Ivan Polanský

„Zažil som takú situáciu a je mi z toho do plaču, keď sa starí politickí väzni stretali a objímali. Viete, nevideli sa roky. Aj sa báli stretávať a teraz sa obrátil režim, a oni sa nejako našli. Buď na mítingu, alebo... Osobne som to zažil nie raz. Boli [väznení] v Jáchymove, to som ja nezažil, to bol začiatok komunizmu, to bolo veľmi kruté. Ja som už mal, poviem tak ľudovo, Ameriku v tej base. Lebo oni už vedeli, že je zle, tak už nerobili také represálie. Ale títo starí, ktorí dostali desať – pätnásť rokov za nič, za to, že neodovzdali trebárs kontingent, keď mali nejaké políčko alebo podobne, alebo niečo povedali... Stačilo povedať: ,Počúval som,‘ ja neviem, ,západný rozhlas.‘ A dali im päť – desať rokov. A tie práce v Jáchymove, všade, aj v uhoľných baniach, aj na ťažkých prácach, aj na priehradách, kde [stavali] základy priehrad, to boli najťažšie práce, ktoré sa robili. A mnohí to vydržali, no žiaľ, mnohí zahynuli.“

„Matka chodila do kostola pravidelne, otec na veľké sviatky. Otec ale potom neskoršie už kýval hlavou, že ten socializmus a budovanie komunizmu nie je také, ako si to tí starí komunisti predstavovali. Že vlastne oni ich ohlupovali, a proste ide to smerom... Oni si mysleli, že sa všetci budú mať dobre, aj robotnícka trieda... Ale otec už potom, aj keď ešte bol v milícii a v závodnej stráži veliteľom, už pokyvoval hlavou: ,Nie je to ono, nie je to ono. My sme si to ináč predstavovali.‘ Tak boli sklamaní tí starí komunisti.“

„V tom trojizbovom byte sme mali obývačku, detskú izbu, vzadu spálňu. V tej detskej izbe som rozmnožoval. Najprv tam bola taká pani, o ktorej sme si mysleli, že je seriózna. Ale potom prišla taká slečna, taká, odzdravila síce, ale už potom som mal na ňu podozrenie. Ja som od spálne zavrel dvere a tá detská izba bola v strede za tou obývačkou. Z obývačky sa išlo potom do predsiene, do kuchyne a von. No ale nad nami bývali manželia, ktorí mali dvoch synov, jednu dcéru. Tí už boli takí dosť dospelí. Ten najstarší bol už dospelý. A otec aj syn boli milicionári. A to bolo zle. No, čo robiť v takejto situácii? Tak robil som to tak, že som pustil v detskej izbe nejakú hudbu alebo nejaké správy, no proste hocičo, aj v cudzom jazyku, aby bol zvuk, aby to trocha prekrylo. Či to pomohlo, to neviem, ale proste takto som robil. Potom už, keď toho bolo moc, [ľudia] už to nestačili [skladať], lebo každý mal rodinu, deti, do roboty chodil, tak už to u nás nestačili skladať. Tak som potom prešiel do jedného z rodinných domkov, boli jednoposchodové, hore bola manzardka a dole neviem koľko bolo izieb. A v tej manzardke som rozmnožoval. Lenže ľudia mňa poznali aj z civilnej obrany, z prednášok, a tak už sa začali pýtať: ,Čo ten Polanský tak často chodí k vám?‘ No tak zase bol problém. Vyhovárali sa: ,Chodí za deťmi.‘ Oni mali štyri deti, myslím, ak nie viac. ,Opatruje nám deti.‘ Ale to sa nedalo donekonečna.“

„Doktor Kvasnička bol detský lekár. Už zomrel pred pár rokmi, ale to bol vynikajúci človek a s ním sme sa cez tú službu oťukávali. A tak zistil čo a ako. Aj on bol veriaci, stretali sme sa v kostole alebo v kaplnke v Kolačíne, kam sme chodili. Potom sme nadviazali kontakt, a tak sme založili prvý krúžok. To bol taký prvý neformálny krúžok. My sme sa stretávali, aby sme meditovali nad Písmom svätým. Samozrejme, to málokto vedel, čo je meditácia. Ale naučili sme to tých ľudí, že uvažujeme o tom, o tej stati, čo sme si prečítali a teraz si každý povie to, čo si o tom myslí, alebo aké predsavzatie si dá, že bude študovať, lebo sa nabádalo, keď viera bola potláčaná, aby ľudia študovali Písmo sväté doma a meditovali. Lenže ľudia nevedeli, čo je meditácia. Nevedeli meditovať. Takže aj my sme sa to pomaly naučili, aj oni sa to naučili potom cez nás, aj cez ostatných, a tie krúžky sa začali rozširovať.“

