Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Nadia Rosa (* 1938)

• narodená 27. apríla 1938 v Bratislave

• počas druhej svetovej vojny mal otec pracovné povinnosti vo vtedajšej Juhoslávii, bol väznený v miestnom zbernom tábore, neskôr utiekol do vtedajšej Palestíny, stal sa vojakom anglickej armády

• matka zostala s Naďou a starými rodičmiv Bratislave

• od jesene 1944 boli internované v koncentráku v Seredi a v Terezíne

• 12. 8. 1967 – sobáš s Alexandrom Rosa

• v roku 1968 emigrovali, neskôr sa usadili v kanadskom Hamiltone

• v roku 1970 narodenie dcéry Daniely

• v súčasnosti žije v Hamiltone

Nadini najbližší a spomienky na druhú svetovú vojnu

Nadia Rosa, za slobodna Fialová, sa narodila 27. apríla 1938 v Bratislave ako jediné dieťa v rodine so židovským pôvodom. Jej matka Reneé Beerová, neskôr Fried, pochádzala z Bratislavy, z rodiny obchodníka s kobercami a záclonami. Nadin otec Alexander Fried pochádzal z Klátovej Novej Vsi a pôsobil ako obchodný zástupca v americkej firme, ktorá sa zaoberala filmovou produkciou. Obaja rodičia mali židovský pôvod, avšak matkina rodina bola už viac sekulárna a nekládla dôraz na dodržiavanie všetkých židovských tradícií. Rodina z otcovej strany, naopak, patrila medzi ortodoxných židov.

Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny, v čase, keď už bola malá Naďa na svete, sa otec presťahoval do vtedajšej Juhoslávie kvôli pracovným povinnostiam. Začiatkom 40. rokov tu bol internovaný v koncentračnom tábore. Akoby zázrakom sa mu podarilo ujsť a cez rozsiahle Turecko sa dostať do vtedajšej Palestíny, kde sa stal vojakom anglickej armády.

Reneé s dcérou zostali bývať v Bratislave pri starých rodičoch. V roku 1939 museli opustiť svoje domovy a presťahovať sa na Koziu ulicu číslo päť, ktorá bola pre Židov v tom čase určená. Boli prinútení odovzdať všetok svoj nábytok a aj iné vzácne osobné veci, pričom im zostali len postele. Obchod starého otca, ktorý fungoval od roku 1919, bol arizovaný, konkrétne istým pánom Struhárom. Tak Nadin starý otec zostal už len zamestnancom v obchode, ktorý mu ešte donedávna patril. To však jemu a jeho najbližším zabezpečilo aspoň získanie hospodárske výnimky, čo oddialilo deportáciu do koncentračných táborov.

Situácia sa rapídne zmenila vypuknutím Slovenského národného povstania v auguste 1944. Nemci už nič nenechali na náhodu a okamžite obnovili transporty do koncentračných táborov. V tom čase Naďa s rodinou bývali v blízkosti miesta, kde sa dnes nachádza bratislavský hotel Falkensteiner, a mnohokrát videli, ako z ničoho nič nabehlo gestapo, nahnali židovských spoluobyvateľov do nákladných áut a odviezli preč. Nadin starý otec pravdepodobne dostal echo, a keď si mali prísť aj po nich, vedeli o tom vopred. Na prízemí budovy mal v tom čase kanceláriu istý právnik, a keď videl, čo sa deje, nezaváhal ani sekundu a dal im kľúče, aby prešli k nemu do pivnice. Pamätníčka sa krčila potme v objatí svojej matky a takto prečkali hrôzy, ktoré sa odohrávali len o poschodie vyššie. Na druhý deň sa musela rodina urýchlene presunúť do úkrytov. Naďa bola odvezená na ulicu Jaskový rad, kde zostala prvýkrát v živote úplne sama, bez rodiny. Prežívala to ťažko, zvlášť keď jej mama povedala, že ju príde pozrieť až na Vianoce. Naďa nesmela chodiť von, keďže ju nemohli vidieť susedia, ktorých by okamžite zaujala. Pred domom bol strážny pes, ktorý okamžite štekal, keď sa niekto priblížil. To bol pre Naďu signál, aby sa hneď ukryla na povale. Keď na spomínané Vianoce prišla jej matka, boli síce obe náramne šťastné, že vidia jedna druhú, avšak situácia bola veľmi nebezpečná. Žiaľ, nasledujúce ráno pes nezaštekal a z ničoho nič sa v kuchyni objavili dvaja gestapáci a dvaja gardisti. Naďa sa snažila ujsť na povalu, ale márne. Stiahli ju a spolu s matkou odviedli na Sládkovičovu ulicu na miestne gestapo. Bol tam už aj zvyšok celej rodiny.

