Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vojtech Pastor (* 1939)

• narodený 3. 7. 1939 v Košiciach

• ťažké detstvo kvôli otcovi – alkoholikovi a tyranovi

• Po II. sv. vojne (s mamou a bratom) útek od otca a život na území Čiech

• 50-te roky – nechuť k režimu a zámery utiecť za slobodou

• 1959 – odchod na povinnú vojenskú službu v Českom Krumlove na Šumave

• august 1968 – fyzický odpor voči prichádzajúcim vojskám Varšavskej zmluvy na Námestí osloboditeľov v Košiciach

• 1969 – 1981 – väznený ako politický väzeň, odsúdený za výtržníctvo a teror (väznice: Leopoldov, Ilava, Košice, pražský Pankrác)

• 1982 – svadba, zamestnaný ako zriaďovateľ v kine, následne maliar na bytovom družstve v Košiciach

• november 1989 – uvítal politické zmeny, ale je toho názoru, že ich potenciál sa celkom nenaplnil

Vojtech Pastor

Vojtech Pastor sa narodil 3. 7. 1939 v Košiciach. Ako sám poznamenáva, v nesprávny čas a na nesprávnom mieste. O jeho neľahkom detstve rozhodli nielen chudobné pomery, ale najmä otec; alkoholik a tyran, ktorý znepríjemňoval život celej rodine a ktorý si iba občasne privyrábal ako robotník. Ubližoval Vojtechovi, jeho o dva roky mladšiemu bratovi a matke.

Keďže viac šťastia Vojtech nenašiel ani v opatere cudzej rodiny, v obci neďaleko Košíc, s mamou a bratom nakoniec utiekol do Litvínova v severozápadných Čechách. Nastúpil tu do základnej školy, matka si našla zamestnanie a rodina dostala byt.

Nádej na lepší život však zhasla onedlho, v okamihu, keď na nich z diaľky zapískal otec. Hoci s ním už matka nechcela žiť, „dala sa uprosiť, chvíľu bol dobrý a potom znovu začalo peklo.“

Dospievanie verzus režim

Na Vojtechovo naliehanie sa matka nakoniec rozviedla a rodina definitívne odišla od otca, ale jeho rolu postupne preberal komunistický režim a dusivá spoločenská atmosféra päťdesiatych rokov. Opustiť ho tak, ako otca, však bolo omnoho náročnejšie. Nie tak kvôli stráženým hraniciam, ale kvôli matke, ktorá by ostala celkom sama. Vojtech preto neušiel, ale dnes, ako poznamenáva, by už nedal na matkine slová.

V roku 1959 nastúpil na povinnú vojenskú službu, ktorú vykonával v Českom Krumlove. V jeho živote to bolo vlastne druhé zo štyroch významných období, ktorých spoločným menovateľom je to, že ich rok sa končí číslom deväť.

Po absolvovaní vojenskej služby, v šesťdesiatych rokoch, bol Vojtech aktívnym športovcom, futbalistom a bežcom, ktorý sa dokonca spolupodieľal na organizovaní košického Medzinárodného maratónu mieru.

V ceste okupantov

Augustové dni v roku 1968 boli pre Vojtecha akosi „osudnejšie“ než pre mnohých iných ľudí. Na Námestí osloboditeľov v Košiciach sa postavil na odpor prichádzajúcim ruským okupantom v presvedčení, že tým bráni našu vlasť, jej kultúru a autonómiu. Spolu s ostatnými tentoraz čelil nielen komunistickej mašinérii, ale doslova jej vojenským mašinám, ktorým staval do cesty barikády: „S holými rukami sme bojovali proti tankom, proti obrneným vozidlám, proti delám, tomu sa nedalo jednoducho zabrániť, ale snažili sme sa, bojovali sme za česť, vlastnú česť a česť celého národa [...]“

Vojtech tu bol svedkom výtržníctva, arogantnej svojvôle, ale i provokácie zo strany okupantov. Spomína, že „tam guľky len tak svišťali okolo [...] jedna mi dokonca zasiahla kúsok nosa, trošku ďalej a už nie som nažive [...]“

Jeho život tu však najviac poznačila kauza Valentíny Belasovej, manželky komunistického dôstojníka, ktorá sa nahá v sprievode rozzúreného davu prechádzala mestom a obhajovala proruskú ideológiu. (Podrobnejšie pozri: článok v SME)

Pomsta komunistov

Odozva Vojtechovho odporu voči prichádzajúcim vojskám na seba nenechala dlho čakať. Už v nasledujúcich mesiacoch, v roku 1969, sa začalo Vojtechove tretie; dvanásťročné životné obdobie, ktoré strávil za mrežami ako politický väzeň.

