Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

MUDr. Ján Roda (* 1952)

• narodil sa 14. decembra 1952 v Žiline

• v rokoch 1958 – 1967 absolvoval základnú školu

• v rokoch 1967 – 1971 absolvoval strednú všeobecno-vzdelávaciu školu

• v rokoch 1971 – 1977 absolvoval štúdium medicíny na Karlovej Univerzite

• v rokoch 1977 – 1979 pracoval ako hygienik v Rimavskej Sobote

• v roku 1982 emigroval do USA

• v roku 2005 sa oženil

• v roku 2006 sa mu narodil syn Lev

Rodičia Jána Rodu pochádzali z bohatých židovských rodín. Otec Juraj Roda, narodený 19. júla 1914, sa pôvodne volal Rotter. Aby unikol perzekúciám počas existencie ľudáckej Slovenskej republiky, zmenil si meno na slovensky znejúce Roda. Bol lekár a celý život sa venoval hygiene. Pamätníkova mama, Marion Pearlová, narodená 3. mája 1925, si tiež cez vojnu zmenila meno na Petrášová. V tomto období pracovala v domácnosti.

Starý otec z maminej strany Lev Pearl pochádzal z Mošoviec, ale neskôr žil v Žiline. Stará mama sa volala Erika. Rodičov z otcovej strany pamätník nepoznal, nakoľko zahynuli počas holokaustu. Lev bol zo zámožnej židovskej rodiny. Jeho otec mal rafinériu ropy vo Zvolene. Lev vlastnil v Žiline autoservis a mal zmluvy aj s rôznymi automobilkami, ktorým predvádzal autá. Vlastnil dokonca dom v západnom Berlíne, ktorý si kúpil počas hospodárskej krízy, takže tá zrejme rodinu veľmi nezasiahla.

Dedo z otcovej strany bol riaditeľom škrobárne a cukrovaru v Nitre. Keď ju československý štát v roku 1919 znárodnil, odišiel do Kežmarku. Tam jeho otec chodil do nemeckého lýcea. Medicínu študoval v Prahe na Karlovej univerzite, ale v jej nemeckej časti. Otec vedel aj po maďarsky. Skončil štúdium akurát v roku 1939, keď Nemci v protektoráte zavreli všetky vysoké školy.

O živote počas 1. ČSR jeho rodičia veľa nerozprávali. Mama chodila na židovskú základnú školu v Žiline. Mali väčšinou židovských známych. Starý otec z maminej strany bol z vyššej strednej triedy a pracoval ako projektový inžinier. Projektoval napríklad moderné ústredne kúrenie v žilinskej synagóge, ktorá stojí dodnes. Pamätníkov otec si spomínal, že už po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 jeho rodičom zobrali nábytok. Musel zakopať šperky, aby ich zachránil pred zhabaním.

Janovi starí rodičia z otcovej strany chceli ešte pred týmito perzekúciami utiecť do Izraela alebo do Ameriky, kde žil jeho starého otca brat. Nedostali vízum.

Povolanie lekára mu zachránilo otca

To, že sa pamätníkovmu otcovi podarilo skončiť medicínu tesne pred jej zatvorením, mu zachránilo život. „Otec stále tvrdil, že ak by nebol lekár, tak by vojnu neprežil,“ spomína si pamätník. Židovských lekárov v ľudáckej Slovenskej republike potrebovali, preto ich zväčša počas deportácii v roku 1942 neposielali do vyhladzovacích táborov. Pamätníkov otec skončil v pracovnom tábore v Seredi, ktorý bol zriadený v roku 1941. Tam boli podmienky ľudskejšie ako v poľských koncentračných táboroch. V Seredi otec pracoval nielen ako lekár, ale aj po fyzickej stránke.

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie (SNP), pamätníkov otec ušiel k partizánom. Keď sa ho neskôr pýtal na jeho pôsobenie v SNP, tak mu len stručne odpovedal, že strieľal na Nemcov.

„Kamarátom hovoril, že to bol neorganizovaný boj a často sa len skrývali v lese. Spomínal len, že celé noci hrali karty a fajčili,“ spomína si pamätník. Jeho otec pôsobil s partizánmi niekde pri Krásnej Hôrke vo Volovských vrchoch. Až ku koncu vojny vstúpil do Československej armády, kde ostal aj po vojne. V armáde chcel ostať aj po vojne, ale manželka ho presvedčila, aby z nej vystúpil.

Mama prežila v prestrojení za šičku

Pamätníkova mama sa počas vojny skrývala aj s rodičmi v Bratislave, kde pracovala ako šička. Keďže čítala knihy, odhalili ju, pretože bežné šičky nečítali. Bývala aj s rodičmi v akýchsi nedostavaných domoch, ktoré nemali ani okná. Mala ešte len 19 rokov, keď ju v roku 1944 chytili esesáci. Poslali ju aj s rodičmi do koncentračného tábora v Terezíne v protektoráte Čiech a Moravy. Tam prežili celú vojnu.