„Nejako sa predstavili, ale už neviem, ako sa predstavili. Len krátko, že prišli, ani nepovedali, že na domovú prehliadku. Ale keď som videl, koľko sa ich dovnútra valí, tak som vedel, že už to prasklo. Posadali si, potom urobili prehliadku. Len tá prehliadka trvala od obeda. To bolo niekedy, mám dojem, že v novembri alebo tak nejako, štvrtého novembra. Prehliadku skončili o tretej ráno, až po polnoci. O tretej ráno sme odchádzali, viezli ma do Banskej Bystrice. Myslím, že mi ani putá nedali, keď som chorý. ,Dúfam, že nám neutečiete.‘ Hovorím: ,Nie a ani nemám záujem, ani na to nemám.‘ Veď boli ozbrojení. A za mnou išli ešte nejaké autá s tými, čo boli na streľbu. Vravím: ,To ja si viem zvážiť situáciu. Ja som vás čakal, že raz prídete.‘ Tak ešte Hyža sedel vpredu, ja som sedel medzi dvoma vzadu a ešte sa otočil: ,A vy ste to čakali?‘ Hovorím: ,Áno.‘ Ja si pamätám také detaily, že bol taký z toho, až mu oči vyskočili. ,Vy ste to čakali?‘ ,Áno, to sa nedá zatajiť, keď je to taká veľká akcia.‘“

„Ten šesťdesiaty ôsmy rok znamenal veľa aj pre katolíkov z toho titulu, že ľudia sa na chvíľu prestali báť a začali chodiť do kostola. My sme si [všímali] týchto ľudí, v prvom rade tých stabilných, čo chodili do kostola stále. Ale potom sme vychytávali aj tých, ktorí začali chodiť do kostola a pristupovali k sviatostiam. Lebo to sme videli, že niekto ide na prijímanie, niekto nejde na prijímanie. A už sme s nimi viedli debaty, len také voľné debaty, a po čase sme ich pozvali do krúžkov. Potom sme krúžok zmenili na spoločenstvo. Keď nás bolo veľa, rozdelili sme sa a už bolo krúžkov viac. Každý krúžok sa potom zmenil na spoločenstvo, ale už to boli takí upevnení ľudia, ktorí si pomáhali aj v bežných životných veciach. Niečo bolo treba niekde vybaviť, alebo mal som auto, koľkokrát som chodil, keď potrebovala ísť matka do Trenčína do nemocnice s deckom alebo podobne, alebo aj v Dubnici. Ale niekedy bolo tak, že večer alebo aj cez noc som mal telefón: ,Pomôž nám, potrebujeme to a to.‘ Takže viete, to robilo takú súdržnosť nielen náboženskú, ale aj ľudskú, takú všeobecne morálnu, alebo tak by som to nejako povedal.“

„Dlho som bol na cele, hádam dva alebo tri týždne, potom mi povolili vychádzky. To bola vonku klietka, ako keby sme boli zver v klietke. Chodili sme dokola tak možno šesť krát šesť metrov. Bachar bol vonku, díval sa, ale boli sme radi, že sme na čerstvom vzduchu. A potom som začal pomaly apoštolovať. [Spoluväzni] videli, že sa modlím. ,Čo sa modlíš? Ako sa to modlíš?‘ Hovorím, ,Pozrite sa, chlapci, čo ste urobili, to ste urobili, ja sa vás na nič nepýtam. Ja som politický väzeň, to je niečo iné, ja som vedel, do čoho idem a vedel som aj, že raz to praskne. Nebál som sa a nebojím sa.‘ A potom, keď som takto otvorene s nimi začal rozprávať, aj oni sa mi postupne zdôverovali.“