Spočiatku boli umiestnení v koncentračnom tábore v Seredi. Každý si mohol so sebou vziať maximálne 25 kilogramov batožiny. Po príchode boli rozdelení na mužov, ženy a ženy s deťmi. Naďu upokojovalo, že vôkol seba videla mnoho detí vo svojom veku, čo bola pre ňu zároveň aj nová situácia, keďže dovtedy sa so žiadnymi deťmi hrávať nemohla.

Deň, na ktorý Naďa nikdy nezabudne, bol 17. január 1945, keď ona a jej rodina prišli do koncentračného tábora Terezín. „My sme boli štyri dni na ceste zo Serede do Terezína,“ spomína Naďa. Do dobytčákov nastupovali vo večerných hodinách, pričom si na nich gardisti svietili obrovským množstvom lámp. Bála sa, že sa medzi toľkými ľuďmi stratí. Spoza otvorených dverí videla Naďa poslednýkrát svoju starú mamu, ktorá bola na opačnom konci koľají. Prívetivá a dobrosrdečná tvár starej mamy zmáčaná od sĺz v Nadi vyvolala takú traumu, že si na zvyšok cesty už nepamätá.

Po príchode do Terezína sa matky a deti museli na chvíľu rozdeliť. Deti sa podrobili očkovaniu a Nadina matka si myslela, že sa im chystajú vpichnúť jed do tela. Takmer odpadla. Našťastie sa nič také nestalo a zakrátko boli opäť spolu. Rozdelili ich do izieb, kde s nimi boli ďalšie dve dievčatá a ich matky. Nadina mama v tábore triedila zemiaky a občas sa jej podarilo nejaký zemiak ukradnúť, avšak bolo to veľmi nebezpečné. Bála sa o dcéru, ktorá odmietala jesť a bola veľmi chudá. V čase príchodu do Terezína bol tábor takmer prázdny. Neskôr sa dozvedeli, že tesne pred ich príchodom bol vypravený posledný transport do Auschwitzu. Bolo v ňom množstvo detí, ktoré predtým chodili v Terezíne aj do školy.

„Jediné, čo si pamätám, že bolo slnko, že bolo krásne, že bolo voňavo,“ takto si spomína Naďa na deň oslobodenia. Noc predtým strávili deti v pivnici, keďže tábor bombardovali ruskí vojaci. 8. máj 1945 bol pre Naďu a jej matku vykúpením z pekla.

