Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Irena Príkopská Macsiczová (* 1931)

• narodená 17. februára 1931 vo vtedajšom Čeklísi, v Bernolákove

• pôvodom z veľkej rodiny, s maďarskými koreňmi

• starý otec Jakub Príkopský – richtár Čeklísa vyše štyridsať rokov - historicky prvý richtár Čeklísa – dvakrát ženatý – s prvou manželkou mal osem detí, jedným z nich Irenin otec Vojtech Príkopský – druhá manželka bezdetná, majetná vdova

• Vojtech Príkopský – vyučený obuvník – v Bratislave vlastnil veľkú obuvnícku dielňu

• matka Mária Puterová – istú dobu krajčírka, neskôr pätnásť rokov žila spolu s dcérou sama u svokra - manžel pracovné povinnosti v Bratislave

• Irena navštevovala slovenskú školu – zmena v roku 1942, nástup na maďarské gymnázium, na Dunajskej ulici v Bratislave

• v roku 1947 úspešne ukončila gymnázium a bola prijatá na právnickú fakultu, kde však absolvovala len tri semestre – kvôli zlému kádrovému posudku bola vyhodená

• 1950 – svadba s Ľudovítom Macsiczom – pochádzajúci zo Senca s maďarským pôvodom – do Československa sa vrátil po rokoch ako bývalý ruský zajatec

• 1956 – narodil sa syn Gašpar, spolu s ktorým boli v roku 1957 prinútení k vysťahovaniu do Maďarska k starým rodičom pri chorvátskych hraniciach

• po šiestich mesiacoch sa všetci usadili v Budapešti, kde Ľudovít pracoval ako železničiar a Irena ako mzdová účtovníčka

• syn Gašpar – úspešný športovec, ktorý reprezentoval Maďarsko v päťboji

• 90. roky – návrat na Slovensko – usadenie sa v Senci – práca na obecnom úrade, neskôr ako zapisovateľka na súde v Bratislave

• v súčasnosti žije v Bernolákove

“Ale už potom, ďalej sme nemohli zostať... už sme museli, takže som ho mala na rukách, mal desať mesiacov, a tak sme išli.” 

Aj to je jedna z tých menej šťastných spomienok, ktoré Irenu počas rozhovoru sprevádzali. Nakoľko patrila do veľkej maďarskej rodiny, hrdej na svoj pôvod a jej manžel sa vrátil do Československa ako bývalý zajatec maďarského pôvodu, bolo viac ako zrejmé, že počas obdobia núteného vysťahovania zo slovenského územia, budú na zozname nepohodlných. 

Irena Príkopská, neskôr Macsiczová, sa narodila 17. februára 1931 vo vtedajšom Čeklísi, teda v Bernolákove. Pochádza z veľkej rodiny s maďarskými koreňmi. Starý otec, Jakub Príkopský, bol richtárom v dedine vyše štyridsať rokov. Jeho prvá manželka zomrela veľmi skoro a zanechala za sebou osem detí, z ktorých jedným bol aj Irenin otec Vojtech. Neskôr sa oženil znovu, s majetnou bezdetnou vdovou. Vojtech bol vyučeným obuvníkom a svojho času mu v Bratislave patrila rozsiahla obuvnícka dielňa. Mamička Mária sa narodila rovnako v maďarskej rodine, v rodine Puterovcov. Istú dobu pôsobila ako krajčírka.