Mama pamätníka veľa nerozprávala o holokauste a ani o pobyte v Terezíne. „Raz mi povedala, že tam stratila pocit hanby, ale po vojne sa jej vrátil,“ spomína si. Tiež si neskôr všimol, že mama nemala vytetované číslo väzňa na ruke. Zistil, že to znamenalo, že Nemci takých väzňov posielali do plynu čím skôr. Už sa nezdržiavali tetovaním.

Rodičia z otcovej strany sa cez vojnu nezachránili. Na konci vojny ich Nemci zobrali do koncentračného tábora v Poľsku. Už sa nevrátili.

Perzekúcie židov pokračovali aj po holokaute

Po skončení 2. svetovej vojny začal opäť podnikať preživší starý otec z maminej strany, Lev Pearl. Firmu mu však v roku 1948 zobrali po nástupe komunistov k moci. Dokonca ho obrali aj o sporiacu knižku. Neskôr sa pamätník z náhodne nájdeného záznamu v byte rodičov dozvedel, že ich upratovačka bola zrejme dosadená na ich špehovanie. „V správe písala, že rodičia hovorili medzi sebou po maďarsky a starý otec počúval nemecké rádio,“ spomína si.

Otec pamätníka sa z vojny vrátil do Žiliny, kde bol jeho byt a aj nábytok stále v rukách arizátorov. Zrejme to boli jeho susedia, lebo vedel presne, za kým má ísť. „Nechceli mu ho dať s argumentom, že si na neho už zvykli. Preto si ho musel kúpiť späť,“ ilustruje pamätník paradox doby.

Po vojne zažili perzekúcie aj pamätníkovi starí rodičia. Komunisti ich vyhodili z pekného veľkého bytu v Žiline. Pravdepodobne sa to udialo v rámci akcie B v roku 1952, keď sa režim zbavoval buržoázie v mestách. Potom roky žili v jednom byte s inou rodinou. Keďže starý otec pamätníka robil v pozemných stavbách a naprojektoval nový družstevný bytový dom, jeden byt dostali aj oni.

„Starý otec pracoval až do svojich 85 rokov ako projektant a súdny znalec. Mal stále byt v západnom Berlíne, ktorý mu komunisti nezhabali. Tlačili na neho, nech ho predá, ale nepredal ho,“ spomína si.

V roku 1948 vznikol štát Izrael a veľa Židov tam emigrovalo. Pamätníkov otec ani mama o tom napriek perzekúciám neuvažovali. Keď sa mamy neskôr pamätník pýtal, že prečo neemigrovala do USA, kde mala strýka, povedala, že v Československu nechcela nechať rodičov. „To malo vplyv aj na moju emigráciu, lebo som toto nechcel hovoriť aj mojim deťom,“ dodáva.

Detstvo v Žiline a Banskej Bystrici

Jeho otec po vojne začal robiť lekára v Dubnici nad Váhom. Kvôli politickej nespoľahlivosti ho preložili do obce Predmier pri Bytči, kde bol obvodným lekárom. Na pol úväzku bol aj hygienikom v Bytči. V Predmieri prežil pamätník časť svojho detstva. Jeho rodičia sa spoznali po vojne v Žiline. Zobrali sa pravdepodobne v roku 1949. Pamätník sa im narodil v roku 1952. Bol jedináčik.

Jeho otec vstúpil do komunistickej strany asi tesne po vojne. Rozprával, že bol na to pyšný, že tam vstúpil ešte predtým, ako sa komunisti dostali k moci v roku 1948. Podľahol vtedy lákavej ideológii o sociálnej rovnosti.

V strane ostal napriek tomu, že počas monster procesov v 50. rokoch, keď obvinili a popravili aj generálneho tajomníka KSČ Rudolfa Slánskeho, bol aj on zatknutý. Komunisti išli vtedy najmä po židovských intelektuáloch v strane - v rámci jej očisty od zradcov. Aj Rudolf Slánsky bol žid. Otca pamätníka zatkli len preto, lebo raz autom zviezol svojho známeho, po ktorom išli policajti.

„Otec strávil štyri dni vo väzení, kde ho vyšetrovali. Pri výsluchu na neho chceli našiť aj nemanželské milostné aféry, ale to odmietol. Potom ho prepustili. Mama spomínala, že sedel s bežnými kriminálnikmi, ktorí ho potom v uliciach Žiliny zdravili,“ spomína pamätník.