Spomienka na Anglicko a štúdium v socialistickom Československu

Cesta späť domov po oslobodení Terezína trvala nekonečné tri týždne. Naďa s mamou cestovali do Bratislavy vlakom, ale aj na voze s miestnymi sedliakmi, či dokonca pešo. Keď sa konečne dostali domov, navštívili maminu kamarátku, ktorá ich prichýlila u seba doma na Poštovej ulici. Neskôr približne tri týždne Naďa navštevovala Základnú školu na Sládkovičovej ulici, a to až do príchodu jej otca. Spočiatku ich otec hľadal v Prahe, kam pricestoval loďou z Anglicka. Tam mu niekto povedal, že zomreli, ale po ceste na loď stretol znovu akéhosi známeho, ktorý mu potvrdil, že žijú. Preto sa rozhodol cestovať ďalej do Bratislavy, kde chcel svoju rodinu nájsť. „Kto je tento cudzinec?“ bolo prvé, čo napadlo pamätníčke, keď videla svojho otca, pretože sa na neho vôbec nepamätala. Vzťah medzi otcom a dcérou bol dlhým odlúčením naštrbený, a keďže otec bol prísnejší a často rozkazoval, bolo to Nadi veľmi nepríjemné. V septembri 1945 sa všetci presťahovali do Anglicka kvôli otcovým pracovným povinnostiam. Keďže bol Alexander stále vojakom armády v Anglicku, bývali tam spolu na prepožičanom zámku do júna 1947. Potom sa otec rozhodol, že sa musia vrátiť do Československa.

„Moja mama prosila otca, aby sme nešli domov, lebo ona videla, čo bolo.“ Presviedčanie však nepomohlo a padlo konečné rozhodnutie o návrate. Alexander s Renée sa mohli usadiť v Prahe, ale, žiaľ, zatiaľ bez dcéry. Naďu dočasne umiestnili v anglickej internátnej katolíckej škole svätého Sacramenta. Neskôr sa podarilo rodičom získať byt v Bratislave na Dunajskej ulici, otec sa znovu začal venovať filmovej produkcii a Naďa sa vrátila späť domov.

V roku 1948 prišiel politický prevrat režírovaný komunistickou stranou. Rodičom sa podarilo presťahovať do väčšieho bytu a v podstate im nič nechýbalo. O tom, že sú židia, sa nehovorilo a ani žiadne politické debaty sa neviedli. Naďa sa stala zapálenou pionierkou a na spoločenských zmenách jej spočiatku nič neprekážalo, naopak, režimu dôverovala. Otec však stratil prácu vo filmovej produkcii, keďže americká firma už na československej pôde pôsobiť nemohla, a stal sa sociálnym referentom v pozemných stavbách.

Pozadie politického diania začala Naďa chápať o niečo viac v roku 1952, keď sa začal vykonštruovaný súdny proces so Slánskym a jej otec zrazu neprišiel domov. Dôvodom zadržania bolo, že pracoval pre americkú firmu a bol v anglickej armáde. Keďže nebol prvý a mnoho ľudí bolo vtedy takto odstavených a zatknutých, mama tušila, čo sa deje. Vybrala sa ho preto hľadať na políciu, avšak márne. Alexander sa vrátil domov po dlhých troch mesiacoch. „Bol plešatý, mal rany na plešine a nechty mal totálne zhnisavené,“ spomína pamätníčka. Nikdy nehovoril, čo sa tam skutočne udialo, ale keďže bol členom komunistickej strany, tieto udalosti ho veľmi zarazili.

V roku 1953 Naďa nastúpila na SVŠ, kde študovala tri roky. Po strednej škole nasledovalo štúdium na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Z vysokej školy si odniesla nepríjemnú skúsenosť - podmienečné vylúčenie zo školy. Bol to trest za to, že nepísala test, ktorí sa rozhodli bojkotovať viacerí študenti. Neskôr bola kvôli tomu vypočúvaná a počas výsluchu vyšetrovatelia spomínali aj koncentračný tábor, kvôli čomu sa cítila veľmi zle. Našťastie, nakoniec sa jej vysokú školu podarilo úspešne ukončiť, avšak s dodatkom o podmienečnom vylúčení.

Od prvého zamestnania až po rozhodnutie emigrovať

Po absolvovaní univerzity sa Naďa potrebovala zaradiť do pracovného života. Na základe vyštudovaného odboru nastúpila v roku 1962 do novej fabriky v Boleráze pri Trnave, kde sa zaoberala biochémiou mikroorganizmov. V laboratóriu mala nadriadeného, ktorý bol otvorene antisemitský.