Mária s Vojtechom mali jedinú dcéru, Irenu. Ako dieťa žila takmer pätnásť rokov spolu s mamou v dome starého otca Jakuba, keďže otec bol pre svoje pracovné povinnosti väčšinou neprítomný. Rodná dedina Čeklís, ktorej národnostné zloženie predstavovali Slováci a Maďari, bola skôr hospodársky založená, avšak takmer nič im nechýbalo, až na dedinského lekára, ktorý im bol pridelený v roku 1940. Nakoľko sa  pamätníčka narodila už v Československej republike, v školách sa vyučovalo po slovensky, ale v dedine bolo prevažne počuť maďarčinu. Rovnako to bolo aj v ich domácnosti. Síce, ak starý otec nechcel, aby mu vnučka rozumela, snažil sa hovoriť po nemecky, čo mu však veľmi nepomohlo, pretože ako-tak nemčinu ovládala. Obyvatelia, ktorí boli schopní rozprávať tromi jazykmi, mali lepšie pracovné možnosti v Bratislave. Pamätníčka spočiatku navštevovala slovenskú školu, čo sa zmenilo až nástupom na bratislavské maďarské gymnázium.

Funkcia richtára a dianie v Čeklísi z pohľadu vtedajšej politickej situácie

Ako už bolo spomenuté, starý otec Jakub Príkopský zastával veľmi významnú politickú funkciu v dedine, pomerne dosť dlhú dobu. Dôležitým faktom nie je len to, že sa stal richtárom, ale bol dokonca historicky prvým richtárom Čeklísa. Richtár bol v dedine volený najmä remeselníkmi a hospodármi, pričom nevyhnutnosťou bola jeho jazyková zdatnosť slovom aj písmom. Jakubova dlhodobá pôsobnosť spočívala práve v tom, že bol veľmi šikovný človek, ktorý dokázal všetko promptne vybaviť. Spočiatku mal všetky písomnosti uložené v dome, v tzv. “prvej parádnej izbe”. Išlo svojim spôsobom o miesto, kde pôsobil a kde bol vždy zastihnuteľný. 

“Už len na to si pamätám, že 3.novembra 1939... veľmi, veľmi škaredý čas bol, dal sa krájať ten vzduch, taká ťažká hmla... a päť maďarských dôstojníkov na koňoch a za nimi desať vojakov, mali pušky na pleci, ešte sa nosili vtedy zbrane,” spomína si pamätníčka. Bol to moment, keď sa pri čeklískej krčme objavili z ničoho nič títo neznámi. Všetci dedinčania sa zhromaždili, najmä Maďari, a čakali, čo sa bude diať. Starý otec pamätníčky k nim predstúpil, nakoľko bol predstaviteľom Čeklísa, a oni sa mu predstavili ako zástupcovia novej maďarskej vlády. Situácia v Maďarskom kráľovstve bola rovnako premenlivá a dalo sa očakávať, že bude vplývať aj na Čeklís, ktorý sa stal na istý čas územím Maďarského kráľovstva. Neskôr so sebou priviedli tri maďarské učiteľky a 50 maďarských sirôt, ktoré sa mali v Čeklísi aklimatizovať. Nik neočakával, že ich aklimatizácia bude trvať len štyri mesiace. Na základe ďalšej zmeny, teda odtrhnutia dediny od Maďarského kráľovstva, odišli 13. marca 1940 s dôstojníkmi naspäť. O dva dni neskôr sa v dedine objavil slovenský notár Škrovánek, ktorý okamžite začal s vynášaním spisov od starého otca do prenajatého domu, ktorý sa mal stať notárskym úradom. V tom čase nikto nevedel, čo bude zajtra, aké zmeny prinesú politici, ktorí vedú krajinu vo vojnovom režime. 

