Irena Príkopská Macsiczová

“Ale ešte by som sa opýtal, že či v obci boli aj nejakí gardisti a či máte s nimi nejaké skúsenosti." "Boli, áno. Toho, keď prišli… odišli Maďari… asi za dva dni, v kostole sa objavilo tridsať Čeklísanov oblečených do gardistických uniforiem, v čižmách. Napochodovali na veľkú omšu o desiatej, do kostola. Ale potichu sa stala organizácia. Viedol to a organizoval jeden obchodník z Bernolákova, ale on pochádzal z Hlohovca. Bol prisťahovalec...priženil sa do Bernolákova, vymenoval sa za najdôležitejšiu osobu a on...podliehal mu ten notár. Nejak sa dohodli, ale notár sa nezúčastňoval, on nebol v tej uniforme oblečený. Občas mali aj nejaké nezhody, ale to sa… to boli nejaké menšie. Také, že deti mali zdraviť, my sme mali zdraviť “Na stráž”, no tak ten notár na zasadaní povedal, že politika nie je pre deti. Nech zdravia dobrý deň a môžu pozdraviť aj pochválený buď pán Ježiš Kristus. Lebo keď máme prezidenta farára, tak nech zdravia, ale nežiadajte aby školské deti zdravili “Na stráž”, to je pre nás, pre dospelých. Také menšie veci boli." "Takže ste sa nemuseli zdraviť “Na stráž”." "Áno, ale ten takzvaný komisár...komisár sme mu hovorili, tak ten už narobil v obci dosť nepokojov, lebo bolo päťdesiat, možno bolo päťdesiat päť železničiarov, rodiny, ktoré by mali postavené svoje domy… železnica sa za nich zaručila. Staval to, tieto rodinné domy na jedno kopyto senecký žid, Linkenberg. A to išlo na nejaké úspory, kto mal, lebo železničiari mali dobré platy, ostatné sa zaručila železnica. Z tých...a oni, keď Maďari odišli, aj oni museli. Vv úvodzovkách hovorím museli. Osud ich donútil odísť, lebo oni patrili k železničnej správe Nové Zámky a Štúrovo. A už za Bernolákovom posledné tri domy, to už bolo Maďarsko." "No vlastne aj tie Nové Zámky a Štúrovo." "Áno, áno. Tak títo ľudia...vedeli železničiari, že oni sa na Slovensku neuplatnia. Aj rečové problémy boli. Hovorili po slovensky, no ale po záhorácky, to je taká tvrdá slovenčina. Oni by sa ako strojvodcovia na štátnej linke ako na rýchlikoch neuplatnili. Tak oni išli do Nových Zámkov a aj do Štúrova, kde ich pridelili. Mnoho z nich si našlo bývanie v susednej obci, v Bieli. Tak kto mal možnosť, už to bolo...nebolo to prísne na tých hraniciach v Bernolákove. Oni občas mohli prísť do svojho domu, lebo nábytku si málo brali so sebou. Oni si mysleli, ale každý, že to bude zase nejaká krátka doba, a oni sa do svojich domov vrátia. No tak nevrátili sa. Šesť rokov sa nevrátili. No a Mutkovič, ten komisár. Volal sa Mutkovič. Ten zaúradoval. Do týchto pekných stavaných domov rozdelil dvanásť žandárov, niektorí aj s rodinami. Bolo šesť pohraničiarov a šesť financov. Tak oni ich tam nasťahovali. No, bolo to smutné. Toto veľmi urazilo ľudí, takže on nemal dobré meno v Čeklísi. No, ale museli sme to trpieť. Príklad. Náš sused, krížom cez cestu bol náš sused. Tam bola jedna šesť izbová vila. Vinohradnícky správca z Esterházyho majetku to postavil, volal sa Kvál. Tam býval s manželkou a mali jedného syna. Ten študoval v Budapešti lebo žena aj Kvál boli Maďari. Odtiaľ išiel v roku tridsať deväť ich syn do Paríža na Sorbonnu, študovať medzinárodné právo. Starý Kvál zomrel a jeho žena v tej veľkej vile...a toto bolo Mutkovičovi...veľmi sa mu to hodilo. Mala sestru, pochádzala zo Senca, a to bolo Maďarsko. Tak tú vyšupli s taškou do toho Senca. Nábytok z tých izieb nasťahovali do jednej miestnosti a tam bývalo tých dvanásť žandárov. Tak. No, a mladý Kvál z toho Paríža došiel až v štyridsiatom piatom. No a tiež to mal nahnuté. Dal sa do tej skupiny, ktorí riadili to presťahovanie. Tak on sa takto uchopil. Ináč by aj on musel s tou matkou ísť do toho Maďarska.”

“No, my sme mali odísť v roku štyridsať osem, ale môj otec veľký partajník zariadil, aby sme zostali. No, to dva, tri roky bolo ticho, ale pretože čeklíski komunisti sa upísali, že dvadsať ľudí má takzvaných Maďarov...dajú presídliť, tak môj manžel… Predtým prišiel z ruského zajatia, on sa tam dostal ako semnásťročný chlap, študent. Z Budapešti ich pobrali, už po vojne, ale musel...vrátil sa na Slovensko, do Československa, lebo jeho mama a súrodenci žili v Senci. Po vojne sa tá hranica dostala naspäť po Bratislavu. Tak Maďari ho nechceli a poslali ho na Slovensko. Reslovakizácia už bola ukončená, tak on tu žil štyri roky bez domova, ako bezdomovec, nechceli ho uznať. Každé tri mesiace sa musel v Senci hlásiť u žandárov, že je. No tak to bola dobrá príležitosť čeklískym komunistom zbaviť...my sme boli vtedy traja už. No a ešte ďalší, ešte jedna rodina bola. Majiteľ veľkého mlyna a tam bolo sedemnásť ľudí. Tak tých dvadsať oni nazbierali a oni, tí sedemnásti, išli už v roku päťdesiatdva, ale my sme kvôli chlapcovi, teda kvôli dieťaťu, že sa neskôr narodilo, tak ale už potom ďalej sme nemohli zostať...už sme museli. Takže som ho mala na rukách, mal desať mesiacov, a tak sme išli. Tri tašky, a smer...sme Most pri Komárne." "Tak ja by som nadviazal na to otázkou, že aké bolo národnostné zloženie Čeklísu, ak si pamätáte...boli tam aj napríklad nejakí židovskí spoluobčania?" "Nie neboli, ale Slováci a Maďari.”