Spočiatku išlo o pomerne zmierlivé tresty, a to za výtržníctvo, kvôli ktorému si Vojtech odsedel najskôr sedemnásť mesačný trest vo väznici v Leopoldove. Len niekoľko dní pred jeho prepustením, na základe iniciatívy Zväzu protifašistických bojovníkov, mu pribudlo ďalších dvadsaťštyri mesiacov. Tento trest si už však kvôli pribúdajúcim zdravotným problémom odpykal bez vykonávania pracovných činností, a teda celkom sám.

Deň pred vypršaním trestu bolo na podnet Ruska obnovené súdne konanie. Vojtech dnes pripomína, že cely senát pozostával z Rusov a „tento krát to už nebola sranda, lebo tam bol paragraf 219, t.j. vražda – od dvanásť do pätnásť rokov, alebo trest smrti.“ Čelil obvineniu, že sa aktívne spolupodieľal na snahe zavraždiť Valentínu Belasovú, a to jej zhodením pod električku. Vojtech bol vtedy umiestnený do vyšetrovacej väzby na Pribinovej ulici v Košiciach a vyšetrovanie trvalo až štyridsať trýznivých mesiacov.

Príbeh údajného pokusu o vraždu dokladovali viaceré svedectvá; napr. výpoveď Valentíny Belasovej, jej dvoch synov alebo vodiča električky, ktorá by mala svojim prechodom cez námestie dokončiť zločin, t.j. vykonať popravu. Práve tento vodič mestskej hromadnej dopravy však neskôr pozmenil svoju výpoveď, t.j. opustil pôvodný scenár a odvážne preukázal jednak vykonštruovanosť údajného činu, zároveň slabšiu mieru inteligencie na strane žalobcov a zainteresovaných straníkov. Pripomenul totiž, že električky v tom čase nepremávali, keďže koľajnice boli poškodené a že jeho pôvodnú –klamlivú výpoveď vyživoval iba psychický nátlak a vyhrážky žalobcov.

Obvinenie zo spáchania uvedeného trestného činu tým síce stroskotalo, ale stranícki žalobcovia ho pohotovo nahradili nepriestrelnou žalobou, podľa ktorej sa mal Vojtech dopustiť teroristického činu. Odsedel si zaň ďalších sedem rokov, prevažne vo väznici v Ilave.

Prepustenie na slobodu

V roku 1981 sa Vojtech konečne dočkal prepustenia. Síce na slobodu, ale ešte stále nie slobody, keďže bol naďalej prenasledovaný a ako bývalý politický väzeň sa v komunistickom zriadení nevedel tak ľahko zamestnať. Z väzenských ciel si odniesol nielen ťaživé spomienky, alebo mnohé, dodnes pretrvávajúce zdravotné problémy, z ktorých niektoré zapríčinili zverstvá väzenských strážnikov, ale i dlh šesťdesiatosem tisíc korún, ako zameškané výživné na svoje deti (ktoré má so svojou niekdajšou priateľkou).

Vojtechovi sa najskôr podarilo zamestnať na pozícii zriadenca v košickom kine Tatra, kde spoznal aj druhú ženu svojho života, s ktorou sa (v roku 1982) už aj zosobášil a s ktorou žije dodnes. Ako vyučenému maliarovi sa mu v zapätí podarilo zamestnať na Stavebnom bytovom družstve v Košiciach, kde mu finančný príjem umožnil splatiť svoj dlh za vyživovaciu povinnosť voči obidvom synom. (Pozn.: Pred niekoľkými rokmi si však Vojtech krvnými testami overil a potvrdil niektoré indície a osobné presvedčenie, podľa ktorého nie je ich biologickým otcom.)

Novembrové slnko

November roku 1989 nám podľa Vojtecha konečne priniesol vytúženú slobodu a uvoľnenie, ktoré si však musíme ustrážiť, t.j. postarať sa o to, aby sa história neopakovala. Zároveň podotýka, že porevolučné obdobie sprevádzajú aj nesplnené ideály, že „súdruhov sme sa ešte celkom nezbavili a ruského vplyvu sa vlastne ani nikdy nezbavíme.“

Keďže Vojtech nebol rehabilitovaný v plnej výške svojich trestov a keďže ho dodnes prenasleduje minulosť v podobe anonymných telefonátov, zápaliek vo zvončeku, posprejovaných dverí jeho bytu s nápisom jeho väzenského čísla,  či dokonca útokov neznámych páchateľov na ulici, pripomínajúcimi mu meno Valentíny Belasovej, rád by sa stretol s vládnym predstaviteľom a požiadal ho o pomocnú ruku.

Na otázku, či (by) Vojtech dokázal odpustiť tým, ktorí mu najviac ublížili a ktorí ho pripravili o zdravie a dlhé roky života, odpovedal, že „odpustiť sa dá, ale zabudnúť nie...“