V čase existencie ľudáckej Slovenskej republiky v dedine žil len jediný židovský spoluobčan s rodinou, pamätníčka nedisponuje žiadnymi spomienkami, ktoré by sa priamo viazali na správanie voči nim. Pred vojnou boli žandármi prevažne Česi a jediným rímskokatolíckym kňazom bol Maďar, ktorý radšej viedol omše po maďarsky. Všetko sa zmenilo až príchodom slovenského kaplana v roku 1939. Evanjelický kostol pribudol o šesť rokov neskôr, keď sa majetní evanjelici rozhodli postaviť si svoj vlastný. Zmena z Československa na samostatnú ľudácku Slovenskú republiku nezanechala v pamätníčke nejaké výrazne dojmy. Snáď nezabudnuteľné pre ňu bolo, keď sa v kostole počas veľkej omše zrazu objavilo tridsať Čeklísanov v uniformách gardistov. „Ale potichu sa stala organizácia…” Viedol ich obchodník, ktorý bol pôvodom z Hlohovca, komisár Mutkovič. Mutkovičovi podliehal notár, s ktorým mal občas mierne nezhody, ako bol napríklad rozpor v otázke zdravenia malých školákov. Komisár chcel presadiť pozdrav “Na stráž”, s čím však notár nesúhlasil. “Politika nie je pre deti,” bola jeho odpoveď. Chcel, aby sa používalo naďalej “Dobrý deň” alebo “Pochválený buď Ježiš Kristus”. To však nebolo zďaleka všetko. Mutkovič sa postaral o výraznejšie nepokoje. Železničiari, ktorí bývali v dedine, mali veľmi dobré platy a boli im sľúbené nové domy, v čom sa zaviazala aj samotná železnica. Avšak, vznikom ľudáckej Slovenskej republiky a následným odchodom Maďarov, sa všetko zmenilo. Nakoľko patrili pod správu Nové Zámky/Štúrovo, boli prakticky nútení odísť aj oni. Bolo to najmä preto, lebo v ich jazykovej výbave bola maďarčina a záhoráčtina, s čím by celkom iste v slovenskej správe neuplatnili. Ostali žiť v Nových Zámkoch a do Bernolákova sa nevrátili šesť rokov. To Mutkovičovi zahralo do karát a rozhodol sa zaúradovať. Domy rozdelil dvanástim žandárom, čo veľmi domácich urazilo. Avšak, nič s tým robiť nemohli. Jeho meno pošpinila tiež udalosť s majetným susedom Kválom. Išlo o maďarskú rodinu, ktorá v dedine vlastnila krásnu vilu. Po smrti manžela zostala len jeho žena a syn, ktorý v tom čase študoval v Paríži. Mutkovič prinútil Kválovu manželku opustiť domov. Musela sa presťahovať k sestre do Senca. Vila sa tak stala znovu útočiskom pre žandárov. Čo sa týka samotných gardistov, boli skôr na parádu. Síce sa každú nedeľu objavili nastúpení v kostole, mali však svoje vlastné životy a nespôsobovali rozruch. 

Pamätníčka naďalej žila život mladej dospievajúcej slečny a v roku 1942 nastúpila na spomínané maďarské gymnázium, na Dunajskej ulici v Bratislave. Do hlavného mesta chodievala vlakom a po skončení vyučovania sa zvyčajne hneď vracala domov. Bratislavu opisuje ako veľmi malú, pričom si spomína napríklad na najvyššiu stavbu Manderlák alebo na banku, ktorá jediná v tom čase disponovala výťahom. To boli skôr tie pekné časy. Avšak, nechýbajú ani negatívne skúsenosti najmä z čias konca vojny, keď bola Bratislava terčom bombardovania. “Slečny sa už nevrátia po novom roku.” Písal sa rok 1944 a práve prebiehali vianočné prázdniny, keď sa pamätníčka dozvedela, že žiakom z dedín v okolí Bratislavy bude pozastavené navštevovanie gymnázia. Totiž, počas celých dvoch rokov 1943 a 1944 nik z nich netušil, či sa budú môcť poobede bezpečne dopraviť vlakom domov. Dôvodom bola aj blízkosť vlakovej stanice Vajnory, odkiaľ sa chodilo po nemeckých vojakov. Vďaka tomu bola cieľom aj desiatich náletov denne. Našťastie sa nikdy žiadny z nich gymnázia nedotkol. “Školu zariadila obec... Chorvátsky Grob, Ivanka, Zálesie a Bernolákovo... v krčme sme mali školu, raz za týždeň sme prišli.” Pamätníčka si spomína, že vyučovanie však bolo veľmi slabé a z ďaleka nedosahovalo úroveň školy v meste. 