So svojím budúcim manželom Alexandrom sa zoznámila na narodeninovej párty ich spoločnej kamarátky, no z videnia ho poznala už oveľa skôr z jazykových kurzov. Alexandra milovala, avšak po svadbe ešte netúžila. Mala dvadsaťosem rokov a tlak jej matky už bol príliš silný, preto sa 12. augusta 1967 vydala. Dnes to však hodnotí ako dobrý krok a za svoje manželstvo je veľmi vďačná..

Spoločenské uvoľnenie vďaka Pražskej jari Naďa pociťovala aj v práci. V tom čase pracovala na akademickej pôde, kde bola síce spokojná, ale jej šéf bol veľmi prísny. Práve v tomto období sa vzťahy na pracovisku zlepšili a prísny vedúci dokonca pozval svojich podriadených v jeden piatkový večer do kaviarne. Netrvalo to však dlho. V júli počas návštevy Martinských holí videli obrovské množstvo ruských vojakov a Naďa z toho mala hrôzostrašný pocit. Jej predtuchy sa potvrdil v noci z 20. na 21. augusta. „Alexko, to znie ako lietadlá,“ spomína si Naďa na prvé dojmy, keď sa v noci prebudila. Vyšli von na balkón a zbadali, že Štefánikova ulica je plná tankov. Hneď ráno sa Naďa rozhodla ísť do práce a zistiť, čo sa deje. Našla tam uplakanú manželku spomínaného riaditeľa, ktorý sa nevedel cez množstvo vojenskej techniky dostať so synom domov z Piešťan. Po troch dňoch sa vrátil ako vymenený. Pražskú jar už ani nespomenul a prebiehajúcu inváziu označil za bratskú pomoc. „Svet sa zmenil za jeden deň,“ konštatuje Naďa. Každý bol ticho a nikto si nedovolil v práci inváziu kritizovať. Keď sa vrátila domov, uvedomila si, že nastal čas emigrovať.

Emigrácia, neľahké začiatky v novom domove a súčasnosť

Pamätníčka s manželom čakali ešte desať dní, kým napätie, ktoré viselo vo vzduchu, opadne. Spomína si na strýkových 30 švédskych korún, ktoré im priniesol na lepšie začiatky. Stále však váhali a neraz tie peniaze vrátili aj späť. Naďa si veľmi priala, aby ich rodičia emigrovali s nimi. Hoci sa jej ich už podarilo presvedčiť, tesne pred odchodom si to znovu rozmysleli. „Mne sa nohy podlomili, lebo ja som bola veľmi spojená s mojou mamou,“ hovorí Naďa, ktorá si však svoj odchod už nemienila rozmyslieť. Nakoniec emigrovali iba s manželom a jej svokrou. Mali vybavený trojdňový výlet do Viedne, kam si vzal každý len jeden malý kufor, aby nevzbudzovali pozornosť. Nezabudli zbaliť rodinné fotografie, ktoré noc predtým vybrali z albumu.

Keď sa konečne ocitli vo Viedni, manžel okamžite kontaktoval známeho, rakúskeho profesora, ktorý ich prichýlil a Alexandra i zamestnal. Pre Naďu to rozhodne nebolo jednoduché obdobie. Mávala záchvaty strachu spojené s nevoľnosťami a nechuťou do jedla. Pravdepodobne sa ozývali spomienky na útle detstvo a otrasné zážitky z koncentračného tábora. Naďa si spomenula, že má sesternicu v Londýne, preto sa rozhodli, že ich ďalšou zastávkou bude toto európske mesto. Z Viedne putovali do krásneho Salzburgu a odtiaľ do Londýna. Tam čakali šesť týždňov na víza, pričom im za ten čas nepomáhala len sesternica, ale tiež Jewish aid service, ktorý oslovili. Víza dostali pomerne skoro aj preto, že manžel hneď pracoval ako lektor, čo ich zvýhodnilo.