Rodičia pamätníka boli sekulárni židia, ktorí nechodili pravidelne do synagógy, len cez veľké náboženské sviatky. Ako dieťa si pamätá, že starý otec bol v styku so židovskou komunitou v Žiline. Písal pre nich príspevky do časopisov. Otec sa v náboženskej obci ako komunista neangažoval.

Z detstva si pamätá na prvý rok v škole v Predmieri. Potom bol rok v škole v Žiline. V tomto meste bývali na sídlisku Hliny. Pamätá si, že hneď vedľa sídliska pracovali politickí väzni za ostnatým drôtom, kde boli strážení zo sledovacích veží. Následne sa rodina presťahovala do Banskej Bystrice, ktorá sa v roku 1960 stala krajským mestom. Jeho otec bol krajský epidemiológ. V škole sa s antisemitizmom nestretol. Neskôr sa na maturitnom stretnutí dozvedel, že ho jeden jeho spolužiak volal židom.

V škole do žiakov hustili socialistickú propagandu. Aj pamätník bol pionierom, ale bral to ako formalitu a nutnosť. Zúčastňoval sa na povinných režimových akciách, ako 1. májové sprievody či pochody s lampiónmi na výročie VOSR v novembri.

Spomienky na rok 1968

V roku 1967 nastúpil na SVŠku (predchodca gymnázia) v Banskej Bystrici. Nemal problém sa tam dostať napriek problémom jeho otca v 50. rokoch. Zrejme zavážilo, že otec bol stále v strane. Na strednej škole sa už viac rozprávali o politike a aj o okupácii Československa sovietskymi vojskami. Spomína si, že učitelia ich učili, ako správne pomenovať okupáciu, že to bola internacionálna pomoc spojencov. „Jeden spolužiak sa pomýlil a povedal namiesto internacionálna intervenčná, tak ho učiteľ vyhodil z triedy. Bola to šaráda, učitelia tomu neverili a ani my,“ spomína si na atmosféru prekrúcania faktov o okupácii.

Tiež si pamätá na to, že sa v tom čase robila zbierka na projekt jednokoľajovej visutej železnice Alweg vo Vysokých Tatrách. Ľudia na projekt prispievali s nadšením, že ide o dobrú vec, ktorá zviditeľní Slovensko a jeho veľhory. Projekt napokon komunisti stopli v ešte v zime v roku 1968. Spor o jeho stavbu mal aj národnostný podtón, lebo Slováci vyčítali Čechom a pražskému vedeniu KSČ, že nechcú podporiť rozvoj Vysokých Tatier. Národná zbierka mala ešte v lete 1968 viac ako päť miliónov korún.

Na vstup spojeneckých vojsk do Banskej Bystrice si pamätá. Tanky videl pri pamätníku SNP a dokonca si ich aj odfotil, ale bál sa vyvolať fotky. Film si potom odniesol do emigrácie, kde sa stratil. Na násilnosti zo strany okupačných vojsk si však nepamätá.

Jeho rodičia sa báli okupácie a aj toho, čo bude nasledovať. Takže, keď pamätník doniesol domov protiokupačné plagáty, tak ich jeho mama zničila. Jeho otec sa tiež bál, aby sa do niečoho nenamočil a veľa sa so synom hádal ohľadom okupácie.

„Až neskôr po emigrácii som sa dozvedel, že otec o všetkom, čo sa dialo v komunistickej strane vedel, lebo sa vraj poznal aj s Gustávom Husákom. Neschvaľoval to, ale strana bola ako mafia - ak raz do nej človek vstúpil, už nemohol vystúpiť. A súčasťou toho bolo, že sa otec bál otvorene rozprávať so synom,“ opisuje atmosféru strachu pamätník.

Normalizácia na vysokej škole

V čase normalizácie jeho rodičia neboli postihnutí, lebo nekládli režimu aktívny odpor. Pamätník sa po maturite v roku 1971 dostal na Karlovu univerzitu v Prahe, kde študoval hygienu. Na študentské roky si spomína v dobrom. Ako mladí chodili na zábavy do klubov, do divadla a na diskotéky.

Po čase zistil, že v Prahe funguje židovská spoločnosť a začal ju navštevovať. Mali tam prednášky a našiel si tam veľa kamarátov. Chodila tam asi stovka mladých ľudí. Navštevovali aj košér reštauráciu so židovským jedlom, ktorá bola pre študentov veľmi lacná. Do synagógy však nechodil, išlo mu skôr o spoločnosť.

Spomína si však na jedny parlamentné voľby asi v roku 1971. Komunisti nútili ľudí k účasti a hlasovaniu za KSČ. On nezahlasoval, volebné lístky si skryl do vrecka a doniesol ich na internát. Pochválil sa s tým otcovi. Ten sa veľmi zľakol a prikázal mu ich zničiť, lebo sa bál, že ho vyhodia zo školy, ak by ich niekto našiel. Atmosféra strachu fungovala dôsledne.