Poslednou bodkou za vojnou v Bernolákove bol príchod sovietskej armády v apríli 1945. Tesne predtým sa už miestni vojaci o nič nestarali, dokonca posledné dni sa nič nedalo vybaviť na úrade. Pracovníci chodili v civile. Pamätníčka si spomína, ako Nemci ešte stihli vyhodiť do vzduchu most pri Čiernej Vode a odišli smerom na Bratislavu. Chceli tak spôsobiť prekážku v napredovaní ruských vojakov. Rovnako v pamäti jej zostal buchot nákladných áut a veľkého množstva konských poťahov s vojakmi: “To všetko išlo na Bratislavu.” Až 4. apríla došlo k jej obsadeniu. Po ukončení sa život obyčajných ľudí vracal pomaly do starých koľají. Pamätníčka ešte celú jeseň a zimu chodila do školy v miestnej krčme. Avšak, potom už konečne nasledoval návrat do Bratislavy. Nastalo obnovenie Československa a v dedine panoval prevažne pokoj. Ešte sa ľudia nestihli ani spamätať a v roku 1945 sa hneď pár komunistov stihlo vymenovať do funkcií na miestny obecný úrad. O tri roky neskôr nasledovalo znárodnenie otcovej dielne v Bratislave a k remeslu sa už nikdy viac nevrátil. Nastalo očakávanie, čo nový komunistický režim prinesie. Pamätníčkin otec Vojtech bol veľkým komunistom, avšak onedlho ho zo strany vyhodili, keďže nesúhlasil s krokmi svojich kolegov. Prevrat v roku 1948 priniesol množstvo konfliktov. Niesol sa najmä v duchu núteného vstupu sedliakov do družstiev, v obmedzovaní viery či znárodňovania. Neopomenuteľným faktom nesmie byť ani zmena názvu Čeklísa, teda vyhlásenie Bernolákova 28. júla 1948.   

Nútené vysťahovanie do Maďarska a nový život

Pamätníčke sa aj napriek búrlivým okolnostiam podarilo v roku 1947 úspešne ukončiť gymnázium. Potom bola prijatá na právnickú fakultu. Absolvovala len tri semestre a bola vyhodená. Režim bol neúprosný a ako “dcéra veľkopriemyselníka” nebolo možné, aby školu dokončila. Uchýlila sa na obecný úrad, kde absolvovala preškolenie a získala notárske vzdelanie. Venovala sa sobášom, matrike, daniam, štatistike a podobne. O dva roky sa vydala a ani vo sne by jej nenapadlo aká veľká životná zmena ju čaká.  

Po nastolení nového režimu a nových pravidiel prišiel rad aj na čeklískych komunistov, ktorí sa upísali, že dvadsať Maďarov z dediny prinútia k presídleniu, teda k odchodu. Prvých sedemnásť ľudí predstavovala rodina majiteľa veľkého mlynu, ktorých odchod sa vďaka činnosti pamätníčkinho otca posunul na rok 1952. Posledné tri voľné miesta mala obsadiť pamätníčka s manželom a ich niekoľkomesačný syn Gašpar, ktorý sa narodil v roku 1956. Nepohodlným bol najmä jej manžel, Ľudovít Macsicza, prezývaný Lali, ktorý ešte ako dieťa bol odvedený do sirotinca v Budapešti, kde žil až do maturity. V roku 1945, ako sedemnásťročný chlapec, skončil v ruskom zajatí a po prepustení sa rozhodol vrátiť do rodného Senca, keďže tam mal mamu a súrodencov. Do Československa sa však vrátil už ako bývalý zajatec, čo neveštilo nič dobré. Štyri roky žil v Bernolákove ako bezdomovec, keďže mu nechceli uznať štátne občianstvo. Každé tri mesiace sa kvôli tomu musel hlásiť na polícii, a teda bolo jasné, že práve on bude večne niekomu ležať v žalúdku. Keď sa jej otcovi už nedarilo odďaľovať tlak komunistov, tak v roku 1957 pripustil možnosť odchodu. “Tak môj otec povedal, tak vy tam pôjdete, veď ja vás za chvíľu dostanem naspäť... no tá chvíľa trvala štyridsať rokov,” spomína si pamätníčka. Rozhodli sa odísť k starým rodičom k chorvátskym hraniciam, nakoľko nebolo možné aby v Maďarsku získali vlastné náhradné ubytovanie, keďže v Bernolákove tiež nenechali žiadnu nehnuteľnosť. “No mohli sme... jeden veľký ruksak mal na chrbte on, tam boli detské veci, ja som mala chlapca na rukách a manžel v druhej ruke v taške doklady a mal ešte dve veľké tašky.” 