Zakrátko sa aj Nadini rodičia rozhodli pre emigráciu a spoločne sa usadili v Kanade, v meste Hamilton. Pamätníčke sa zdalo mesto prázdne, miestami až strašidelné. Prenajali si byt a Naďa sa tiež vrhla do práce. Začiatky v novom prostredí boli náročné. Svojim rodičom museli platiť drahý nájom a z niečoho museli i žiť. Situáciu komplikovali nezhody medzi Nadinými rodičmi. Otec nebol spokojný s rozhodnutím opustiť svoj domov. Rok trvali hádky o tom, že sa chce vrátiť späť do Československa a Nadina matka, naopak, chcela zostať. V Hamiltone sa totiž otec cítil nevyužitý, miestni ho považovali za starého, takže so získaním práce to mal oveľa ťažšie. Naďa a Alex boli v Československu odsúdení na dva roky za nelegálnu emigráciu a svokra na pol roka. Aký trest by čakal jej rodičov, Naďa nevypátrala, ale pravdepodobne boli odsúdení aj oni.

V decembri v roku 1970 sa mladým manželom narodila jediná dcéra Daniela. Po jej narodení sa stále mrzutý Nadin otec na vnučku neprišiel ani pozrieť. Keď však Danielka začala mať zdravotné ťažkosti, nepohol sa od nej. V roku 1972 jej totiž diagnostikovali cukrovku. Choroba spôsobovala problémy najmä v školských zariadeniach, a tak sa Naďa dostala späť do práce, až keď bola dcéra prváčkou na základne škole. Obaja manželia pracovali na univerzite a čoskoro si mohli kúpiť nové auto. Nakoniec si všetci zvykli a adaptovali sa. V pracovnej oblasti sa nečakane začalo dariť aj Nadinej mamičke. Spočiatku sa venovala čisteniu okuliarov, neskôr sa stala v tej istej firme hlavnou účtovníčkou. Žiaľ, v čase, keď žila Naďa s rodinou kvôli manželovým pracovným povinnostiam v Nemecku, jej matka ochorela. Vo veku 62 rokov zomrela na rakovinu pľúc. Naďa sa síce stihla vrátiť skôr, než mama upadla do kómy, no z tej sa už neprebudila.

Po matkinej smrti Naďa s rodinou opustili Nemecko a vrátili sa späť do Hamiltonu. Vzťahy s otcom sa zlepšili, ale neodpustil si kritiku či rozkazy. Alexandrova mama musela byť predávkovaní liekmi umiestnená v domove dôchodcov, kam sa nakoniec rozhodol odísť aj Nadin otec. Alexander sa vrátiť späť k židovskej viere a začal navštevovať ortodoxnú synagógu, kde stretol mnoho nových priateľov. Posledné štyri roky života strávil Nadin otec v dome svojej dcéry. Zomrel ako 87-ročný po operácii, ktorú už jeho organizmus nezvládol. Nadi bolo vždy veľmi ľúto, že sa jej rodičia nedožili roku 1989 a nemohli ísť ani na sklonku života navštíviť svoj domov, Československo.

Naďa a jej manžel najskôr zaregistrovali pád Berlínskeho múru, ktorý sledovali v roku 1989 už z Izraela. Rovnako pozorovali zvyšujúci sa odpor voči komunistickému režimu v okolitých krajinách i v Československu. Nežná revolúcia, ku ktorej nakoniec došlo, ich nesmierne potešila. Z Izraela išli manželia na mesiac do Ríma, ale odtiaľ už rovno do Československa. Strávili tam dlhých šesť mesiacov, po ktorých sa však vrátili späť do Kanady. Alex svoju prácu miloval a Hamilton by už rozhodne neopustil.

V súčasnosti manželia stále žijú v Hamiltone, kde Naďa možno neprežívala stopercentné šťastie, ale rozhodne jej nič nechýba a má tam celú svoju najbližšiu rodinu. Ak by sa mala znova rozhodnúť, či odísť z neslobodného Československa, emigrovala by opäť.