristka) No, takže a tam sme išli do tej Kozej… a z tej Kozej sa mi začínajú spomienky. Pamätáte si aj na tú situáciu, teda možno si nepamätáte, ale ak si pamätáte, ako vôbec vašu rodinu ovplyvňoval, ovplyvňovalo prijatie Židovského kódexu? Vás aj vašu mamku, vašich starých rodičov? (dokumentaristka) Starí rodičia, áno, tak tí neboli už, ale moju, ktorí ma vychovali vlastne, ktorých som milovala a… No tak v prvom rade všetko museli dať, nábytok, ja som našla niekde, no ja som našla niekde papier z berného úradu, kde museli odovzdať svoje nábytky. Všetko to, čo sa žiadalo v Židovskom kódexe. Takže nám ostalo do toho bytu v… Na Kozej. (dokumentaristka) Kozej… To bola jedna spálňa, jedna kuchyňa. A samozrejme, voda bola na pavlači, záchod bol na pavlači a čo im nechali, bola manželská posteľ, moju, moju… alebo dostali potom, ako moju detskú posteľ, alebo sme spali už, nie, mala som detskú posteľ a mama tiež tam v kuchyni spala. Takže oni o všetko prišli a samozrejme, ich obchod bol arizovaný. No ale tá pani, aj to som našla vo všelijakých papieroch. Je zaujímavé, že tie papiere veľa som dostala od… Ja som, neviem, či viete, ale bola tu akcia, ktorá bola zjednaná s nejakým senátorom z Ameriky, že tie poisťovne zo Švajčiarska majú dať peniaze späť pre tých… Lebo ja viem, že opapá, to som nevedela, samozrejme, až potom, keď mi on začal ten svoj obchod v devätnástom, a vtedy poistil. A za mnou mnohí… Totiž ja som bola v tomto veľmi činná, alebo naša sociálna referentka vedela nič, takže všetkých týchto ľudí posielala za mnou. Po prvé, hovorím nemecky a, no tak ja som bola pri computeri a dala som opapove meno a vyskočilo, že on mal poistku a mal poistku na 10 000 československých korún, ktoré ja neviem, čoho boli hodné, a dostala som 3750 dolárov, ktoré sme si rozdelili s mojou jedinou sesternicou, maminho brata dcérou. A ešte drzý list, že oni nám to nemuseli dať, to len že mravné toto, že… Áno, nemuseli 3000, za šesťdesiat rokov?! Viete, čo sú úroky? No, to je jedno. Toľko sme stratili… Ale, teda možno späť. Ako ste spomínali, že obchod bol arizovaný, viete, kým bol arizovaný? (dokumentarista) Arizovaný… Viete aj kým? (dokumentarista) Struhárovou, ktorú… neviem, kto to bol. A opapá s jeho pomocníčkou, ktorá bola z nemeckej menšiny, lebo opapá hovoril hlavne nemecky, nemecky sa u nich hovorilo, aj ja som do šiestich rokov len nemecky vedela, a tak musel mať niekoho. A táto pani tam robila od začiatku a my sme, ja som ju považovala za tetu, ako rodina, no. Ona mala ešte takú mamu, no, takže oni tam robili a tržbu si vzala tá pani Struhárová.”