Miesto jej nového života nebolo tak zlé, ako sa obávala. Žila tam polovica ľudí zo Žitného Ostrova a neexistovali žiadne problémy či nepokoje. Manžela hneď prijali do práce na železnici v Budapešti a do roka získali všetci traja maďarské občianstvo. Nakoľko vyšiel v danom roku zákon, že každý prisťahovalec, ktorý získal majetok po Nemcoch, sa stáva jeho vlastníkom, starí rodičia predali dom a získali byt v Budapešti. Pamätníčka sa rozhodla zamestnať ako mzdová účtovníčka v továrni, pričom si však musela doplniť vzdelanie a navštevovať večernú školu. Čakalo ju absolvovanie maturity v Maďarsku a dva roky na obchodnej akadémii. Nasledovala zmena práce a nejaký čas pôsobila v zariadení s československou kultúrou, čo však netrvalo dlho keďže si vymenila miesto s inou pracovníčkou. Na desať rokov skončila ako zapisovateľka a prekladateľka na obchodnom úseku, nakoľko maďarský textilný priemysel kúpil Čech, ktorý nevedel po maďarsky: “Tak ja som bola pravá ruka.” Pri snahe porovnať životnú úroveň v jej rodnej domovine a v Maďarsku bola stručná. Podotkla, že išlo o obrovský rozdiel. Či už išlo o správanie ľudí, o ich prístup alebo národnú identitu, keďže v Maďarsku bol každý veľmi hrdý na to, že je Maďarom. Pre pamätníčku to však nebolo nové. “U nás aj psy na dvore štekali len po maďarsky,” pousmiala sa pamätníčka. 

Pád komunizmu ich v Maďarsku veľmi nezasiahol, keďže obaja stále pracovali a ani jeden z nich nebol členom strany. Veľmi ich zamestnával syn, ktorý bol športovcom za národné družstvo v päťboji. “Úplne sme boli zabratí s tým... okolo syna sa všetko pohybovalo.” Nezaznamenali ani len veľké spoločenské zmeny, ktoré sa zatiaľ diali v Československu. Nakoľko ich syn reprezentoval Maďarsko vo svete, boli ako rodičia požiadaní aby si zmenili priezvisko za maďarské.

Návrat po štyridsiatich rokoch a záver príbehu  

V období mečiarizmu, v deväťdesiatych rokoch, sa rozhodla pamätníčka spolu s rodinou vrátiť späť na Slovensko. Manžel Ľudovít sa snažil čo najskôr zmeniť priezvisko späť na Macsicza. Žili spolu s pamätníčkinou mamou v štvorizbovom družstevnom byte v Senci. Onedlho však pamätníčka dostala ponuku zastúpiť pracovníčku na obecnom úrade, ktorá odchádzala na materskú dovolenku. “Zdržala som sa šesť rokov, lebo ona porodila päť detí,” úsmevne podotkla. Len čo sa zmenil starosta, prišla o prácu. Chvíľu ešte bola aktívna na súde v Bratislave ako zapisovateľka. 

Na záver pamätníčka dodala: “No ja som sa tu narodila, tu som sa vydala, odtiaľ som odišla a sem som sa mohla vrátiť. Darmo som zo starej, starobylej maďarskej rodiny, ja som Slovenka.”