"Boli sme odhodlané vytrvať za každú cenu. Tak nás aj plašili na tej ortopédii, že sestričky vyvezú vás na Sibír, keď sa nevyzlečiete. A navádzali nás aj sám pán profesor Červeňanský, ktorý bol na tej klinike, kde som bola, teda kde som pracovala. A vôbec každú sestru osobne volal a dokonca prosil: “Sestričky ostante, a budete môcť zaopatrovať pacientov. Všetko vám dovolím, len ostante a budte tu pri tých nemocných. No ale, že keď takto, my sme hovorili, že keď nás nechcú v rehoľnom rúchu, že nebudeme, nevyzlečieme sa a že proste pôjdeme tam, kde nám rozkážu. Bolo toho hodne toho nahovárania, ale sme to s božou pomocou prekonali. Myslím, že ani jedna sestra neodišla. A najprv nám zobrali predstavených. V prvom rade nám zobrali predstavených. My sme tam zostali iba sami takí, no nie predstavení, obyčajné sestry. Mysleli sme si, že nás predstavení držia. A keď videli, že ani tak nepopúšťame, tak potom už hovoria: “Keď si nedajú povedať, tak čo už s nimi.”"
"Nepovedali nám, prečo nás prezerajú. Oni nám nič nepovedali. Potom po najakom čase prišli dva autobusy. No dali nám vedieť, že nás berú niekde, ale nám nepovedali kde. Tak sme boli odhodlané, že nám bolo jedno. No keď na Sibír, tak na Sibír. Vážne, ja neviem, ale myslím, že všetky sme boli také… proste také… Lebo keď sme prijmali ten kríž, ako odovzdane tak dokonca sme našli až radosť v tom kríži. Bolo to ťažké, ale s takou božou pomocou sa nám to pomerne ľahko znášalo. Všetky tieto prevozy, a všetky tieto neurčitosti, ktoré sme nevedeli kde ideme, kam nás vezú a čo s nami bude. Takže tak sme to jakosi uplne no nie celkom úplne, ale pomerne ľahko sme to všetky, čo som videla, všetky sme to dokoca s takým žartom a smiechom sme si to tak osladzovali a docela dobre sme to znášali. Sme počuli chýry, že ideme na Sibír, a že nás vyvezú, keď nechceme sa vyzliecť a tak ďalej. Jednu peknú noc prišli autobusy dva a naložili nás."
"Vytrvať, vytrvať to za každú cenu, nesmieme zabúdať Boh nám dá odmenu. V živote sú chvíle trápne i mámivé, ruže kvitnu v lete ale tiež aj v zime, v lete je nám horko ale v zime trpko v závodnej kuchyni v jedalni s inými. Vo fronte stojíme lístky si strojíme, v piatok na obedy dvojku si prosíme. Tácky preberáme od dievčat z jedálne s uboleným srdcom ku stolu sadáme. To sme sa dožili my na staré kosti, chce nás moc naučiť pán od bezpečnosti. Sestričky rádové rúcha dajte dole, tak nemôžte chodiť v továrni u stroje. Jednotvárny hukot česárenských strojov po mene poznáme koľko je ich druhov. Rôzne sú partie, rôzna je i práca, nočné služby robiť je ťažká vec predsa. Tri týždne po sebe ináč sa stravuje, zažívací ústroj lenivo pracuje. Mnohá to neznesie pre zdravie úbohé preto jedna smena uplne skrachuje. Dali nás ku strojom, pätnásť metrov dlhých,"
Sr. Inocentia Radvanová sa narodila vo Hvozdnici, v okrese Bytča. Do rehoľnej Kongregácie Njasvätejšieho Spasiteľa vstúpila v roku v Pruskom. 50. roky dvadsiateho storočia ju našli v Bratislave, na ortopedickej klinike. Nakoľko 29. 8. 1950 boli vyvážané z kláštorov len sestry, ktoré pracovali v školstve, ostáva pracovať v nemocnici, kde však pociťuje nátlak na vyzlečenie z rehoľného rúcha. Keď nepomáha nátlak, ani prosby, s. Inocentia je po zaučení ošetrovateliek na klinike násilne odvezená do továrne na česanie vlny. Tam pracuje až do roku 1958. Postupne si dorábala vzdelanie. Po odchode z továrne bol sestrám pridelený Ústav sociální péče pre duševne chorú mládež. Tu pracuje až do roku 1981. V tomto roku s. Inocentia odchádza na Slovensko a pokračuje vo svojoj práci v Adamovských Kochanovciach, ale už nie ako ošetrovateľka a sanitárka, ale ako vychovávateľka. Túto prácu vykonáva až do svojho dôchodku v roku 1992. Svoj dôchodok trávi aktívne v službe komunite, ku ktorej je pridelená.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