V škole sa dostával najmä k odbornej medicínskej literatúre a aj tej zahraničnej. Spomína si, že knihy psychológa Sigmunda Freuda neboli bežne dostupné, lebo boli režimom zakázané. On ako medik ich mohol študovať, lebo ho zaujímala psychoanalýza.

Snaha stať sa psychológom a emigrácia

Po škole pamätník nechcel pracovať v odbore hygieny, pretože ho lákala psychiatria. V komunistickom režime sa veľmi nedalo vyberať miesto a ani meniť odbor. Fungovali takzvané umiestnenky, kde vás strana či škola poslala na vopred určené miesto.

Pamätník chcel ostať v Prahe, ale nepodarilo sa mu tam nájsť miesto. Otec mu po škole vybavil miesto na hygiene až v Rimavskej Sobote s tým, že to bude len dočasné. Lenže, keď otec zomrel, ostal v tomto meste asi dva roky. Potom išiel na vojenčinu. Absolvoval ju ako lekár v Kuchyni pri Bratislave. Využil to na štúdium angličtiny a nemčiny, lebo už vtedy uvažoval o emigrácii.

V malom meste sa cítil dobre, lebo si ho vážili, keďže poznali aj jeho otca. Navyše, popri hygiene sa mohol venovať aj psychiatrii, keďže sa ňou zaoberal jeho starší kolega v meste. Pamätník si napokon urobil atestáciu v odbore psychiatria. Tesne po nej emigroval do USA. Bolo to v roku 1982.

K emigrácii sa rozhodoval postupne. Chcel odísť, pretože emigrovali aj jeho rovesníci. Po Rimavskej Sobote odišiel pracovať asi na rok do Bratislavy, kde mal vystriedať jedného staršieho psychológa. Pracoval na Vysokej škole múzických umení ako výskumný lekár, ale viac sa venoval psychiatrii.

Hoci sa bál emigrovať, známa jeho mamy ho k tomu povzbudila. „Povedala mi, že by som sa mal báť ostať v Československu, kde v čase krízy môžu židov opäť prenasledovať,“ spomína si. V tom čase ho už polícia párkrát vyšetrovala, lebo sa stýkal so známymi z Francúzska. Keďže už zomrel jeho otec, ktorý ho v minulosti ochraňoval, už sa necítil bezpečne. To ho tiež posmelilo emigrovať.

Na emigráciu sa pripravil tak, že si vybavil turistickú doložku na cestu do USA, kde mal vzdialenú rodinu. U nich po emigrácii ostal pár dní. Úradník v Banskej Bystrici, kde si papiere vybavoval, sa ho pýtal, či sa vráti, a on ho uistil, že áno, keďže si nedávno kúpil nový nábytok. K získaniu vycestovacej doložky mu pomohlo aj to, že mal vlastné valuty (zahraničnú menu), takže štát mu nemusel dávať z vlastných, ktorých nemal veľa. Devízový prísľub teda nepotreboval.

Prvé roky v emigrácii

Priletel k vzdialenej rodine z maminej strany do New Yorku, a hoci plánoval ísť aj do Los Angeles, kde mal tiež známych, napokon ostal v New Yorku. V Československu ho odsúdili na pol roka za nedovolené opustenie republiky. Na súde ho zastupovala mama, a keďže už išla do dôchodku, tak nemala žiadne postihy. Jeho mama synovu emigráciu vnímala s obavami, lebo vedela, že nemá široké lakte, takže sa bála, či sa v cudzine presadí.

Po príchode sa pol roka zdokonaľoval v angličtine, lebo zistil, že ju neovláda tak, aby rozumel čo i len filmu v kine. „To bolo náročné, žil som skromne a podporovala ma aj židovská organizácia. Nechcel som hneď pracovať, lebo by som neurobil jazykové skúšky,“ spomína si na začiatky v emigrácii.

Problém mal aj s uznaním statusu politického emigranta. Najprv mu žiadosť zamietli a schválili mu ju až na odvolanie. Býval spočiatku v Brooklyne v podnájme. Snažil sa nájsť si prácu vo svojom odbore, ale bolo to ťažké. Napokon našiel miesto v nemocnici v New Jersey. Aby mu uznali vzdelanie, v Československu musel ešte zložiť skúšky z celej medicíny. Napokon sa venoval psychológii a aj psychoanalýze, ale trvalo to ďalších šesť rokov vzdelávania. Postupne pracoval na rôznych klinikách a neskôr si založil súkromnú ambulanciu.

Dianie v Československu už sledoval len z diaľky. Neočakával, že padne komunizmus a rozdelenie Československa ho mrzelo. Manželku Martinu si napokon našiel v Československu, ale až v roku 2005. O rok na to s sa im narodil syn Lev.